I.

Úvod

1.

Predmetom tohto prejudiciálneho konania je opäť ochrana spotrebiteľov pred nekalými podmienkami v zmluvách o úvere v cudzej mene.

2.

Podmienka sporná v konaní vo veci samej ukladá žalobcom v uvedenom konaní povinnosť splatiť úver, ktorý je vyjadrený v švajčiarskych frankoch, v tejto mene. V dôsledku výrazného znehodnotenia rumunského leu – čo je mena, v ktorej žalobcovia poberajú svoj príjem –, sa však suma, ktorú majú žalobcovia vrátiť, v rokoch po uzavretí zmluvy o úvere takmer zdvojnásobila.

3.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom už výslovne nevyplýva zásadná otázka, či sa vôbec možno domnievať, že poskytovanie úverov v cudzej mene spotrebiteľom je v súlade s právom Únie. Aj keď totiž doterajšia judikatúra Súdneho dvora poukazuje na to, že pri takých úverových zmluvách spotrebiteľovi nemožno automaticky uložiť kurzové riziko, z tejto judikatúry tiež vyplýva, že táto prax nie je sama osebe v rozpore s právom Únie. ( 2 ) Podľa tejto judikatúry je rozhodujúce, či bol spotrebiteľ o tomto riziku jasne a zrozumiteľne informovaný. ( 3 )

4.

V stredobode prejednávaného prípadu sa nachádzajú naopak dôsledky, ktoré vnútroštátny súd prípadne musí vyvodiť z určenia nekalej povahy podmienky týkajúcej sa kurzového rizika. Podľa názoru vnútroštátneho súdu totiž všetky právne následky nekalej povahy, ktoré boli doteraz uvedené v judikatúre, vedú k neprimeranej záťaži pre spotrebiteľa. Podobné právne problémy musia vyriešiť vnútroštátne súdy v troch ďalších veciach, ktoré sa momentálne prejednávajú. ( 4 )

II.

Právny rámec

A.

Právo Únie

5.

Právny rámec tohto prípadu týkajúci sa práva Únie tvorí smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13“) ( 5 ).

6.

V dvanástom a trinástom odôvodnení smernice 93/13 sa uvádza:

7.

Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 obsahuje nasledujúcu úpravu:

8.

Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

9.

Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 znie:

10.

Článok 6 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:

11.

V článku 7 ods. 1 smernice 93/13 sa uvádza:

B.

Vnútroštátne právo

12.

Z vnútroštátnych predpisov je pre prejednávaný prípad dôležitý rumunský Codul civil (Občiansky zákonník) a Codul comercial (Obchodný zákonník) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

13.

Článok 1578 Občianskeho zákonníka, v ktorom bola zakotvená zásada nominalizmu, znel takto:

14.

V článku 41 Obchodného zákonníka bolo stanovené:

III.

Skutkový stav a konanie vo veci samej

15.

Podľa konštatovaní vnútroštátneho súdu uzavreli žalobcovia v konaní vo veci samej ako spotrebitelia so spoločnosťou SC Volksbank România SA (neskôr Banca Transilvania) 31. marca 2006 zmluvu o úvere vo výške 90 000 rumunských lei (RON).

16.

Dňa 15. októbra 2008 uzavreli zmluvné strany na refinancovanie zmluvy z 31. marca 2006 druhú zmluvu o úvere. Jej predmetom bol úver v cudzej mene vo výške 65 000 švajčiarskych frankov (CHF). To predstavovalo približne 159 126 RON, resp. 33 488 eur. ( 6 ) Žalobcovia poberajú svoj príjem v rumunských lei.

17.

Bod 1 oddielu 4 všeobecných obchodných podmienok druhej zmluvy o úvere stanovoval, že „každá platba… sa [musí] uskutočniť v mene úveru okrem prípadov výslovne uvedených v osobitných podmienkach a vo všeobecných podmienkach“ (ďalej len „sporná podmienka“).

18.

Znehodnotenie leu a zhodnotenie švajčiarskeho franku od októbra 2008 do apríla 2017 viedli k tomu, že suma, ktorá sa mala vrátiť, sa zvýšila o 117 760 RON (približne 24 772 eur).

19.

Následne žalobcovia podali žalobu na Tribunalul Specializat Cluj (Špecializovaný súd Kluž, Rumunsko). Tvrdia, že banka si dostatočne nesplnila svoje informačné povinnosti týkajúce sa kurzového rizika. Okrem toho sú v dôsledku prevzatia tohto rizika neprimerane znevýhodnení. Preto v podstate navrhujú zmraziť výmenný kurz k okamihu uzavretia zmluvy.

