<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><JUDGMENT xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.JUDGMENT><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-385/20</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62020CJ0385</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2022:278">EU:C:2022:278</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>13</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>13</PAGE.TOTAL><AUTHOR>CJ</AUTHOR></BIB.JUDGMENT><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Rozsudok zo <DATE ISO="20220407">7. 4. 2022</DATE> – Vec C-385/20</HT></P><P><HT TYPE="SC">CaixaBank</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Rozsudok Súdneho Dvora</HT> (štvrtá komora)</P><P>zo <DATE ISO="20220407">7. apríla 2022</DATE><NOTE NUMBERING="STAR" TYPE="FOOTNOTE" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk konania: španielčina.</P></NOTE></P></TI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 93/13/EHS</KEYWORD><KEYWORD>Zásada efektivity</KEYWORD><KEYWORD>Zásada ekvivalencie</KEYWORD><KEYWORD>Súdne konanie s cieľom konštatovať nekalú povahu zmluvnej podmienky</KEYWORD><KEYWORD>Právomoc vnútroštátneho súdu na preskúmanie <HT TYPE="ITALIC">ex offo</HT></KEYWORD><KEYWORD>Vnútroštátne konanie na určenie výšky trov konania</KEYWORD><KEYWORD>Náhrada trov konania vynaložených ako odmena advokáta</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><JUDGMENT.INIT><P>Vo veci C‑385/20,</P><P>ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de Primera Instancia n<HT TYPE="SUP">o</HT> 49 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 49 Barcelona, Španielsko) zo <DATE ISO="20200707">7. júla 2020</DATE> a doručený Súdnemu dvoru <DATE ISO="20200812">12. augusta 2020</DATE>, ktorý súvisí s konaním:</P></JUDGMENT.INIT><PARTIES><PLAINTIFS><P><HT TYPE="BOLD">EL,</HT></P><P><HT TYPE="BOLD">TP</HT></P></PLAINTIFS><AGAINST>proti</AGAINST><DEFENDANTS><P><HT TYPE="BOLD">Caixabank SA,</HT></P></DEFENDANTS></PARTIES><PREAMBLE><PREAMBLE.INIT><P>SÚDNY DVOR (štvrtá komora),</P><P>v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe, vykonávajúca funkciu predsedu štvrtej komory, sudcovia S. Rodin (spravodajca) a N. Piçarra,</P><P>generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,</P><P>tajomník: A. Calot Escobar,</P></PREAMBLE.INIT><GR.VISA><VISA>so zreteľom na písomnú časť konania,</VISA></GR.VISA><GR.CONSID><CONSID><P>so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:</P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>EL a TP, v zastúpení: P. Gabeiras Vázquez, abogada,</P></ITEM><ITEM><P>Caixabank SA, v zastúpení: J. Gutiérrez de Cabiedes Hidalgo de Caviedes, abogado,</P></ITEM><?PAGE NO="2"?><ITEM><P>španielska vláda, v zastúpení: J. Rodríguez de la Rúa Puig a S. Centeno Huerta, splnomocnení zástupcovia,</P></ITEM><ITEM><P>poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,</P></ITEM><ITEM><P>Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García a J. Baquero Cruz, splnomocnení zástupcovia,</P></ITEM></LIST></CONSID></GR.CONSID><GR.VISA><VISA>po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní <DATE ISO="20211006">6. októbra 2021</DATE>,</VISA></GR.VISA><PREAMBLE.FINAL>vyhlásil tento</PREAMBLE.FINAL></PREAMBLE><CONTENTS.JUDGMENT><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD">Rozsudok</HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1</NO.P><TXT>Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z <DATE ISO="19930405">5. apríla 1993</DATE> o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="095" PAGE.FIRST="29" DATE.PUB="1993">Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 15/002, s. 288).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2</NO.P><TXT>Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi EL a TP proti spoločnosti Caixabank SA vo veci náhrady trov konania vynaložených ako odmena advokáta, splatných po skončení súdneho konania, ktorého cieľom bolo konštatovať nekalú povahu zmluvnej podmienky.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></P></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo Únie</HT></HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3</NO.P><TXT>Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 uvádza, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0001" ID="QS0001"/>súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4</NO.P><TXT>Článok 4 tejto smernice stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="004.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0002" ID="QS0002"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="004.