Ú. v. EÚ L 77, 2011, s. 1.

Ktoré sa dodnes v podstate nezmenili.

Pozri tiež bod 30 rozsudku z 15. septembra 2016, Landkreis Potsdam‑Mittelmark (C‑400/15, EU:C:2016:687), v ktorom Súdny dvor uviedol, že neekonomické činnosti nepatria do pôsobnosti šiestej smernice o DPH.

Pozri tiež rozsudok z 22. októbra 2009, Swiss Re Germany Holding (C‑242/08, EU:C:2009:647, bod 32).

Pozri odôvodnenie 3 smernice 2008/8, ktoré stanovuje: Pre každé poskytovanie služieb by miestom zdaňovania malo byť v zásade miesto, kde dochádza ku skutočnej spotrebe. Ak by sa malo všeobecné pravidlo o mieste poskytovania služieb takto zmeniť, z administratívnych aj politických dôvodov by boli stále potrebné niektoré výnimky z tohto všeobecného pravidla.

Treba poukázať na to, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nič nenaznačuje, že miestom spotreby služieb, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, je iná krajina, než je Spojené kráľovstvo. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania to síce nie je uvedené, ale treba vychádzať z toho, že spoločnosť WTL má sídlo svojej ekonomickej činnosti zriadené v Spojenom kráľovstve.

Írsko uviedlo, že taký prístup by bol v zjavnom rozpore s cieľom právnej istoty, ktorý sledujú ustanovenia o mieste poskytovania v smernici o DPH, a bol by nezlučiteľný s požiadavkou, že dodanie musí patriť do pôsobnosti jedného z týchto ustanovení. Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že ani jeden z článkov týkajúcich sa miesta poskytovania nepodporuje názor, podľa ktorého miestom poskytovania služieb zdaniteľnej osobe, ktorá nekoná výlučne na súkromné účely, ale ako podnikateľ (to je takej osoby, akou je spoločnosť WTL), môže byť miesto, kde je poskytovateľ usadený. Táto vláda sa domnieva, že taký postoj nepodporujú články 43, 44 a 45 smernice o DPH ani článok 19 vykonávacieho nariadenia. Zdôrazňuje, že samotná spoločnosť WTL nepoukazuje na nijaké ustanovenie smernice o DPH, vykonávacieho nariadenia ani judikatúry, ktoré by podporovalo taký záver. Názor spoločnosti WTL, podľa ktorého sa článok 44 smernice o DPH neuplatní na služby, ktoré sú jej poskytované, preto znamená, že keď spoločnosť WTL prijíma služby z iného členského štátu, nielenže Spojené kráľovstvo nie je miestom poskytovania, ale nie je ním ani tento iný členský štát. Vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že tento efekt nezdanenia je opakom cieľa, ktorý sa usilujú dosiahnuť ustanovenia o mieste poskytovania.

Pozri analogicky rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, body 28 až 34). V súvislosti s DPH pozri rozsudok z 15. septembra 2016, Landkreis Potsdam‑Mittelmark (C‑400/15, EU:C:2016:687, bod 37). Pozri tiež bod 31 rozsudku z 22. októbra 2009, Swiss Re Germany Holding (C‑242/08, EU:C:2009:647), kde Súdny dvor uviedol, že riadne fungovanie a jednotný výklad spoločného systému DPH si vyžaduje, aby pojmy poistné plnenie a zaisťovacie plnenie uvedené v článku 9 ods. 2 písm. e) piatej zarážke a v článku 13B písm. a) šiestej smernice neboli definované rôznym spôsobom v závislosti od toho, či sú použité v jednom alebo v druhom ustanovení. Treba však poukázať na to, že Súdny dvor ďalej v bode 32 tohto rozsudku konštatoval, že poskytovanie služieb uvedené v článku 9 ods. 2 písm. e) piatej zarážke šiestej smernice je totiž pojmom Spoločenstva, ktorý musí byť vykladaný jednotne s cieľom vyhnúť sa prípadom dvojitého zdanenia alebo nezdanenia, ktoré by mohli vzniknúť na základe rozdielnych výkladov. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Požiadavka jednotného výkladu podľa môjho názoru nie je samoúčelná, ale zakladá sa na všeobecnej zásade, podľa ktorej treba zabrániť prípadom dvojitého zdanenia alebo nezdanenia.

Pozri odôvodnenie 2 smernice 2008/8.

Článok 196 smernice o DPH okrem toho potvrdzuje, že DPH platí každá zdaniteľná osoba alebo nezdaniteľná právnická osoba identifikovaná na účely DPH, ktorej sa poskytujú služby uvedené v článku 44, ak služby poskytuje zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená na území členského štátu.

Odôvodnenie 5 smernice 2008/8 objasňuje pôsobnosť článku 45 smernice o DPH.