20.

Žalovaná proti tomu namieta, že sporná podmienka spočíva na zásade nominalizmu zakotvenej v článku 1578 Občianskeho zákonníka, a preto ju podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 nemožno preskúmať z hľadiska nekalej povahy.

21.

Prvostupňový súd žalobu zamietol. Síce sa domnieval, že sporná podmienka podlieha preskúmaniu obsahu. Banka si však dostatočne splnila svoje informačné povinnosti. Nemohla totiž predvídať podstatné výkyvy výmenného kurzu.

22.

Spor v súčasnosti na základe odvolania podaného oboma účastníkmi konania prejednáva vnútroštátny súd, Curtea de Apel Cluj (Odvolací súd Kluž). Tento súd má pochybnosti o výklade smernice 93/13, pokiaľ ide o rozsah jej pôsobnosti, informačné povinnosti predajcov alebo dodávateľov a právne následky, ktoré vyplývajú z prípadnej nekalej povahy predmetnej podmienky.

IV.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie na Súdnom dvore

23.

Curtea de Apel Cluj (Odvolací súd Kluž) uznesením z 27. decembra 2018, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 1. februára 2019, položil Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ nasledujúce prejudiciálne otázky:

24.

V prejudiciálnom konaní na Súdnom dvore predložili písomné pripomienky žalobcovia, Spolková republika Nemecko, Rumunsko a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 6. februára 2020, boli zastúpení žalobcovia a žalovaná v konaní vo veci samej, Rumunsko a Európska komisia.

V.

Právne posúdenie

25.

Tri prejudiciálne otázky sa týkajú po sebe idúcich krokov skúmania, ktoré vykonáva súd členského štátu pri obsahovom skúmaní vopred sformulovaných zmluvných podmienok podľa smernice 93/13.

26.

Prvá prejudiciálna otázka sa týka uplatnenia smernice 93/13 (oddiel A).

27.

Následne si vnútroštátny súd kladie otázku, či je sporná podmienka formulovaná „jasne a zrozumiteľne“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice. Keďže Súdny dvor už vypracoval kritériá pre toto skúmanie so zreteľom na podmienky veľmi podobné spornej podmienke vo veciach Andriciuc ( 7 ) a Lupean ( 8 ), v tejto súvislosti sa stačí obmedziť na krátky odkaz na exisujúcu judikatúru (oddiel B).

28.

Ťažisko prípadu potom tvoria právne následky, ktoré sú prípadne spojené s určením nekalej povahy spornej podmienky (oddiel C).

A.

O rozsahu pôsobnosti smernice 93/13 (prvá prejudiciálna otázka)

29.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa na zmluvnú podmienku, ktorá je vyjadrením všeobecnej, v zákone zakotvenej zásady, vzťahujú ustanovenia smernice 93/13.

30.

Podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 sú totiž z rozsahu jej pôsobnosti vyňaté zmluvné podmienky, ktoré „odrážajú“ „záväzné“ zákonné ustanovenie. V tejto súvislosti vnútroštátny súd, ktorý má v tomto smere výlučnú právomoc posúdiť skutkový stav, ( 9 ) konštatoval, že sporná zmluvná podmienka je vyjadrením zásady nominalizmu zakotvenej v článku 1578 Občianskeho zákonníka.

31.

Z tohto dôvodu má vnútroštátny súd pochybnosti o uplatnení smernice.

1.

Znenie článku 1 ods. 2 smernice 93/13

32.

Vnútroštátny súd pritom považuje za problematickú najmä okolnosť, že článok 1578 Občianskeho zákonníka nie je kogentným ustanovením, a preto by sa mohol považovať za „nezáväzný“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13. V tejto súvislosti poukazuje na nejasnosti v rumunskom jazykovom znení smernice. Zatiaľ čo totiž napríklad v nemeckom jazykovom znení článku 1 ods. 2 smernice je použitý pojem „záväzné“, ktorý môže zahŕňať tak kogentné, ako aj dispozitívne ustanovenia, pojem „obligatorii“, ktorý je použitý v rumunskom jazykovom znení, v rumunskom práve podľa všetkého označuje len kogentné ustanovenia.

33.