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5</NO.P><TXT>Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0003" ID="QS0003"/>Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><?PAGE NO="3"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6</NO.P><TXT>Podľa článku 7 ods. 1 smernice 93/13:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0004" ID="QS0004"/>Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7</NO.P><TXT>Článok 8 tejto smernice spresňuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0005" ID="QS0005"/>Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Španielske právo</HT></HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8</NO.P><TXT>Článok 243 ods. 1 Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o Občianskom súdnom poriadku) zo <DATE ISO="20000107">7. januára 2000</DATE> (BOE č. 7 z <DATE ISO="20000108">8. januára 2000</DATE>, s. 575, ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0006" ID="QS0006"/>LEC<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/>) stanovuje, že trovy konania vyčísli najmä tajomník poverený vykonaním rozsudku. Ak odmena advokáta alebo iného zástupcu z povolania nepodliehajúca osobitnej tarife prevyšuje hornú hranicu uvedenú v článku 394 ods. 3, je povinný znížiť hodnotu náhrady požadovaných trov konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9</NO.P><TXT>Článok 251 ods. 1 a 8 LEC stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0007" ID="QS0007"/>Hodnota sporu sa určí v závislosti od hospodárskeho záujmu na spore, ktorý sa vyčísli podľa týchto pravidiel:</P><PARAG IDENTIFIER="251.001"><NO.PARAG>1.</NO.PARAG><ALINEA>Ak sa požaduje určitá peňažná suma, táto suma predstavuje hodnotu sporu, a ak nie je určená, ani v relatívnej forme, za hodnotu sporu sa považuje neurčitá suma.</ALINEA><ALINEA>…</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="251.008"><NO.PARAG>8.</NO.PARAG><ALINEA>V konaniach týkajúcich sa existencie, platnosti alebo účinnosti záväzku jeho hodnota zodpovedá celej dlžnej sume, aj keď sa platba uskutočňuje v splátkach. Toto kritérium hodnotenia sa uplatňuje v konaniach, ktorých predmetom je vznik, zmena alebo zánik záväzku alebo osobného práva, pokiaľ sa neuplatní žiadne iné pravidlo podľa tohto článku.<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10</NO.P><TXT>Podľa článku 253 LEC:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="253.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0008" ID="QS0008"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Žalobca uvádza hodnotu sporu, ktorú je povinný odôvodniť, v návrhu na začatie konania. Uvedená hodnota sa v každom prípade vyčísli v súlade s pravidlami uvedenými v predchádzajúcich ustanoveniach.</ALINEA><ALINEA>Zmena hodnoty majetku, ktorý je predmetom sporu, ku ktorej došlo po podaní žaloby, nemá za následok zmenu hodnoty sporu ani zmenu druhu konania.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="253.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Hodnota sporu sa uvedie jasne a presne. Možno ju však uviesť v relatívnej forme, ak navrhovateľ riadne odôvodní, že hospodársky záujem na spore sa rovná aspoň najnižšej hodnote zodpovedajúcej bežnému konaniu alebo neprevyšuje najvyššiu hodnotu stanovenú pre skrátené súdne konanie (juicio verbal). Navrhovateľ sa v žiadnom prípade nemôže obmedziť len na uvedenie druhu konania, ani preniesť povinnosť určiť hodnotu sporu na odporcu.</ALINEA></PARAG><?PAGE NO="4"?><PARAG IDENTIFIER="253.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Ak navrhovateľ nemôže určiť hodnotu sporu ani v relatívnej forme, pretože jeho predmet nemá hospodársky význam, tento záujem nemožno vyčísliť podľa žiadneho z pravidiel na určenie hodnoty sporu alebo preto, že hoci existuje príslušné pravidlo na toto vyčíslenie, v čase podania žaloby nebolo možné určiť hodnotu sporu, vec sa posudzuje podľa pravidiel bežného konania.<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11</NO.P><TXT>Článok 394 ods. 3 LEC uvádza:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0009" ID="QS0009"/>Ak sa podľa odseku 1 tohto článku uloží účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, zo sumy zodpovedajúcej odmene advokáta alebo iného zástupcu z povolania nepodliehajúceho tarife nákladov alebo odmeny mu možno uložiť povinnosť nahradiť len sumu nepresahujúcu jednu tretinu tej, ktorej sa týka spor, za každého z účastníkov sporu, ktorý dosiahol takéto rozhodnutie vo svoj prospech. V tejto súvislosti sa návrhy, ktoré nemožno oceniť, považujú za majúce hodnotu <FT TYPE="NUMBER">18000</FT> eur, ak súd z dôvodu zložitosti veci nerozhodne inak.<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12</NO.P><TXT>Článok 411 LEC znie takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0010" ID="QS0010"/>Žiadna zmena bydliska účastníkov konania, spornej veci alebo predmetu sporu, ku ktorej dôjde po začatí konania, nemá vplyv na príslušnosť súdu, ktorá sa určuje podľa okolností daných v čase podania žaloby.<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD">Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky</HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13</NO.P><TXT>Žalobcovia vo veci samej a Caixabank uzavreli <DATE ISO="20080425">25. apríla 2008</DATE> zmluvu o úvere vo výške <FT TYPE="NUMBER">159000</FT> eur vyjadrenej v cudzej mene, spojenú so záložným právom na nehnuteľnosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14</NO.P><TXT>V priebehu roka 2016 žalobcovia vo veci samej podali na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na konštatovanie čiastočnej neplatnosti tejto zmluvy, pričom sa dovolávali nekalej povahy podmienok týkajúcich sa vrátenia v cudzej mene.