Španielska vláda tvrdí, že článok 43 ods. 1 smernice o DPH je objasňujúcim ustanovením, ktoré má zabrániť neistote v súvislosti s definíciou zdaniteľnej osoby. Článok 43 ods. 2 smernice o DPH však rozširuje štatút zdaniteľnej osoby na právnické osoby, ktoré nie sú zdaniteľnými osobami, ale majú identifikačné číslo na účely DPH a dá sa od nich požadovať, aby si v prípade investovania samy vymerali DPH. Podľa španielskej vlády je v článku 44 smernice o DPH použitý výraz ktorá koná ako taká, aby sa z jeho pôsobnosti vylúčili osoby konajúce ako súkromné osoby. V súlade s tým článok 19 vykonávacieho nariadenia stanovuje, že zdaniteľná osoba, ktorá prijíma služby výlučne na súkromné účely, nemá štatút zdaniteľnej osoby. Jednoznačne z toho vyplýva, že ostatné zdaniteľné osoby (akou je spoločnosť WTL) sa naďalej považujú za zdaniteľné. Írsko sa domnieva, že jednoznačný účinok, a teda správny výklad článku 43 smernice o DPH spočíva v tom, že bez ohľadu na využitie služieb platí, že keď sú poskytované zdaniteľným osobám, pravidlá o mieste poskytovania upravené v článku 44 smernice sa uplatnia na všetky poskytované služby.

Netreba zabúdať na to, že predmetné legislatívne ustanovenie [článok 9 ods. 2 písm. e) šiestej smernice o DPH] neobsahovalo výraz zdaniteľná osoba, ktorá koná ako taká. Súdny dvor totiž na túto skutočnosť osobitne poukázal v bode 29 rozsudku zo 6. novembra 2008, Kollektivavtalsstiftelsen TRR Trygghetsrådet (C‑291/07, EU:C:2008:609), čo v uvedenej veci významne uľahčilo jeho úlohu. Nakoniec však Súdny dvor rozhodol, že odberateľ poradenských služieb poskytnutých osobou povinnou platiť daň v inom členskom štáte, ktorý vykonáva súčasne hospodársku činnosť a činnosť, ktorá nespadá do pôsobnosti smerníc, musí byť považovaný za zdaniteľnú osobu, hoci sa tento nákup služieb uskutočnil len vzhľadom na činnosť mimo pôsobnosti smerníc. Nevidím dôvod odchýliť sa od tohto rozhodnutia v prejednávanej veci napriek tomu, že normotvorca Únie naformuloval legislatívne znenie článkov 43 a 44 smernice o DPH trochu nešťastne.

Pokiaľ nemá opačné informácie.

Tie isté úvahy sa uplatnia na tvrdenie spoločnosti WTL, podľa ktorého neposkytla svoje identifikačné číslo DPH v súlade s článkom 55 vykonávacieho nariadenia, lebo nie je zdaniteľná osoba, ktorá koná ako taká. Článok 55 vykonávacieho nariadenia treba tiež vykladať z hľadiska článku 44 smernice o DPH.

Definovanej v článku 43 smernice o DPH.

Vláda Spojeného kráľovstva v tomto smere uviedla vo svojej odpovedi na otázku Súdneho dvora, že riziko dvojitého zdanenia vyplýva z protichodných výkladov uplatnených ustanovení a jediným spôsobom na prekonanie tohto problému je jednotný výklad pravidiel. Španielska vláda vo svojej odpovedi na otázku Súdneho dvora uviedla, že kombinovaný (a systematický) výklad článkov 43 a 44 smernice o DPH, odôvodnenia 4 smernice 2008/8 a článku 19 vykonávacieho nariadenia zabezpečuje nemožnosť dvojitého zdanenia. Írsko vo svojej odpovedi na otázku Súdneho dvora uviedlo aj to, že ak odberateľ správne určí, či prijaté služby nadobudol na účely svojich zdaniteľných činností, a to aj v prípade, že je považovaný za zdaniteľnú osobu podľa článku 43 smernice o DPH, k dvojitému zdaneniu by nemalo dôjsť.

Komisia vo svojej odpovedi na otázku Súdneho dvora uviedla, že spoločnosť WTL nie je súkromnou osobou, ale je to subjekt, ktorý sa rozhodol registrovať na účely DPH. Zaobchádza sa s ňou rovnako ako s každou inou zdaniteľnou osobou (alebo aj s každou inou nezdaniteľnou právnickou osobu, ktorá je identifikovaná na účely DPH). Znamená to, že sa na ňu vzťahujú pravidlá o mieste poskytovania, ktoré platia pre transakcie medzi podnikmi. Pravidlá platné pre transakcie medzi podnikmi a spotrebiteľmi sa uplatnia len v prípade služieb, ktoré prijme zdaniteľná osoba, použije ich však na súkromnú spotrebu svojich zamestnancov (alebo samotnej zdaniteľnej osoby, ktorá je súkromnou osobou). Predmetné služby, ktoré boli poskytnuté [spoločnosti WTL], nie sú určené na súkromnú spotrebu jednotlivca. Je v úplnom súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, ak sa posledné uvedené pravidlá vzťahujú len na súkromnú spotrebu jednotlivcov.

Pozri rozsudok z 13. marca 2008, Securenta (C‑437/06, EU:C:2008:166, body 30 a 31). Pozri tiež rozsudky z 12. februára 2009, Vereniging Noordelijke Land‑ en Tuinbouw Organisatie (C‑515/07, EU:C:2009:88, body 36 a 37), a z 15. septembra 2016, Landkreis Potsdam‑Mittelmark (C‑400/15, EU:C:2016:687).