Z celkovej systematiky smernice však jednoznačne vyplýva, že pojem „záväzné“ sa nevzťahuje na rozlišovanie kogentných (a teda „záväzných“) a dispozitívnych (a teda „dobrovoľných“) ustanovení, ktoré je bežné v občianskom práve. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že pojmy použité v smernici 93/13 majú povahu pojmov práva Únie, a preto sa musia vykladať autonómne. ( 10 ) Význam pojmu „obligatorii“ v rumunskom práve teda nie je smerodajný pre výklad tohto pojmu uvedeného v článku 1 ods. 2 smernice 93/13. Tento pojem naopak podľa trinásteho odôvodnenia smernice zahŕňa aj všetky predpisy, ktoré sú dispozitívne, a preto podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami, ak nebolo dohodnuté niečo iné. ( 11 )

34.

Pre zodpovedanie prejudiciálnej otázky je navyše irelevantné, že zmluvným stranám nebola pri uzatváraní zmluvy v skutočnosti poskytnutá možnosť odchýliť sa od tejto právnej úpravy. Táto okolnosť je podmienkou, a nie kritériom na vylúčenie uplatniteľnosti smernice 93/13. V opačnom prípade by už neexistovala zmluvná podmienka v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13. Toto ustanovenie totiž vyžaduje, aby dotknutá podmienka „nebola individuálne dohodnutá“.

35.

Preto treba konštatovať, že aj dispozitívne zákonné ustanovenie – ako napríklad článok 1578 Občianskeho zákonníka – v zásade môže byť „záväzným“ ustanovením v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13.

2.

Zmysel a účel vylúčenia z rozsahu pôsobnosti podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13

36.

Z toho však ešte nevyplýva, že zmluvná podmienka, akou je zmluvná podmienka sporná v konaní vo veci samej, nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice.

37.

Súdny dvor naopak v ustálenej judikatúre pri posudzovaní otázky, či zmluvná podmienka podľa článku 1 ods. 2 smernice 93/13 podlieha preskúmaniu obsahu, zohľadňuje aj teleologické aspekty.

38.

Podľa judikatúry je totiž táto výnimka z rozsahu pôsobnosti smernice 93/13 odôvodnená predpokladom, že vnútroštátny zákonodarca už zaviedol rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán niektorých typov zmlúv, a preto zákonné ustanovenia spravidla neobsahujú nekalé podmienky. ( 12 )

39.

Za tým sa podľa môjho názoru neskrýva len myšlienka, že preskúmanie nekalej povahy by v takých prípadoch bolo zbytočné. Naopak, má sa tým zabrániť aj neprípustnému zásahu do právomoci členských štátov. Účelom smernice 93/13 totiž podľa jej dvanásteho odôvodnenia nie je harmonizácia vnútroštátnych občianskoprávnych predpisov týkajúcich sa zakázaných právnych úkonov. Z tohto dôvodu nemôže byť podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13 predmetom preskúmania obsahu hlavný predmet zmluvy ani primeranosť ceny a plnenia. Tieto otázky totiž zvyčajne upravuje vnútroštátny zákonodarca v občianskoprávnych predpisoch týkajúcich sa právnych úkonov, ktoré sú z dôvodu svojho obsahu neplatné.

40.

Môže to síce v konečnom dôsledku viesť k tomu, že zmluvnú úpravu, ktorá by sa podľa kritérií článku 3 smernice 93/13 mala považovať za nekalú, nemožno kritizovať, pokiaľ vnútroštátny zákonodarca výslovne dovoľuje takú úpravu v spotrebiteľských zmluvách. Za tým sa však napokon skrýva otázka, či by nebolo vhodné celkovo obmedziť alebo dokonca zakázať na úrovni Únie poskytovanie úverov v cudzej mene spotrebiteľom. Podľa súčasného stavu práva Únie to však v každom prípade nie je tak. ( 13 )

41.

Súdny dvor však rozhodol, že predpoklad, že zákonodarca chce prostredníctvom zákonných ustanovení zaviesť primeranú rovnováhu záujmov pre dotknutý zmluvný vzťah, je domnienkou. ( 14 ) Taká domnienka sa dá v zásade vyvrátiť. ( 15 )

42.