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15</NO.P><TXT>V tomto návrhu žalobcovia vo veci samej uviedli, že hoci v deň podania tohto návrhu bol zostatok úveru <FT TYPE="DECIMAL">127269,15</FT> eura, hodnota uvedeného návrhu by sa mala považovať za neurčitú. Keďže totiž cieľom predmetného návrhu bolo zrušiť podmienky týkajúce sa splácania úveru, skutočná hodnota tohto návrhu sa podľa nich mohla vyčísliť až v štádiu prípadného výkonu rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tomuto návrhu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16</NO.P><TXT>Rozsudkom z <DATE ISO="20181129">29. novembra 2018</DATE> vnútroštátny súd vyhovel návrhu žalobcov vo veci samej, pričom konštatoval neplatnosť zmluvných podmienok týkajúcich sa splácania v cudzej mene a uložil povinnosť vyčísliť zostatok úveru s prihliadnutím na sumu, ktorú by žalobcovia vo veci samej už boli vrátili, ak by sa už zaplatené mesačné splátky splácali v eurách, a nie v cudzej mene. Keďže CaixaBank nemala vo veci úspech, bola jej uložená povinnosť nahradiť trovy konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17</NO.P><TXT>Rozhodnutím z <DATE ISO="20191001">1. októbra 2019</DATE> tajomník určil hodnotu sporu, pokiaľ ide o trovy konania na účely výpočtu odmeny advokátov, v súlade s kritériom 15 orientačných kritérií advokátskej komory v Barcelone (Španielsko) na <FT TYPE="NUMBER">30000</FT> eur a na účely výpočtu trov iného právneho zástupcu v súlade s ustanoveniami článku 394 ods. 3 LEC na <FT TYPE="NUMBER">18000</FT> eur. Okrem toho podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia celková výška odmeny advokáta, ktorej náhrada môže byť uložená účastníkovi konania, ktorému je povinný nahradiť trovy konania, nemôže prekročiť jednu tretinu sumy, ktorej sa spor týka, teda v danom prípade <FT TYPE="NUMBER">10000</FT> eur, pričom náhrada trov iného právneho zástupcu podlieha osobitnej tarife.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="5"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18</NO.P><TXT>Žalobcovia vo veci samej podali návrh na zmenu rozhodnutia tajomníka z <DATE ISO="20191001">1. októbra 2019</DATE>, v rámci čoho vnútroštátny súd podal návrh na začatie tohto prejudiciálneho konania, lebo má pochybnosti o súlade španielskej právnej úpravy v oblasti vyčíslenia trov konania so smernicou 93/13.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd cituje rozsudok Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) z <DATE ISO="20110215">15. februára 2011</DATE> (ES:APB:2011:1791), ktorý poukazuje na relevantnú judikatúru Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) a Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20</NO.P><TXT>Podľa tohto rozsudku na jednej strane z ustálenej judikatúry Tribunal Constitucional (Ústavný súd) vyplýva, že hodnota sporu, ako je určená v návrhu, nemôže byť predmetom žiadnej neskoršej zmeny, a to súdmi vyššieho stupňa.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21</NO.P><TXT>Na druhej strane podľa toho istého rozsudku z ustálenej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vyplýva, že ak to nie je medzi účastníkmi konania sporné, hodnota sporu je s konečnou platnosťou určená v žalobe a vyjadrení k žalobe, takže účastníci konania už neskôr nemôžu zmeniť túto hodnotu v prípade odvolania alebo ak spochybňujú vyčíslenie trov konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22</NO.P><TXT>Podľa vnútroštátneho súdu sa rozhodnutím tajomníka z <DATE ISO="20191001">1. októbra 2019</DATE> uplatňuje táto ustálená judikatúra Tribunal Constitucional (Ústavný súd) a Tribunal Supremo (Najvyšší súd).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd však uvádza, že vo vnútroštátnej judikatúre existuje aj odlišný prístup, podľa ktorého sa odmena advokáta musí bez ohľadu na hodnotu sporu vyčísliť podľa hospodárskeho prínosu dotknutého advokáta a hodnoty jeho práce. V tejto súvislosti cituje rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) z <DATE ISO="20011005">5. októbra 2001</DATE> (ES:TS:2001:7567).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24</NO.P><TXT>Za týchto podmienok Juzgado de Primera Instancia n<HT TYPE="SUP">o</HT> 49 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 49 Barcelona, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0011" ID="QS0011"/>1.</NO.P><TXT>Je súdny výklad článku 251, článku 394 ods. 3 a článku 411 [LEC], ktorým sa riadi uznesenie z <DATE ISO="20191001">1. októbra 2019</DATE> a podľa ktorého sa trovy konania stotožňujú s ekonomickým záujmom sporu, a ktorý vedie k zníženiu odmeny, ktorú spotrebiteľ zaplatil svojmu advokátovi, pričom za základ sa považuje pevná suma (<FT TYPE="NUMBER">18000</FT> eur) stanovená z právneho hľadiska výlučne v prípade neoceniteľnej sumy, a nie v prípade neurčitej sumy, v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice [93/13], keďže nie je možné navrátenie právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, napriek určeniu nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v jeho prospech, a keďže nedošlo k odstráneniu neprimeranej procesnej požiadavky týkajúcej sa obmedzenia trov, teda k odstráneniu, ktoré by spotrebiteľovi zabezpečilo primerané a účinné prostriedky na legitímne uplatňovanie jeho práv?