Z preskúmania obsahu sú preto vylúčené len také podmienky, ktoré odrážajú zákonné ustanovenia, ktoré boli osobitne prijaté pre predmetný zmluvný typ alebo sa naň uplatnia na základe odkazujúcej normy. Vnútroštátny zákonodarca totiž mohol zaviesť vyváženú rovnováhu záujmov len v rozsahu, v akom vôbec uvažoval o konkrétnej situácii zmluvných strán. ( 16 )

43.

Súdny dvor rovnako rozhodol, že pri ustanoveniach všeobecného charakteru sa automaticky neuplatní domnienka, že boli predmetom osobitného posudzovania zo strany zákonodarcu s cieľom stanoviť túto rovnováhu. ( 17 )

44.

Tým sa síce normatívny obsah vnútroštátneho ustanovenia nepriamo podrobuje preskúmaniu nekalej povahy. Nemožno to však považovať za neprípustný zásah do právomoci členských štátov, keďže dotknuté ustanovenie sa naďalej môže uplatňovať vo svojich ďalších oblastiach pôsobnosti. Hodnotenia vyplývajúce zo smernice 93/13 totiž platia výlučne pre spotrebiteľské zmluvy.

45.

Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať, či zákonodarca chcel vytvoriť článkom 1578 Občianskeho zákonníka primeranú rovnováhu záujmov medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi.

46.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že rumunská vláda na pojednávaní zdôraznila, že toto ustanovenie nie je osobitne navrhnuté pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Koncepciou, na ktorej spočíva právna úprava obsiahnutá v článku 1578 Občianskeho zákonníka, je koncepcia rovnoprávnych zmluvných partnerov. V novom občianskom zákonníku sa podľa údajov rumunskej vlády taká právna úprava už nenachádza, ale nachádzajú sa v ňom osobitné ustanovenia týkajúce sa zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

47.

Pre prípad, že vnútroštátny súd za týchto okolností pri svojom skúmaní dospeje k záveru, že toto ustanovenie nemá za cieľ vytvoriť rovnováhu záujmov medzi spotrebiteľmi a predajcami alebo dodávateľmi, predmetná domnienka by sa musela považovať za vyvrátenú. Potom by upustenie od preskúmania obsahu nebolo odôvodnené.

3.

Predbežný záver

48.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že ustanovenia tejto smernice sa uplatnia na zmluvnú podmienku, ktorá je vyjadrením všeobecnej, v zákone zakotvenej zásady, pokiaľ vnútroštátny zákonodarca vytvorením predmetného zákonného ustanovenia nechcel vytvoriť vyváženú úpravu všetkých práv a povinností zmluvných strán dotknutého zmluvného typu. Vnútroštátnemu súdu prislúcha vykonať v tejto súvislosti potrebné overenia.

B.

O požiadavkách týkajúcich sa „jasne a zrozumiteľne“ formulovanej zmluvnej podmienky a dobrej viery (druhá prejudiciálna otázka)

49.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd na jednej strane pýta, či sa zmluvná podmienka, v dôsledku ktorej kurzové riziko napokon musí niesť len spotrebiteľ, môže považovať za „jasnú a zrozumiteľnú“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13, ak spotrebiteľovi neboli predložené nijaké výpočty, z ktorých vyplýva, aké dôsledky pre splátky, ktoré musí spotrebiteľ platiť, môžu mať výkyvy výmenného kurzu. Na druhej strane sa pýta, či takú podmienku treba považovať za nedobromyseľnú, ak sa maximálna miera zadlženia, ktorá sa používa pri skúmaní bonity, počíta len na základe výmenného kurzu pri uzavretí zmluvy.

50.

Táto otázka je relevantná len v prípade, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že sa uplatní smernica 93/13. Preskúmanie podmienky so zreteľom na požiadavky transparentnosti stanovené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 totiž v každom prípade vyžaduje, aby sa táto smernica uplatnila.

51.

Preskúmanie požiadaviek transparentnosti má v prípade podmienok, ako je podmienka sporná v konaní vo veci samej, osobitný význam. Z judikatúry totiž v tomto smere vyplýva, že podmienka, podľa ktorej sa úver vyjadrený v cudzej mene má splatiť v tejto mene, sa môže týkať „hlavného predmetu zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. ( 18 ) Taká podmienka sa však podľa tohto ustanovenia vôbec môže skúmať z hľadiska nekalej povahy len vtedy, keď nie je formulovaná jasne a zrozumiteľne. ( 19 )

52.

Súdny dvor už sformuloval kritériá, na základe ktorých sa má posúdiť, či sa má podmienka po prvé považovať za jasnú a zrozumiteľnú v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13, so zreteľom na podobné podmienky, ako je podmienka sporná v prejednávanom prípade.