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Je článok 394 ods. 3 [LEC] sám osebe v rozpore s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice [93/13] a znemožňuje alebo nadmerne sťažuje súdne vymáhanie práv, ktoré táto smernica priznáva spotrebiteľom, keďže predpokladá obmedzenie, ktoré uvedený článok ukladá spotrebiteľovi v tom zmysle, že spotrebiteľ musí znášať časť svojich vlastných trov konania, keďže nie je možné navrátenie právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, napriek určeniu nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v jeho prospech, a keďže nedošlo k odstráneniu<?PAGE NO="6"?> neprimeranej procesnej požiadavky týkajúcej sa obmedzenia trov, teda k odstráneniu, ktoré by spotrebiteľovi zabezpečilo primerané a účinné prostriedky na legitímne uplatňovanie jeho práv?<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD">O prejudiciálnych otázkach</HT></P></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O právomoci Súdneho dvora</HT></HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25</NO.P><TXT>CaixaBank a španielska vláda spochybňujú právomoc Súdneho dvora rozhodovať o oboch prejudiciálnych otázkach. V podstate totiž tvrdia, že smernica 93/13 sa neuplatňuje, keďže konanie týkajúce sa preskúmania zmluvnej podmienky, o ktorú ide vo veci samej, sa už skončilo rozsudkom, ktorým bola konštatovaná nekalá povaha tejto podmienky, a tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci vedľajšieho konania o určení výšky trov konania, ktorých vyčíslenie patrí výlučne do pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26</NO.P><TXT>Je pravda, že režim určenia výšky trov konania, o ktorý ide vo veci samej, predstavuje osobitné konanie pred vnútroštátnymi súdmi, a teda v zásade patrí do pôsobnosti španielskeho procesného práva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27</NO.P><TXT>Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že konanie na určenie výšky trov konania, v rámci ktorého bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, je neoddeliteľne spojené so súdnym konaním, ktoré viedlo ku konštatovaniu nekalej povahy zmluvnej podmienky a má vo vzťahu k nemu vedľajšiu povahu. Caixabank a španielska vláda sa preto nemôžu dovolávať neuplatniteľnosti smernice 93/13, pretože je nevyhnutné overiť, či režim určenia výšky trov konania, o ktorý ide vo veci samej, nie je spôsobilý odrádzať spotrebiteľov od výkonu práva na účinnú ochranu vyžadovanú článkom 7 tejto smernice vo vzťahu k nekalým zmluvným podmienkam s ohľadom na náklady, ktoré by im vznikli z dôvodu žaloby (pozri analogicky rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200716">16. júla 2020</DATE>, <NAME.CASE>Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑224/19 a C‑259/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:578">EU:C:2020:578</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28</NO.P><TXT>Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O prípustnosti</HT></HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29</NO.P><TXT>CaixaBank a španielska vláda tiež namietajú neprípustnosť prejudiciálnych otázok.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30</NO.P><TXT>Po prvé v podstate tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje skutkové alebo právne okolnosti nevyhnutné na to, aby Súdny dvor poskytol užitočnú odpoveď na položené otázky. Dodávajú, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádza výška odmeny, ktorej náhradu žiadali žalobcovia vo veci samej, ani suma, ktorú z tohto dôvodu skutočne zaplatili. Keďže CaixaBank súhlasila so zaplatením sumy <FT TYPE="NUMBER">7018</FT> eur, t. j. sumy vyššej ako fixná suma <FT TYPE="NUMBER">1200</FT> eur stanovená v dohode o odmene, podľa nich by sa malo usudzovať, že žalobcom vo veci samej boli trovy konania nahradené v plnej výške a prejudiciálne otázky sú hypotetické.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31</NO.P><TXT>Po druhé Caixabank a španielska vláda poukazujú na rozpor týkajúci sa sumy slúžiacej ako základ pre výpočet odmeny advokáta, ktorej náhradu môžu získať žalobcovia vo veci samej. V tejto súvislosti podľa nich existuje rozdiel medzi znením prvej otázky a obsahom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32</NO.P><TXT>Po tretie španielska vláda namieta neprípustnosť prvej otázky v rozsahu, v akom sa týka výkladu článku 411 LEC.