53.

Podľa týchto kritérií musí vnútroštátny súd osobitne preskúmať, či spotrebiteľ na základe informácií, ktoré mu poskytol predajca alebo dodávateľ, bol schopný posúdiť dôsledky pre splátky, ktoré môže mať výrazné znehodnotenie meny, v ktorej poberá svoj príjem, a zvýšenie zahraničnej úrokovej sadzby. Predajca alebo dodávateľ musí konkrétne výslovne informovať spotrebiteľa o tom, že podpísaním zmluvy o úvere vyjadrenom v cudzej mene sa vystavuje kurzovému riziku, ktoré môže byť pre neho ekonomicky náročné niesť v prípade devalvácie meny, v ktorej poberá svoj príjem. ( 20 )

54.

Okrem toho musí vnútroštátny súd preskúmať, či predajca alebo dodávateľ informoval spotrebiteľa v tomto smere o všetkých relevantných okolnostiach, o ktorých v uvedenej dobe mohol vedieť a ktoré mohli mať vplyv na neskorší výkon uvedenej zmluvy. ( 21 ) Judikatúra pritom vyžaduje zohľadnenie všetkých okolností sporu vo veci samej a najmä tiež odborných znalostí a vedomostí banky, pokiaľ ide o možné výkyvy výmenných kurzov a riziká súvisiace s podpísaním úveru v cudzej mene. ( 22 )

55.

Ak aj za týchto okolností od predajcu alebo dodávateľa nemožno očakávať, že predvída alebo vypočíta znehodnotenie dotknutej meny, ku ktorému neskôr konkrétne dôjde, táto okolnosť ho neoslobodzuje od jeho komplexných informačných povinností týkajúcich sa potenciálnych rizík výkyvov výmenného kurzu a skutočnosti, že tieto výkyvy musí znášať len dlžník.

56.

Pokiaľ ide po druhé o otázku, či určitá podmienka napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu na škodu spotrebiteľa, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátny súd musí osobitne overiť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po predchádzajúcom individuálnom dojednaní. ( 23 )

57.

V kontexte vyššie uvedených úvah je súčasťou čestného a rovnocenného správania najmä poskytnutie komplexných informácií o prípadných rizikách spotrebiteľovi. Prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať, či odkaz na maximálnu mieru zadlženia v prejednávanom prípade mohol zakryť riziká. Pokiaľ sa totiž maximálna miera zadlženia počíta na základe výmenného kurzu pri uzavretí zmluvy, spotrebiteľa treba v nadväznosti na vyššie uvedené úvahy rovnako upozorniť na to, že dodržanie tohto limitu nevypovedá nič o tom, či bude v prípade znehodnotenia meny schopný dodržať svoje finančné záväzky.

58.

Ak je taký limit kogentne stanovený vo vnútroštátnom práve, mohlo by sa dokonca považovať za obídenie tohto limitu, pokiaľ sa posúdenie len staticky obmedzí na výmenný kurz pri poskytnutí úveru.

59.

Na druhú otázku teda treba odpovedať tak, že požiadavka obsiahnutá v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 týkajúca sa jasnej a zrozumiteľnej formulácie zmluvnej podmienky v zmluve o úvere v cudzej mene, ktorá v konečnom dôsledku ukladá spotrebiteľovi kurzové riziko, vyžaduje, aby bol spotrebiteľ komplexne informovaný o prípadne značných ekonomických dôsledkoch takej podmienky pre jeho finančné záväzky. To platí bez ohľadu na to, či znehodnotenie dotknutej meny, ku ktorému konkrétne došlo, v čase uzavretia zmluvy už bolo predvídateľné. Je úlohou vnútroštátneho súdu vykonať v tejto súvislosti potrebné overenia.

C.

O právnych následkoch určenia nekalej povahy (tretia prejudiciálna otázka)

60.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké dôsledky prípadne musí vyvodiť z určenia nekalej povahy podmienky v prejednávanej situácii, aby zaručil plnú účinnosť práv spotrebiteľov.

61.

Všetky riešenia doteraz uvedené v judikatúre totiž podľa jeho názoru vedú k neprimeranému znevýhodneniu spotrebiteľa. Primerané riešenie by síce podľa názoru vnútroštátneho súdu mohlo spočívať v zmrazení výmenného kurzu k okamihu uzavretia zmluvy. Tento súd však má pochybnosti, či článok 6 ods. 1 smernice 93/13 a judikatúra vydaná v súvislosti s týmto ustanovením bránia takému postupu.

62.

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 sú vnútroštátne súdy v zásade povinné vyhlásiť nekalú podmienku za neuplatniteľnú a v zostávajúcej časti zachovať zmluvu. Súdny dvor v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že vnútroštátne súdy pritom nie sú oprávnené doplniť zmluvu tak, že zmenia obsah takej podmienky. ( 24 ) Vypustením nekalej podmienky sa podľa judikatúry formálna rovnováha, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, nahrádza skutočnou rovnováhou, a tak sa obnovuje rovnosť medzi zmluvnými stranami. ( 25 )

63.

Samotné vypustenie nekalej podmienky je prirodzene podmienené tým, že zmluva môže bez nej ďalej zmysluplne existovať. Ak vnútroštátny súd pri svojom skúmaní naopak dospeje k záveru, že nie je možné vypustiť túto podmienku bez náhrady, musí v zásade vyhlásiť zmluvu ako celok za neplatnú a nariadiť vrátenie poskytnutých plnení. ( 26 )

64.

Môžu však existovať prípady, v ktorých vyhlásenie zmluvy za neplatnú má obzvlášť nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa. Podľa judikatúry Súdneho dvora to môže byť tak osobitne pri úverových zmluvách, ako je zmluva posudzovaná v prejednávanej veci. V takom prípade má totiž vyhlásenie zmluvy za neplatnú v zásade za následok okamžitú splatnosť nesplatenej časti úveru vo výške, ktorá by mohla prekročiť finančné možnosti spotrebiteľa. ( 27 )

65.

V prejednávanom prípade vnútroštátny súd zastáva názor, že nie je možné vypustiť spornú podmienku bez náhrady. Vyhlásenie zmluvy za neplatnú podľa jeho názoru však tiež neprichádza do úvahy, lebo by to malo obzvlášť nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa. Hrozilo by totiž, že spotrebiteľ by musel naraz splatiť celý úver. Keďže nominálna hodnota zostávajúceho dlhu je vyjadrená v švajčiarskych frankoch, musel by ho navyše splatiť podľa aktuálneho výmenného kurzu. Tým by bol spotrebiteľ dvakrát potrestaný.

66.

V takých prípadoch Súdny dvor doteraz považoval za prípustné nahradiť nekalú podmienku ustanovením vnútroštátneho práva, ktoré má dispozitívnu povahu, alebo právnou úpravou, ktorá je uplatniteľná so súhlasom zmluvných strán. ( 28 ) Uplatnenie takého zákonného ustanovenia alebo úpravy totiž spravidla bude viesť k obnoveniu rovnováhy medzi vzájomnými právami a povinnosťami zmluvných strán. ( 29 )

67.

V prejednávanom prípade však zrejme ani to nie je riešením. Článok 1578 Občianskeho zákonníka, ktorý je podľa vnútroštátneho súdu jediným ustanovením, ktoré v tejto súvislosti prichádza do úvahy, by totiž nemusel byť vhodný na nahradenie spornej podmienky.

68.

Po prvé je totiž článok 1578 Občianskeho zákonníka ustanovením, ktoré má v podstate rovnaký obsah ako sporná podmienka. Preto by bolo nelogické nahradiť spornú podmienku týmto ustanovením. Po druhé Súdny dvor rozhodol, že na vyplnenie medzier tak či tak možno použiť len také zákonné ustanovenia, ktoré odrážajú rovnováhu, ktorú vnútroštátny zákonodarca chcel vytvoriť medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán určitých zmlúv. ( 30 ) Rumunská vláda však na pojednávaní uviedla, že zákonodarca pri tvorbe článku 1578 Občianskeho zákonníka nemal za cieľ vytvoriť rovnováhu záujmov medzi zmluvnými stranami zmluvy o spotrebiteľskom úvere. ( 31 )

69.

Z doterajšej judikatúry teda len vyplýva, čo vnútroštátny súd v situácii, akou je prejednávaná situácia, nemôže urobiť: nemôže pripustiť, aby bola nekalá podmienka pre spotrebiteľa záväzná ( 32 ), ale nemôže túto podmienku ani nahradiť zákonným ustanovením, akým je článok 1578 Občianskeho zákonníka, ak toto ustanovenie nezabezpečuje primeranú rovnováhu záujmov medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Okrem toho nemôže doplniť zmluvu tak, že zmení obsah nekalej podmienky, ale nemôže ani vyhlásiť zmluvu za neplatnú ako celok. ( 33 )

70.