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33</NO.P><TXT>Najskôr treba pripomenúť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20211006">6. októbra 2021</DATE>, <NAME.CASE>Sumal</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑882/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:800">EU:C:2021:800</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20211006">6. októbra 2021</DATE>, <NAME.CASE>Sumal</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑882/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:800">EU:C:2021:800</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35</NO.P><TXT>Navyše z dôvodu ducha spolupráce, ktorým sa riadia vzťahy medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom v rámci prejudiciálneho konania, absencia určitých predchádzajúcich konštatovaní vnútroštátneho súdu však nevyhnutne nevedie k neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ak sa napriek týmto nedostatkom Súdny dvor vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce zo spisu domnieva, že je schopný poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď (rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191017">17. októbra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Comida paralela 12</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑579/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:875">EU:C:2019:875</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36</NO.P><TXT>V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že vnútroštátny súd vychádzal vo svojich prejudiciálnych otázkach zo skutkového predpokladu, že žalobcovia vo veci samej sa nachádzajú v situácii, keď musia znášať časť odmien požadovaných ich advokátom, prevyšujúcu sumu odmeny za právnu pomoc, ktorú im nahradila Caixabank. Preto sa prejudiciálne otázky nezdajú byť hypotetické.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37</NO.P><TXT>Okrem toho, hoci vnútroštátny súd neuviedol všetky skutočnosti, na ktoré poukazuje Caixabank, opis skutkového stavu uvedený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je dostatočný na to, aby umožnil Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú odpoveď na prejudiciálne otázky. Tento súd tak spresňuje najmä finančnú ujmu, ktorá žalobcom vo veci samej vznikla uplatnením režimu určenia výšky trov konania vo veci samej.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38</NO.P><TXT>Ako bolo navyše pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, Súdnemu dvoru v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy prináleží zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preto bez ohľadu na kritiku zo strany Caixabank a španielskej vlády voči skutkovým zisteniam vnútroštátneho súdu sa preskúmanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania musí vykonať na základe týchto zistení [pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200326">26. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>A. P. (Probačné opatrenia)</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑2/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:237">EU:C:2020:237</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovanú judikatúru].</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="8"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39</NO.P><TXT>Po druhé za predpokladu, že existuje rozpor, pokiaľ ide o sumu slúžiacu ako základ pre výpočet odmeny advokáta, ktorej náhradu môžu získať žalobcovia vo veci samej, táto suma nie je rozhodujúca pre zodpovedanie otázky, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu režimu určenia výšky trov konania, o ktorý ide v spore vo veci samej.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40</NO.P><TXT>Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenia uvádzané španielskou vládou na odôvodnenie neprípustnosti prvej otázky v rozsahu, v akom sa týka článku 411 LEC, zdá sa, že ako konštatoval generálny advokát v bode 28 svojich návrhov, tieto tvrdenia sa týkajú veci samej, a nie prípustnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené teda treba konštatovať, že prejudiciálne otázky sú prípustné.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O veci samej</HT></HT></P></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><P><HT TYPE="ITALIC">O druhej otázke</HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42</NO.P><TXT>Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia výšky trov konania spojených so žalobou týkajúcou sa nekalej povahy zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy, spotrebiteľovi, ktorý mal úspech v merite veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43</NO.P><TXT>Najskôr treba pripomenúť, že zmluvná podmienka vyhlásená za nekalú sa musí v zásade považovať za podmienku, ktorá nikdy neexistovala, v dôsledku čoho nemôže mať účinky voči spotrebiteľovi. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená nekalá podmienka neexistovala (rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161221">21. decembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Gutiérrez Naranjo a i</NAME.CASE>., <NO.CASE>C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:980">EU:C:2016:980</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0061">61</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44</NO.P><TXT>Treba uviesť, že vo veci samej bola podmienka zmluvy týkajúca sa vrátenia úveru v cudzej mene, ktorej zrušenia sa dotknutí spotrebitelia domáhali, vyhlásená za nekalú a že predmetnej bankovej inštitúcii bola uložená povinnosť prepočítať zostatok s prihliadnutím na sumu, ktorú by už spotrebitelia boli vrátili, ak by sa už zaplatené mesačné splátky platili v eurách, a nie v cudzej mene. Preto vzhľadom na úver, ktorý uzavreli dotknutí spotrebitelia, ich možno v zmysle judikatúry Súdneho dvora považovať za spotrebiteľov, voči ktorým došlo k navráteniu právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzali, ak by uvedená nekalá podmienka neexistovala.