Judikatúra naopak neposkytuje odpoveď na otázku, čo vnútroštátny súd v tejto situácii môže urobiť. ( 34 )

71.

Rumunská vláda na pojednávaní uviedla, že rumunské právo v zásade priznáva sudcovi právomoc vyplniť zmluvné medzery podpornou právnou úpravou. Zmluvu možno takto doplniť najmä pri podstatnej zmene okolností.

72.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že Súdny dvor v ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že vnútroštátny súd, ktorý určí nekalú povahu niektorej podmienky, musí vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z tohto určenia, aby sa ubezpečil, že táto podmienka nebude pre spotrebiteľa záväzná. ( 35 )

73.

Za týchto okolností nemôže vnútroštátnemu súdu v situácii, akou je prejednávaná situácia, samotná skutočnosť, že jedna zo zmluvných strán má postavenie spotrebiteľa, brániť tomu, aby zmluvnú medzeru, ktorá vznikne vypustením nekalej podmienky, nahradil podpornou právnou úpravou, ktorá obnoví rovnováhu medzi vzájomnými právami a povinnosťami zmluvných strán. To by sa podľa názoru vnútroštátneho súdu mohlo dosiahnuť zmrazením výmenného kurzu k okamihu uzavretia zmluvy.

74.

Ako totiž vysvetlím nižšie, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 ani judikatúra vydaná v súvislosti s týmto ustanovením nebránia právomoci nahradiť nekalú podmienku v situácii, akou je prejednávaná situácia.

75.

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že rozhodnutie vo veci Banco Español de Crédito ( 36 ), ktoré predstavuje východisko judikatúry týkajúcej sa zákazu doplnenia zmluvy zo strany sudcu, sa týkalo prípadu, v ktorom zmluva mohla byť zachovaná aj bez nekalej podmienky. Pre tento prípad článok 6 ods. 1 smernice 93/13 výslovne stanovuje, že táto podmienka sa jednoducho nemá uplatniť. Pre iný právny následok v takom prípade teda nie je priestor.

76.

Následne treba poukázať na to, že zákaz doplnenia zmluvy sa v judikatúre odôvodňuje tým, že možnosťou doplnenia zmluvy by sa odstránil odstrašujúci účinok pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúci v tom, že nekalé podmienky sú jednoducho neplatné. Predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať ďalej používať dotknuté podmienky, ak by sa museli obávať len toho, že súd zmluvu v potrebnom rozsahu doplní. ( 37 ) To odporuje dlhodobému cieľu článku 7 ods. 1 smernice 93/13, ktorým je zabrániť súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok.

77.

Toto odôvodnenie však v situácii, akou je prejednávaná situácia, neobstojí.

78.

Po prvé je totiž sudca v tejto situácii povinný vypustiť túto podmienku a vyplniť vzniknutú zmluvnú medzeru právnou úpravou, ktorá predstavuje primeranú rovnováhu záujmov. Nejde teda o to, že táto podmienka sa má prostredníctvom výkladu obmedziť na obsah, ktorý je ešte prípustný, a tým sa v konečnom dôsledku ešte v rozsahu, v akom je to možné, majú zohľadniť záujmy predajcu alebo dodávateľa. Práve tento postup však zvažovali vnútroštátne súdy v prípadoch, v ktorých Súdny dvor doteraz odmietol doplnenie zmluvy. ( 38 ) V každom z týchto prípadov totiž sudca chcel zachovať nekalú podmienku čiastočne alebo pre určité situácie.

79.

Naproti tomu musí súd v prejednávanej situácii náležite zohľadniť osobitnú potrebu chrániť spotrebiteľa. Namiesto toho, aby sa sudca jednostranne riadil skutočnou vôľou používateľa vopred formulovanej podmienky, určí, čo by sa spravodlivo dohodlo. ( 39 ) Tým sa formálna rovnováha práv a povinností zmluvných strán nahradí skutočnou rovnováhou, a tak sa obnoví rovnosť týchto práv a povinností. Práve to je však podľa judikatúry zmyslom a účelom právnej úpravy obsiahnutej v článku 6 ods. 1 smernice 93/13. ( 40 )

80.