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45</NO.P><TXT>V prejednávanej veci sa však vnútroštátny súd pýta na súlad príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13, pokiaľ ide o určenie výšky trov konania, ktoré je predmetom vedľajšieho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46</NO.P><TXT>V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ako uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, pravidlá týkajúce sa určenia výšky trov konania v občianskoprávnych sporoch predstavujú procesné pravidlá, ktoré, pokiaľ ide o trovy konania týkajúce sa konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, nie sú upravené smernicou 93/13.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47</NO.P><TXT>Súdny dvor pritom rozhodol, že v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie) ani nesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity). Z toho vyplýva, že rozdelenie trov súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi patrí s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity do procesnej autonómie členských štátov (rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200716">16. júla 2020</DATE>, <NAME.CASE>Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑224/19 a C‑259/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:578">EU:C:2020:578</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0083">83</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0095">95</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>, ako aj citovaná judikatúra).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o zásadu efektivity, ktorá je v prejednávanej veci dotknutá ako jediná, Súdny dvor už rozhodol, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a na jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190626">26. júna 2019</DATE>, <NAME.CASE>Addiko Bank</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑407/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:537">EU:C:2019:537</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49</NO.P><TXT>V prejednávanej veci smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd s cieľom konštatovať nekalú povahu zmluvnej podmienky a vylúčiť jej uplatnenie. Súdny dvor pritom rozhodol, že podmieniť výsledok rozdelenia trov takéhoto konania výlučne sumám, ktoré boli neoprávnene zaplatené a ktorých vrátenie bolo uložené, by mohlo spotrebiteľa odradiť od uplatnenia tohto práva vzhľadom na náklady, ktoré by si vyžadovalo súdne konanie. Z toho vyvodil, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 tejto smernice, ako aj zásada efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, keďže takýto režim vytvára podstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie možnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako mu ho priznáva uvedená smernica (rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200716">16. júla 2020</DATE>, <NAME.CASE>Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑224/19 a C‑259/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:578">EU:C:2020:578</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0098">98</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0099">99</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>, ako aj citovaná judikatúra).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50</NO.P><TXT>Je však dôležité rozlišovať túto právnu situáciu od situácie, keď tak ako vo veci samej trovy znáša výlučne predávajúci alebo dodávateľ, ktorý uzavrel zmluvu so spotrebiteľom, ktorý dosiahol zrušenie nekalej podmienky, avšak s obmedzením určeným hodnotou sporu, týkajúcim sa maximálnej výšky trov, ktorých náhradu môže tento spotrebiteľ získať od svojho zmluvného partnera.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51</NO.P><TXT>Ako uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, zásada efektivity vo všeobecnosti nebráni tomu, aby spotrebiteľ znášal určité náklady súdneho konania, ak podá návrh na určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky. Okrem toho je nesporné, že odmena advokáta predstavuje vo všeobecnosti podstatnú časť nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil v rámci súdneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160728">28. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>United Video Properties</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑57/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:611">EU:C:2016:611</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že v zásade nie je v rozpore so zásadou efektivity, aby spotrebiteľovi, ktorý mal vo veci úspech, nebola účastníkom, ktorý nemal vo veci úspech, nahradená celá odmena advokáta, ktorú spotrebiteľ zaplatil.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53</NO.P><TXT>Ak si totiž spotrebiteľ vybral advokáta, ktorého poveril svojím zastupovaním, a dohodol si s ním odmenu, ktorú dostane, nemožno vylúčiť, že tieto náklady súdneho konania sa ukážu ako neprimerané z dôvodu neobvykle vysokej odmeny dohodnutej medzi úspešným účastníkom konania a jeho advokátom. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že právna úprava stanovujúca paušálne sadzby na náhradu výdavkov na advokáta by v zásade mohla byť odôvodnená pod podmienkou, že smeruje k zabezpečeniu primeranosti trov, ktoré sa majú nahradiť, vzhľadom na také faktory, ako je predmet sporu, jeho suma alebo práca, ktorú treba vykonať na ochranu predmetného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160728">28. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>United Video Properties</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑57/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:611">EU:C:2016:611</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54</NO.P><TXT>V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že procesné podmienky, ktoré spôsobujú príliš vysoké náklady pre spotrebiteľa, by mohli mať za následok to, že spotrebiteľ by bol odrádzaný od podania žaloby, vzhľadom na náklady spôsobené súdnym konaním v porovnaní s výškou spochybneného dlhu, alebo by bol odrádzaný od užitočného vystupovania na obhajobu svojich práv pred súdom, na ktorý sa obrátil predajca alebo dodávateľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180913">13. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Profi Credit Polska</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑176/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:711">EU:C:2018:711</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>, ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190403">3. apríla 2019</DATE>, <NAME.CASE>Aqua Med</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑266/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:282">EU:C:2019:282</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55</NO.P><TXT>Súdne trovy, ktorých náhradu musí mať možnosť spotrebiteľ, ktorý mal úspech vo veci, získať od účastníka, ktorý nemal úspech, preto v dôsledku toho musia byť v dostatočne vysokej miere pokryté vo vzťahu k celkovým nákladom súdneho konania, aby z toho nevyplýval odrádzajúci účinok, pokiaľ ide o uplatnenie právnej ochrany, ktorú tomuto spotrebiteľovi priznáva smernica 93/13.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56</NO.P><TXT>Ak členské štáty v rámci svojej procesnej autonómie stanovia režim náhrady odmeny advokáta obsahujúci obmedzenie sumy, ktorú má zaplatiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, prislúcha im vymedziť hornú hranicu umožňujúcu spotrebiteľovi získať náhradu nákladov, ktoré vynaložil, do výšky opodstatnenej sumy primeranej nákladom súdneho konania týkajúceho sa nekalej povahy zmluvnej podmienky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57</NO.P><TXT>Vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či vo veci samej ide o takýto prípad.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia výšky trov konania spojených so žalobou týkajúcou sa nekalej povahy zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy, spotrebiteľovi, ktorý mal úspech v merite veci, pod podmienkou, že táto horná hranica umožňuje danému spotrebiteľovi získať tak náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><P><HT TYPE="ITALIC">O prvej otázke</HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59</NO.P><TXT>Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa hodnota sporu predstavujúca základ pre výpočet trov<?PAGE NO="11"?> konania, ktoré sa majú nahradiť spotrebiteľovi, ktorý mal úspech vo veci týkajúcej sa nekalej zmluvnej podmienky, musí určiť v žalobe, pričom inak sa stanoví touto právnou úpravou bez toho, aby ju neskôr bolo možné zmeniť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60</NO.P><TXT>V prvom rade treba pripomenúť, že zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej uvádza, že suma, ktorú má uhradiť účastník konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, predovšetkým z dôvodu odmeny advokáta, nesmie presiahnuť jednu tretinu hodnoty sporu. Táto hodnota sa v zmysle článku 253 LEC musí uviesť v návrhu na začatie konania. Okrem toho z článku 251 LEC vyplýva, že ak sa požaduje peňažná suma a táto suma nebola určená, za hodnotu sporu sa považuje neurčitá suma. Napokon článok 394 ods. 3 LEC stanovuje, že jedine na účely vyčíslenia sumy, ktorú môže byť v rámci odmeny advokáta povinný zaplatiť účastník konania, ktorému sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania, sa neoceniteľným návrhom priradí hodnota <FT TYPE="NUMBER">18000</FT> eur, ak súd z dôvodu zložitosti veci nerozhodne inak.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o toto posledné uvedené ustanovenie, treba teda poznamenať, že hodnota sporu sa nezdá byť pevne stanovená, pretože ju môže zmeniť tajomník príslušného súdu alebo sudca poverený konečným určením výšky trov konania z dôvodu zložitosti veci. V tejto súvislosti z okolností uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci žalobcovia vo veci samej neurčili vo svojom návrhu na začatie konania hodnotu sporu, táto hodnota bola stanovená neskôr vo vedľajšom konaní o určení výšky trov konania, vo výške <FT TYPE="NUMBER">30000</FT> eur.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62</NO.P><TXT>V druhom rade treba uviesť, ako už bolo pripomenuté v bode 48 tohto rozsudku, že ochrana práv, ktoré spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, sa posudzuje s ohľadom na zásadu efektivity, ktorej dodržiavanie členskými štátmi sa posúdi najmä s prihliadnutím na zásadu právnej istoty.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63</NO.P><TXT>Určenie hodnoty sporu od okamihu podania návrhu na začatie konania sa pritom zdá byť v súlade so zásadou právnej istoty, keďže ako uviedol generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, takéto určenie umožňuje účastníkom konania poznať hneď od začatia tohto konania prípadné ekonomické náklady sporu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64</NO.P><TXT>Okrem toho, pokiaľ ide o výšku trov konania, ktorých náhradu môže spotrebiteľ požadovať z dôvodu zaplatenej odmeny advokáta, od účastníka konania, ktorý nemal vo veci úspech, nezdá sa byť v rozpore so zásadou efektivity, aby na základe zásady právnej istoty vnútroštátna právna úprava stanovovala, že hodnota sporu sa nemôže meniť v priebehu súdneho konania, keďže práve na konci konania sa treba uistiť o skutočnej náhrade trov konania vynaložených spotrebiteľom s prihliadnutím na výšku odmeny, ktorej náhradu môže tento spotrebiteľ požadovať vzhľadom na priradenú hodnotu sporu od predajcu alebo dodávateľa, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65</NO.P><TXT>V tejto súvislosti však už bolo v bodoch 62 a 64 tohto rozsudku zdôraznené, že účinnosť ochrany sledovanej smernicou 93/13 sa musí zabezpečiť zárukou pre spotrebiteľov, že im budú nahradené náklady, ktoré im vznikli v opodstatnenej výške primeranej nákladom na odmenu advokáta v súdnom konaní na konštatovanie nekalej povahy zmluvnej podmienky. Vnútroštátnemu súdu poverenému v konečnom dôsledku určením výšky trov konania teda prislúcha uistiť sa, že dotknuté vnútroštátne pravidlá neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv, ktoré spotrebiteľovi vyplývajú z tejto smernice.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66</NO.P><TXT>V prejednávanej veci stanovenie hodnoty sporu na <FT TYPE="NUMBER">30000</FT> eur pri určení výšky trov konania zrejme preukazuje, že tajomník príslušného súdu má pod konečnou kontrolou príslušného sudcu voľnú úvahu nevyhnutnú na posúdenie hodnoty dotknutého sporu s prihliadnutím na zákonnú hornú hranicu trov konania, ktoré možno z tejto hodnoty nahradiť tretej osobe. Vnútroštátnemu súdu príslušnému v konečnom dôsledku pristúpiť k určeniu výšky trov konania prislúcha uistiť sa, že trovy, ktoré sa majú skutočne nahradiť vzhľadom na túto zákonnú hornú hranicu, zodpovedajú opodstatnenej sume primeranej odmene advokáta, ktoré musel spotrebiteľ objektívne vynaložiť na podanie predmetnej žaloby.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67</NO.P><TXT>Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v súlade so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa hodnota sporu predstavujúca základ pre výpočet trov konania, ktoré sa majú nahradiť spotrebiteľovi, ktorý mal úspech vo veci týkajúcej sa nekalej zmluvnej podmienky, musí určiť v žalobe, pričom inak sa stanoví touto právnou úpravou bez toho, aby ju neskôr bolo možné zmeniť, pod podmienkou, že vnútroštátnemu súdu poverenému v konečnom dôsledku pristúpiť k určeniu výšky trov konania zostáva možnosť určiť skutočnú hodnotu sporu pre spotrebiteľa tak, že mu zaručí priznanie práva na náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD">O trovách</HT></P></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><JURISDICTION><INTRO>Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:</INTRO><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z <DATE ISO="19930405">5. apríla 1993</DATE> o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia výšky trov konania spojených so žalobou týkajúcou sa nekalej povahy zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy, spotrebiteľovi, ktorý mal úspech v merite veci, pod podmienkou, že táto horná hranica umožňuje danému spotrebiteľovi získať tak náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.</HT></TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v súlade so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa hodnota sporu, ktorá predstavuje základ pre výpočet trov konania, ktoré sa majú nahradiť spotrebiteľovi, ktorý mal úspech vo veci týkajúcej sa nekalej zmluvnej podmienky, musí určiť v žalobe, pričom inak sa stanoví touto právnou úpravou bez toho, aby ju neskôr bolo možné zmeniť, pod podmienkou, že vnútroštátnemu súdu poverenému v konečnom dôsledku pristúpiť k určeniu výšky trov konania zostáva možnosť určiť skutočnú hodnotu sporu pre spotrebiteľa tak, že mu zaručí priznanie práva na náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.</HT></TXT></NP></ITEM></LIST></JURISDICTION></CONTENTS.JUDGMENT><?PAGE NO="13"?><SIGNATURE.CASE><SIGNATORY><P>Podpisy</P></SIGNATORY></SIGNATURE.CASE></JUDGMENT>