Po druhé treba konštatovať, že jediná alternatíva, ktorá prichádza do úvahy, totiž vyhlásenie celej zmluvy za neplatnú, by jednostranne potrestala spotrebiteľa. Navyše by bol naďalej dosiahnutý cieľ preniesť kurzové riziko na spotrebiteľa, ktorý sleduje táto podmienka. ( 41 ) Vyhlásenie celej zmluvy za neplatnú by teda neodradilo veriteľa od toho, aby do zmlúv, ktoré navrhuje, naďalej vkladal takéto podmienky. ( 42 )

81.

Preto treba konštatovať, že pri jedinej alternatíve doplnenia zmluvy, ktorá prichádza do úvahy – totiž v prípade vyhlásenia zmluvy za neplatnú –, odstrašujúci účinok nie je zaručený. Údajne chýbajúci odstrašujúci účinok teda súčasne nemožno uviesť ako argument proti doplneniu zmluvy. Platí to tým skôr, že doplnenie zmluvy, ktoré zohľadňuje záujmy spotrebiteľa, by bolo pre predajcu alebo dodávateľa skutočne odstrašujúce. ( 43 )

82.

Napokon by kategorické vylúčenie právomoci vnútroštátneho sudcu vyplniť medzery v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že spotrebitelia vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, v ktorých v zásade existuje taká právomoc, by sa nachádzali v horšom postavení než iné zmluvné strany. Vnútroštátny súd by bol totiž v situácii, akou je prejednávaná situácia, na základe toho, že jedna zo zmluvných strán má postavenie spotrebiteľa, povinný vyhlásiť zmluvu za neplatnú so všetkými uvedenými nepriaznivými dôsledkami, zatiaľ čo mimo spotrebiteľského práva by mal možnosť vytvoriť rovnováhu záujmov prostredníctvom podpornej právnej úpravy. Také riešenie nie je žiaduce z hľadiska rovnakého zaobchádzania ani z pohľadu ochrany spotrebiteľa.

83.

Toto riešenie navyše z vecného hľadiska zodpovedá výsledku, ku ktorému Súdny dvor dospel vo veci Abanca Corporación Bancaria a Bankia ( 44 ).

84.

Súdny dvor síce vo svojom rozsudku v tejto veci zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže čiastočne zachovať nekalú podmienku. ( 45 ) Tým sa totiž táto podmienka obmedzí na obsah, ktorý je ešte prípustný, čím by sa jednostranne zohľadnili záujmy predajcu alebo dodávateľa. ( 46 ) Rozhodol však, že súd môže nahradiť nekalú podmienku zákonnou úpravou, ktorá bola zavedená až po uzavretí zmluvy. ( 47 ) To však v konečnom dôsledku nie je nič iné ako vyplnenie zmluvnej medzery spôsobenej vypustením nekalej podmienky zo strany sudcu.

85.

V situácii, akou je prejednávaná situácia, preto článok 6 ods. 1 smernice 93/13 a judikatúra vydaná v súvislosti s týmto ustanovením nebránia takej právomoci sudcu.

86.

Na tomto mieste treba na záver poukázať na to, že je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, ktorá právna úprava môže predstavovať primeranú rovnováhu záujmov. Vyššie uvedené úvahy ukazujú, že v rámci článku 6 ods. 1 smernice 93/13 zohrávajú určitú úlohu tak aspekty týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ako aj sankčné aspekty. Súdny dvor však zároveň zdôrazňuje aj požiadavku skutočnej rovnováhy. To znamená, že táto právna úprava musí byť s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu primeraná.

87.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospela k záveru, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nebráni vnútroštátnemu súdu v tom, aby vypustil nekalú podmienku a nahradil ju podpornou právnou úpravou, ktorá nahradí formálnu rovnováhu, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, a tak sa obnoví rovnosť medzi nimi, ak

–

dotknutú zmluvu po vypustení nekalej podmienky bez náhrady nemožno zachovať,

–

vyhlásenie zmluvy za neplatnú by malo obzvlášť nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa a

–

neexistuje nijaké ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré má dispozitívnu povahu, alebo ustanovenie, ktoré je uplatniteľné so súhlasom zmluvných strán dotknutej zmluvy, ktorým možno nahradiť vypustenú podmienku.

VI.

Návrh

88.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Curtea de Apel Cluj (Odvolací súd Kluž, Rumunsko), takto: