1.

Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) ( 2 ), sa žiada o výklad článku 2, článku 6 ods. 1 a 3 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Žalobu vo veci samej podala spoločnosť S. S.A. (ďalej len „spoločnosť S“) proti spoločnosti C. sp. z o.o. (ďalej len „spoločnosť C“) v súvislosti s obchodnou rámcovou zmluvou.

2.

Prejednávaná vec sa v podstate týka dvoch otázok. Po prvé Súdny dvor sa má vyjadriť k otázke, či nepravidelné (opätovné) pridelenie konkrétnej veci sudcovi spravodajcovi vo vnútroštátnom konaní patrí do pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Inými slovami, či nepravidelné (opätovné) pridelenie môže narušiť vnímanie nezávislosti a nestrannosti súdov, najmä v prípade, ak toto nesprávne (opätovné) pridelenie (i) predstavuje „zjavné porušenie“ ustanovení vnútroštátneho práva, a (ii) nemôže byť preskúmané v odvolacom konaní súdom druhého stupňa z dôvodu, že vnútroštátne ustanovenia takýto opravný prostriedok výslovne zakazujú? Druhou – súvisiacou – otázkou je, či takáto nezrovnalosť spojená najmä s absenciou súdneho preskúmania alebo opravného prostriedku predstavuje porušenie požiadaviek účinnej súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde vopred zriadenom zákonom, t. j. či každá nezrovnalosť pri (opätovnom) pridelení veci sudcovi spravodajcovi môže u jednotlivcov vyvolať pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti sudcu, ktorému bola vec (opätovne) pridelená.

I.

Právny rámec

A.

Občiansky súdny poriadok

3.

Článok 47 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ( 3 ) stanovuje, že „na prvom stupni súdneho konania veci prejednáva samosudca, ak osobitný predpis neustanovuje inak“.

4.

Podľa článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku „konanie je neplatné…, ak zloženie súdu, na ktorom prebieha konanie, nie je v súlade so zákonom alebo ak sa na prejednaní veci zúčastnil sudca vylúčený zo zákona“.

5.

Článok 386 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje, že „ak je konanie vyhlásené za neplatné, súd druhého stupňa zruší napadnutý rozsudok, zruší konanie v časti, v ktorej je neplatné, a vráti vec súdu prvého stupňa“.

B.

Zákon o všeobecných súdoch

6.

Článok 45 zákona o všeobecných súdoch ( 4 ) stanovuje:

7.

Podľa článku 47a ods. 1 zákona o všeobecných súdoch „sa veci sudcom a justičným čakateľom prideľujú náhodným výberom podľa osobitných kategórií vecí s výnimkou pridelenia vecí službukonajúcemu sudcovi“.

8.

Článok 47b tohto zákona stanovuje:

9.

Zákonom z 20. decembra 2019 bol do článku 55 zákona o všeobecných súdoch doplnený odsek 4 v tomto znení:

10.

V súlade s článkom 8 zákona z 20. decembra 2019 sa článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch má uplatňovať aj na veci začaté alebo skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona z 20. decembra 2019.

C.

Rokovací poriadok z roku 2015

11.

V článku 43 ods. 1 rokovacieho poriadku z roku 2015 ( 5 ) sa stanovuje, že „veci sa prideľujú sudcom spravodajcom (sudcom a justičným čakateľom) náhodným výberom podľa stanoveného rozdelenia činností prostredníctvom IT nástroja [(ďalej len ‚systém SLPS‘) ( 6 )] na základe generátora náhodných čísel, osobitne pre každý register, zoznam alebo iné záznamové zariadenie, pokiaľ ustanovenia tohto rokovacieho poriadku nestanovujú iné pravidlá prideľovania. …“

12.

Podľa článku 52b tohto rokovacieho poriadku:

13.

Článok 52c Rokovacieho poriadku z roku 2015 stanovuje:

II.

Stručné zhrnutie skutkového stavu a konania vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.

Spoločnosť S podala 27. apríla 2018 obchodnú žalobu na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko). Spoločnosť S vystupuje ako postupník pohľadávky voči spoločnosti C, ktorá pôsobí v oblasti maloobchodu. Spoločnosť S sa domáha, aby jej spoločnosť C zaplatila sumu 4 572 648 poľských zlotých (PLN) (približne 1 045 000 eur), ktorá zodpovedá peňažným prémiám z obratu dosiahnutého v danom účtovnom období (nezaplatené marže), ktoré získala v rámci rámcovej zmluvy uzavretej s postupcom. Podľa spoločnosti S bolo prijatie týchto prémií v rozpore s vnútroštátnym právom hospodárskej súťaže.

15.

Vec bola pridelená 16. obchodnému oddeleniu tohto súdu a v rámci softvérového systému náhodného prideľovania vecí bola pridelená sudkyni E. T., podpredsedníčke tohto oddelenia, ktorá vec prejednávala ako samosudca.

16.

Avšak v deň pojednávania, teda 25. marca 2019, keď bola sudkyňa E. T. na vlastnú žiadosť neprítomná z dôvodu dovolenky, predseda 16. obchodného oddelenia určil, aby sa pojednávanie uskutočnilo pred sudkyňou J. K., ktorá mala v tento deň službu, a vec jej z tohto dôvodu bola pridelená.

17.

Rozsudkom zo 16. septembra 2019, ktorý vyhlásila samosudkyňa J. K. Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), bola žaloba spoločnosti S zamietnutá.

18.

Spoločnosť S podala 27. októbra 2019 odvolanie na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava), ktorý je vnútroštátnym súdom a ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19.

V tomto odvolaní spoločnosť S tvrdí, že konanie pred súdom prvého stupňa bolo neplatné podľa článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že súd, ktorý vec rozhodoval, bol nezákonne zložený, keďže porušil zásadu konštantného zloženia súdov tým, že vec prejednával sudca J. K. namiesto sudkyne spravodajkyne E. T., ktorá bola náhodne vybraná systémom SLPS.

20.

Po vykonaní rozsiahlych opatrení týkajúcich sa zisťovania a kontroly vo vzťahu k prvostupňovému súdu ( 7 ) s cieľom preskúmať zákonnosť konania pred týmto súdom, vnútroštátny súd konštatuje, že zmenou zloženia súdu rozhodujúceho v prvom stupni – v tom, že vec bola prejednaná sudcom J. K. namiesto pôvodnej sudkyne spravodajkyne E. T. – došlo k „zjavnému porušeniu“ ustanovení vnútroštátneho práva o prideľovaní vecí a o vytvorení a zmene zloženia súdu, t. j. konkrétne článku 47b ods. 1 zákona o všeobecných súdoch v spojení s článkom 52c ods. 4 Rokovacieho poriadku z roku 2015. Vnútroštátny súd poukazuje tiež na to, že neboli splnené všetky potrebné formálne náležitosti týkajúce sa takejto náhrady, pričom podozrieva súd prvého stupňa, že zmenil niektoré dokumenty v snahe následne odstrániť tieto nezrovnalosti.

21.

Vnútroštátny súd uvádza, že mu nie je známy dôvod tejto náhrady, ktorú považuje za nesprávnu a účelovú, pričom poznamenáva, že použitie takéhoto postupu by mohlo viesť k presunu pomerne veľkého počtu vecí od jedného sudcu k druhému.

22.

Upozorňuje tiež, že teoreticky nemožno vylúčiť, že v citlivých veciach môže dôjsť k úmyselnej zmene zloženia súdu vo veciach, v ktorých rozhoduje samosudca. To sa môže stať vtedy, keď sudca pôvodne náhodne vybraný systémom SLPS určí pojednávanie na deň, keď bude na svoju žiadosť na dovolenke, a jeho neprítomnosť sa využije na to, aby bol tento sudca nahradený sudcom, ktorý je v tento deň uvedený v tabuľke službukonajúcich sudcov a ktorého meno môže byť vopred známe.

23.

Na záver vnútroštátny súd cituje uznesenia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), podľa ktorých zloženie súdu v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré sa týkajú prideľovania vecí a vytvorenia a zmeny zložení súdov prejednávajúcich vec, môže predstavovať dôvod na vyhlásenie neplatnosti konania, ako to stanovuje článok 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

24.

Pripomína však, že akékoľvek preskúmanie takéhoto postupu v rámci odvolania je od prijatia článku 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch zakázané.

25.

Za týchto okolností sa vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

III.

Konanie na Súdnom dvore

26.

Písomné pripomienky predložila spoločnosť C (žalovaná v konaní vo veci samej), Prokurator Prokuratury Regionalnej w Warszawie (prokurátor Krajskej prokuratúry vo Varšave, Poľsko; ďalej len „krajský prokurátor“), poľská vláda a Európska komisia. Dňa 7. marca 2024 sa konalo pojednávanie, na ktorom sa okrem krajského prokurátora zúčastnili všetky uvedené strany.

IV.

Posúdenie

A.

O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti prejudiciálnych otázok

27.

Spoločnosť C a krajský prokurátor uviedli v tejto súvislosti rôzne argumenty. ( 8 )

28.

Po prvé spoločnosť C a krajský prokurátor v podstate tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože sa týka výkladu vnútroštátneho práva a súvislosť s právom Únie nie je dostatočne jasná.

29.

Stačí však pripomenúť judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej „článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má uplatniť najmä voči všetkým vnútroštátnym orgánom spôsobilým rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo“ ( 9 ). Je nepochybné, že v tejto veci ide o takýto prípad. Súd prvého stupňa (ktorého správnosť zloženia je spochybnená), ako aj súd druhého stupňa (ktorý je vnútroštátnym súdom a ktorého právomoci preskúmania takejto nezrovnalosti sú zakázané alebo zrušené vnútroštátnym právom) môžu byť požiadané, aby rozhodli o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie. Musia z tohto dôvodu spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany.

30.

Po druhé krajská prokuratúra tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka pravidiel organizácie súdneho systému členského štátu, čo ako každá otázka týkajúca sa organizácie a fungovania štátnych orgánov patrí do výlučnej právomoci daného členského štátu.

31.

Toto tvrdenie možno odmietnuť na základe ustálenej judikatúry. Hoci je pravda, že „aj keď organizácia súdnictva v členských štátoch nepochybne patrí do ich právomoci, nič to nemení na skutočnosti, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie“ ( 10 ), a najmä z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. ( 11 )

32.

Po tretie krajský prokurátor tvrdí, že podľa článku 51 Charty sa jej článok 47, ktorého sa týkajú položené otázky, neuplatní, keďže konanie vo veci samej nesúvisí s právom Únie. Táto skutočnosť v prípade Poľskej republiky podporuje Protokol (č. 30) o uplatňovaní [Charty] na Poľsko a Spojené kráľovstvo.

33.

Súdny dvor vysvetlil rozdiel v príslušnej pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty: „zatiaľ čo článok 47 Charty prispieva k dodržiavaniu práva na účinnú súdnu ochranu každej osoby podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá sa v danom prípade dovoláva práva, ktoré jej vyplýva z práva Únie, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ má za cieľ zabezpečiť, aby systém prostriedkov nápravy zavedený každým členským štátom zaručoval účinnú právnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ ( 12 ).

34.

Pripúšťam, že samotný spor vo veci samej sa javí ako nesúvisiaci s ustanovením práva Únie. Žalobca (spoločnosť S) sa totiž na podporu svojej žaloby proti žalovanému vo veci samej (spoločnosť C) odvoláva výlučne na ustanovenie vnútroštátneho práva a vnútroštátny súd naopak neuviedol nič, čo by naznačovalo, že toto ustanovenie má nejakú súvislosť s právom Únie. Zdá sa tak, že na základe článku 51 ods. 1 Charty sa jej článok 47 ako taký na prejednávanú vec neuplatňuje.

35.

Ako však vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ( 13 ) v situácii o akú ide v prejednávanej veci, bez ohľadu na skutočnosť, že článok 47 Charty sa ako taký sa neuplatňuje konanie vo veci samej, zostáva tento článok relevantný na účely výkladu článku 19 ods. 1 ZEÚ. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že „keďže článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty, toto posledné uvedené ustanovenie sa musí na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ náležite zohľadniť“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

36.

Po štvrté krajský prokurátor v podstate tvrdí, že prvá prejudiciálna otázka nie je „skutočná“, keďže odpoveď na ňu nie je potrebná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť v konaní vo veci samej.

37.

Podľa môjho názoru stačí uviesť, že (i) vnútroštátny súd uvádza, že druh predmetných nezrovnalostí zahŕňa riziko spochybnenia domnienky nezávislosti súdu prvého stupňa, a (ii) vnútroštátny súd nemôže na základe ustanovenia vnútroštátneho právneho práva ( 14 ) vyvodiť dôsledky týchto nezrovnalostí.Vnútroštátny súd sa preto snaží zistiť, či sa môže vylúčiť uplatniteľnosť tohto ustanovenia podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

38.

Podľa ustálenej judikatúry „pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti“ ( 15 ).

39.

Na základe už uvedeného som presvedčená, že otázky položené v prejednávanej veci môže Súdny dvor považovať za „nevyhnutné“ na to, aby vnútroštátny súd mohol „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu je predložená. ( 16 )

40.

Po piate krajský prokurátor v podstate tvrdí, že v rozpore s článkom 94 písm. a) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vnútroštátny súd neuviedol žiadne vysvetlenie dôvodov výberu jednotlivých ustanovení práva Únie uvedených v položených otázkach.

41.

Pokiaľ ide o článok 2 a článok 6 ods. 1 a 3 ZEÚ, je potrebné zdôrazniť, že vnútroštátny súd neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré žiada Súdny dvor o výklad týchto konkrétnych ustanovení. Domnievam sa však, že z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že položené otázky sa v podstate týkajú výkladu požiadaviek účinnej súdnej ochrany pred nezávislým a nestranným súdom, vopred zriadeným zákonom, podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Pokiaľ ide o článok 2 ZEÚ, článok 19 ZEÚ konkretizuje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ. ( 17 ) Za týchto okolností sa posúdenie v odpovedi na položené otázky musí uskutočniť z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, vykladaného v zmysle článku 2 ZEÚ, a s náležitým zohľadnením článku 47 Charty. ( 18 )

B.

O veci samej

1.

Predbežné poznámky

42.

Skôr ako prejdem k prejudiciálnym otázkam, je potrebné sa v rámci predbežných poznámok vyjadriť k niekoľkým námietkam, ktoré vzniesla spoločnosť C a krajský prokurátor.

43.

Po prvé spoločnosť C a krajský prokurátor spochybňujú vysvetlenie vnútroštátneho práva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom sa domnievajú, že je neúplné a neobjektívne. Krajský prokurátor tiež tvrdí, že vnútroštátne právo neobsahuje pojem „zjavné porušenie“ ustanovení týkajúcich sa prideľovania vecí a zmeny zloženia súdu, koncept, ktorý použil vnútroštátny súd, ktorý tento pojem dáva do protikladu s pojmom „obyčajná odchýlka“ (odchýlka, ktorá je náhodná, nevedomá, neúmyselná alebo urobená omylom).

44.

Podľa môjho názoru stačí pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej „výlučne vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo“ ( 19 ).

45.

Súdny dvor by sa preto mal opierať o posúdenie vnútroštátneho súdu, podľa ktorého by opätovné pridelenie veci inému sudcovi spravodajcovi v prvom stupni mohlo v zásade viesť k zrušeniu rozsudku vydaného v prvom stupni z dôvodu „zjavného porušenia“ a/alebo nezrovnalosti v tomto konaní, pričom prekážku tohto prípadného zrušenia predstavuje článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch.

46.

Po druhé spoločnosť C a krajský prokurátor v podstate tvrdia, že ustanovenia týkajúce sa prideľovania vecí a zmeny zloženia súdu sú len pravidlami administratívnej a technickej povahy, ktorých podstatným cieľom je zabezpečiť spravodlivé rozdelenie práce a ktoré by svojou povahou nemohli predstavovať spôsob, akým je možné zvonku zasahovať do činnosti súdov, konkrétne zo strany výkonnej alebo zákonodarnej moci. Takéto pravidlá administratívnej a technickej povahy by preto nemali patriť do pôsobnosti práva Únie.

47.

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že „je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich sudcovskej funkcie musia predovšetkým umožniť vylúčiť… aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tým vylúčiť absenciu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci“ ( 20 ).

48.

Pochybnosti, ktoré vyjadril vnútroštátny súd, keď uviedol, že existuje vážne riziko, že porušenia vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa (opätovného) prideľovania vecí zloženiam súdu majú za cieľ, najmä v súčinnosti s dotknutými sudcami, umožniť jednému sudcovi nahradiť iného sudcu v konkrétnej veci alebo v určitých druhoch vecí, sú dostatočným dôvodom na to, aby sa tieto otázky nepovažovali za otázky výlučne administratívnej a technickej povahy, ale za otázky, ktoré treba posúdiť z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie týkajúcich sa záruky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom.

49.

Po tretie spoločnosť C a krajský prokurátor v podstate tvrdia, že uplatnenie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré stanovuje neplatnosť konania v prípade, ak zloženie súdu je v rozpore so zákonom, ( 21 ) sa môže obmedziť na nezrovnalosti týkajúce sa zloženia súdu ako celku, ale nie na skladbu jednotlivých zložení súdu.

50.

Na úvod je potrebné zdôrazniť, ako to urobil Súdny dvor v rozsudku Simpson a HG ( 22 ), že „podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len ‚ESĽP‘)] cieľom uvedenia výrazu ‚zriadený zákonom‘ v článku 6 ods. 1 prvej vete EDĽP[ ( 23 )] je… zabezpečiť… najmä zásadu právneho štátu a týka sa nielen právneho základu samotnej existencie súdu, ale aj zloženia rozhodovacieho zloženia v každej veci, ako aj každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci, čo zahŕňa najmä ustanovenia týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti členov príslušného súdu“. Ustanovenia práva, ako sú tie vo veci samej, ktoré sa týkajú (opätovného) pridelenia veci sudcovi spravodajcovi, sú z tohto dôvodu jednoznačne relevantné na účely overenia, či bola dodržaná záruka nezávislého a nestranného súdu, ktorý bol vopred zriadený zákonom.

51.

Ako tvrdila poľská vláda na pojednávaní, požiadavka zaručiť nezávislý a nestranný súd vyplývajúca z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ by z tohto dôvodu mala byť rešpektovaná ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré sa týkajú prideľovania vecí sudcovi, a o to viac aj zmien zložení súdu, ak sú konkrétnejšie kombinované s ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré bránia súdu druhého stupňa preskúmať údajné nezrovnalosti pri (opätovnom) prideľovaní vecí na prvom stupni.

2.

O spoločnom posúdení dvoch otázok

52.

Dvomi položenými otázkami, ktorými je vhodné sa zaoberať spoločne, vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby posúdil kumulatívny účinok nesprávneho uplatnenia pravidiel o (opätovnom) pridelení veci sudcovi spravodajcovi a neexistenciu opravného prostriedku v tejto súvislosti, ako aj súlad tohto kumulatívneho účinku s právom Únie, najmä s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, vykladaným v zmysle článku 2 ZEÚ, a so zohľadnením článku 47 Charty.

53.

Prejudiciálnymi otázkami sa budem zaoberať tak, že a) posúdim, či sa požiadavka zaručiť nezávislý a nestranný súd, vopred zriadený zákonom, vzťahuje na pravidlá o (opätovnom) prideľovaní vecí sudcom; b) budem sa zaoberať otázkou, či sa požiadavka práva Únie, podľa ktorej nezávislý a nestranný súd, vopred zriadený zákonom, musí „zabezpečiť účinnú právnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, vzťahuje na túto vec; c) rozoberiem kritériá, ktoré sa majú uplatniť pri skúmaní, či nepravidelné (opätovné) prideľovanie vecí sudcom môže ohroziť požiadavky účinnej súdnej ochrany pred nezávislým a nestranným súdom, vopred zriadeným zákonom, a či by malo viesť k zrušeniu prvostupňového konania, a na záver d) sa budem zaoberať vplyvom rozsudku Súdneho dvora Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( 24 ) na prejednávanú vec.

a)

O tom, či požiadavka zaručiť nezávislý a nestranný súd, vopred zriadený zákonom, zahŕňa ustanovenia práva o (opätovnom) prideľovaní vecí sudcom

54.

Ako východisko je dôležité pripomenúť existujúce medzinárodné usmernenia a judikatúru týkajúcu sa záruky nezávislého a nestranného súdu, vopred zriadeného zákonom, pokiaľ ide o systémy (opätovného) prideľovania vecí. Z tohto pohľadu už ustanovenia vnútroštátneho práva o určovaní a zmene zloženia súdu preskúmavali najmä Benátska komisia ( 25 ) a ESĽP.

55.

Benátska komisia vo svojej správe zo 16. marca 2010 ( 26 ) stanovuje určité normy, ktoré by mali štáty dodržiavať. Okrem iného odporúča, aby sa (opätovné) prideľovanie vecí sudcom riadilo objektívnymi a transparentnými kritériami stanovenými zákonom. Benátska komisia tiež zdôrazňuje, že pojem súd zriadený zákonom predpokladá ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré zaručujú nezávislosť a nestrannosť nielen súdu ako celku, ale aj konkrétneho sudcu. ( 27 ) Podľa môjho názoru sa táto požiadavka nevyhnutne vzťahuje nielen na takéto pravidlá ako také, ale aj na ich uplatňovanie, ktoré musí byť tiež vykonávané objektívnym a transparentným – t. j. nearbitrárnym – spôsobom.

56.

Okrem toho z judikatúry ESĽP vyplýva, že pochybnosti účastníka konania o nezávislosti a nestrannosti sudcu sú legitímne, ak vnútroštátne právo neposkytuje dostatočné procesné záruky na zabránenie ovplyvňovania sudcov. ( 28 )

57.

Takýto právny rámec chýbal vo veci Miracle Europe Kft/Maďarsko, kde mal sudca, ktorý prideľoval veci iným sudcom, rozsiahlu diskrečnú právomoc. V uvedenom rozsudku ( 29 ) ESĽP konštatoval, že v dôsledku diskrečného prerozdelenia veci príslušný súd nebol súdom zriadeným zákonom, a z tohto dôvodu bolo konštatované porušenie práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 EDĽP. Tieto zistenia ESĽP zdôrazňujú, aké dôležité je, aby sa (opätovné) prideľovanie vecí sudcom vykonávalo prísne v súlade so zákonom a objektívnym a transparentným spôsobom. ( 30 )

58.

Môžeme tiež vychádzať z existujúcej judikatúry Súdneho dvora.

59.

Súdny dvor sa v rozsudku Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim uplatniteľný na sudcov) ( 31 ) vyjadril najmä k vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré zverujú predsedovi disciplinárneho senátu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) diskrečnú právomoc určiť disciplinárny súd miestne príslušný na prejednanie disciplinárnej veci vedenej proti sudcovi všeobecných súdov bez toho, aby boli v uplatniteľnej právnej úprave spresnené kritériá, ktorými sa má riadiť takéto určenie.

60.

Súdny dvor tam rozhodol, že „pri absencii takýchto kritérií by takúto právomoc bolo možné použiť okrem iného na prideľovanie určitých vecí konkrétnym sudcom, pričom by bránila ich prideleniu iným sudcom, alebo dokonca na vyvíjanie nátlaku na takto určených sudcov“ ( 32 ).

61.

Domnievam sa, že tieto závery, ak sa posudzujú z hľadiska zásady právneho štátu, sa stávajú relevantnými nielen v prípade, ak v zákone nie sú stanovené žiadne kritériá pre (opätovné) prideľovanie vecí sudcom, ale aj v prípade, keď sa v dôsledku absencie súdneho prieskumu napriek tomu, že takéto kritériá v zákone existujú, vôbec neuplatňujú alebo sa neuplatňujú objektívne a transparentne, pretože v takýchto situáciách by mohli vzniknúť podobné negatívne účinky.

62.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že požiadavka záruky nezávislého a nestranného súdu, vopred zriadeného zákonom, podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, vykladaná z hľadiska zásady právneho štátu zakotvenej v článku 2 ZEÚ, vyžaduje, aby v prípade, ak členský štát stanovil pravidlá (opätovného) prideľovania vecí sudcom, boli tieto pravidlá účinné a uplatňované objektívnym a transparentným spôsobom.

b)

O tom, či sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ktorý výslovne vyžaduje, aby bola zabezpečená „účinná právna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, uplatňuje na prejednávanú vec

63.

Podľa judikatúry Súdneho dvora „členským štátom… prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v uvedených oblastiach [na ktoré sa vzťahuje právo Únie]“ ( 33 ). To odráža výslovné znenie článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

64.

Pri zavádzaní takéhoto systému sú členské štáty povinné v plnej miere uplatniť zásadu účinnej súdnej ochrany, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že „článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ konkretizuje hodnotu právneho štátu formulovanú v článku 2 ZEÚ a v tejto súvislosti ukladá členským štátom povinnosť upraviť systém opravných prostriedkov a konaní zabezpečujúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci dodržanie ich práva na účinnú súdnu ochranu vo všetkých oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, pričom zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, je všeobecnou zásadou práva Únie v súčasnosti zakotvenou v článku 47 Charty“ ( 34 ).

65.

Z mojej analýzy uvedenej vyššie (body 54 až 62), zo samotného znenia Zmluvy o Európskej únii a z judikatúry Súdneho dvora (body 63 a 64 vyššie) vyplýva, že v situácii, keď je spochybnená nezávislosť a nestrannosť súdu, ako to vyžaduje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, z dôvodu nesprávneho (opätovného) pridelenia veci sudcovi, je existencia práva na účinný opravný prostriedok a právomoc súdu uplatniť takéto právo na preskúmanie takejto údajnej nezrovnalosti nevyhnutná na zabezpečenie účinného uplatnenia požiadavky na zaručenie nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom.

66.

Zdá sa, že v prejednávanej veci ustanovenie vnútroštátneho práva ( 35 ) vylučuje pravidlá (opätovného) prideľovania vecí v celom ich rozsahu z akéhokoľvek súdneho preskúmania v rámci odvolania. Je preto potrebné posúdiť, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – vykladaný v zmysle článku 2 ZEÚ v rozsahu, v akom zakotvuje zásadu právneho štátu, a s náležitým zohľadnením článku 47 Charty, ktorý vyjadruje právo na účinný opravný prostriedok ako všeobecnú zásadu práva Únie – bráni uplatneniu takéhoto vnútroštátneho ustanovenia, pokiaľ ide o nesprávne (opätovné) prideľovanie vecí, z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

67.

Takýmto zákazom zákonodarca členského štátu zrejme rozhodol – absolútnym spôsobom – že žiadna nezrovnalosť týkajúca sa (opätovného) pridelenia vecí v prvom stupni nemôže byť preskúmaná v odvolacom konaní, pričom nemožno nevyhnutne vylúčiť, že s predmetnými nezrovnalosťami sa spája riziko značného ovplyvnenia nezávislosti alebo nestrannosti zloženia súdu, ako to tvrdí vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vzhľadom na úlohu zverenú vnútroštátnym súdom v rámci právneho poriadku Únie, a najmä pri zabezpečovaní právneho štátu, musia byť tieto súdy na akejkoľvek úrovni vždy vnímané ako nezávislé a nestranné. To nevyhnutne znamená, že v prípade, ak sa na vnútroštátnom súde druhého stupňa začne konanie na základe dostatočných dôvodov, z ktorých vyplýva, že vnímanie súdu prvého stupňa je spochybnené (ako sa to javí na prvý pohľad v konaní vo veci samej), musí mať účastník konania, ktorý sa domáha takéhoto preskúmania, k dispozícii účinný opravný prostriedok.

68.

Podľa môjho názoru by preto absolútny zákaz opravných prostriedkov v takejto situácii bol v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, podľa ktorého majú členské štáty ustanoviť „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“. Už samotná skutočnosť, že vnútroštátny súd môže byť poverený výkladom a uplatňovaním práva Únie, postačuje na začatie uplatňovania tohto ustanovenia. ( 36 )

69.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd konštatoval nielen „zjavné porušenie“ ustanovení vnútroštátneho práva o (opätovnom) prideľovaní vecí sudcom, ale aj to, že už uvedené je umocnené zákazom podania opravného prostriedku. Kumulatívny účinok týchto dvoch prvkov je taký, že by mohol u jednotlivcov vyvolať odôvodnené pochybnosti o nepriepustnosti súdu prvého stupňa voči vnútorným alebo vonkajším vplyvom a o jeho neutralite vo vzťahu k záujmom, o ktorých rozhoduje. Takéto pochybnosti môžu viesť k tomu, ako poznamenal vnútroštátny súd, že toto zloženie súdu nebude vnímané ako nezávislé alebo nestranné, čo môže následne narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti založenej na princípoch právneho štátu vzbudzovať u uvedených osôb. ( 37 )

70.

Okrem toho by takéto absolútne vylúčenie pravidiel (opätovného) prideľovania vecí v celom ich rozsahu z akéhokoľvek preskúmania v rámci odvolania poprelo podstatu zásady, že spravodlivosť by mala byť nielen vykonaná, ale jej vykonávanie by malo byť aj viditeľné.

c)

O kritériu nezrovnalostí pri (opätovnom) prideľovaní vecí sudcom, ktoré môžu ohroziť požiadavky účinnej súdnej ochrany pred nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom

71.

Z judikatúry Súdneho dvora možno vyvodiť, že nie každá nezrovnalosť bude nevyhnutne viesť k vyhláseniu neplatnosti konania súdu prvého stupňa súdom druhého stupňa a že nezrovnalosti bez podstatných dôsledkov pre existenciu účinného prostriedku nápravy nemusia byť sankcionované vyhlásením neplatnosti. ( 38 )

72.

V skutočnosti nie každá nezrovnalosť, ku ktorej došlo v rámci pridelenia veci zloženiu súdu, alebo jej opätovné pridelenie inému zloženiu súdu, vedie ipso facto k porušeniu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a preto musí byť predmetom súdneho preskúmania v odvolacom konaní.

73.

Napríklad, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní, nesprávne zostavenie tabuľky náhradných sudcov alebo zaradenie mien do tejto tabuľky (napríklad nie v abecednom poradí, ale na základe dátumov narodenia) sa na prvý pohľad javí ako druhoradé. Zdá sa totiž, že takéto nezrovnalosti v zásade nemôžu narušiť fungovanie vnútroštátneho súdneho systému a záruky nezávislosti a nestrannosti v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Účelom tohto článku je zachytiť len problémy určitej závažnosti a/alebo systémovej povahy, pri ktorých je nepravdepodobné, že by vnútroštátny právny systém poskytol primeranú nápravu. ( 39 )

74.

V tejto súvislosti možno uviesť, že judikatúra ESĽP rieši otázku závažnosti nezrovnalostí, ktoré môžu predstavovať porušenie práva na „súd zriadený zákonom“, prostredníctvom „prahového testu“ ( 40 ). ESĽP v rozsudku Miracle Europe odkazuje na „zjavné porušenie“ uplatniteľného vnútroštátneho práva. Ako už bolo uvedené, zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, a teda požiadavka zaručiť nezávislosť a nestrannosť súdov, je všeobecnou zásadou práva Únie vychádzajúcou z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá je teraz potvrdená v článku 47 Charty. ( 41 ) Je potrebné pripomenúť, že cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými v EDĽP, bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a práva Súdneho dvora Európskej únie. Pri výklade Charty teda treba zohľadniť príslušné práva podľa EDĽP ako úroveň minimálnej ochrany. ( 42 ) Takýto jednotný výklad je mimoriadne dôležitý z hľadiska porozumenia tomu, čo predstavuje porušenie požiadaviek účinnej súdnej ochrany pred nezávislým a nestranným súdom, vopred zriadeným zákonom.

75.

Podľa môjho názoru by z uvedeného dôvodu malo byť toto kritérium uplatňované prísne, a len tvrdenia o „zjavnom porušení“ ustanovení vnútroštátneho práva o (opätovnom) prideľovaní vecí sudcom by mali zakladať právo na súdne preskúmanie v rámci odvolacieho konania v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, vykladaným v zmysle článku 2 ZEÚ a článok 47 Charty, keďže len takéto porušenia sú spôsobilé spochybniť nezávislosť a nestrannosť súdu členského štátu.

76.

Vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť o takýchto tvrdeniach s prihliadnutím na tieto skutočnosti. Podľa môjho názoru možno z rozsudku Simpson a HG vyvodiť, že ak má nezrovnalosť podstatnú povahu a závažnosť, vyvoláva dojem, že iné inštitúcie zneužili svoju diskrečnú právomoc tým, že ohrozili integritu výsledku, že nezrovnalosť je dôvodom takéto postupu, a tým vnáša oprávnené pochybnosti do mysle účastníkov a jednotlivcov o nezávislosti sudcu spravodajcu alebo súdu.

77.

Úlohou vnútroštátneho súdu je na základe uvedeného určiť povahu a závažnosť nezrovnalosti, či (opätovné) pridelenie veci sudcovi prvého stupňa bolo v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom a požiadavkou zabezpečiť účinnú súdnu ochranu pred nezávislým a nestranným súdom, vopred zriadeným zákonom, v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, vykladaným v zmysle článku 2 ZEÚ, a s náležitým zohľadnením článku 47 Charty. Vnútroštátny súd musí vykonať svoje posúdenie vzhľadom na všetky relevantné okolnosti. Nemal by len preskúmať súlad zmeny v zložení súdu s vnútroštátnym právom, ale okrem iného preskúmať aj okolnosti, za ktorých k tejto zmene došlo, ako aj otázku, či sa táto zmena nezakladala na svojvoľných úvahách.

78.

Pri takomto posúdení by mal vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, ako jasne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, že „požiadavka nezávislosti súdov, ktorá vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, má dva aspekty. Prvý, vonkajší aspekt…, [a] druhý, vnútorný aspekt, súvisí s pojmom nestrannosť a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Tento aspekt vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu“ ( 43 ).

79.

Podľa môjho názoru, tieto dva aspekty – vonkajší a vnútorný – tvoria súčasť testu s cieľom zistiť, či konkrétna situácia, v ktorej bola vec (opätovne) pridelená sudcovi spravodajcovi na prvom stupni, je takého druhu a tak závažná, že vytvára reálne riziko, že a) iné osoby alebo správne orgány v rámci samotného súdnictva by mohli disponovať nenáležitou diskrečnou právomocou narúšajúcou integritu výsledku (opätovného) pridelenia vecí sudcom, a b) výsledok takéhoto (opätovného) pridelenia by mohol spochybniť objektívnosť a absenciu akéhokoľvek „záujmu na výsledku konania“, a tým vyvolať v mysliach jednotlivcov dôvodné pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti dotknutého sudcu alebo sudcov.

80.

Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vzhľadom na všetky relevantné okolnosti rozhodol o tom, či nezrovnalosti v uplatnení vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa (opätovného) pridelenia vecí sudcom v konaní vo veci samej predstavuje porušenie požiadavky zaručiť nezávislý a nestranný súd, vopred zriadený zákonom, čo si vyžaduje vyhlásenie konania na prvom stupni za neplatné, aby sa zabezpečila účinná právna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie.

d)

O vplyve rozsudku Súdneho dvora Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov)

81.

Dňa 5. júna 2023 – po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci – mal Súdny dvor možnosť rozhodnúť, že článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch (to isté ustanovenie, o ktoré ide aj v konaní vo veci samej) porušuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty.

82.

Konkrétne v rozsudku Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( 44 ), Súdny dvor rozhodol, že toto porušenie vyplýva z toho, že článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch stanovuje zákazy, ktoré sa môžu uplatňovať všeobecnejšie, bez ohľadu na prípadné námietky osoby podliehajúcej súdnej právomoci založené na tom, že vnútroštátne ustanovenia upravujúce buď prideľovanie vecí alebo vymenovanie, alebo zmenu zloženia súdu, alebo uplatnenie týchto ustanovení, sú v rozpore s požiadavkami práva Únie spojenými s právom na nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom.

83.

Z uvedeného dôvodu v nadväznosti na predmetný rozsudok, ktorý vyhlásil článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch za nezlučiteľný s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, poľské vnútroštátne súdy nesmú uplatňovať ( 45 ) uvedený článok 55 ods. 4, kým ho poľský zákonodarca nezruší v súlade s článkom 260 ods. 1 ZFEÚ ( 46 ) a zásadou lojálnej spolupráce (článok 4 ods. 3 ZEÚ). Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, táto požiadavka vyplýva zo zásady prednosti práva Únie, ktorá „vyžaduje, aby vnútroštátny súd… z vlastnej iniciatívy… neuplatňoval akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax…, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok“ ( 47 ). Podľa ustálenej judikatúry má takýto účinok článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ. ( 48 )

84.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že poľské súdy teraz nesmú [v nadväznosti na rozsudok Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov)] uplatňovať článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch, a teda môžu v tejto veci uplatniť článok 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a/alebo akékoľvek iné uplatniteľné vnútroštátne ustanovenie s cieľom zistiť, či bola vec na prvom stupni (opätovne) pridelená sudcovi spravodajcovi riadnym spôsobom, t. j. v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi ustanoveniami, ako aj s požiadavkami nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom, čím sa zabezpečí účinná súdna ochrana, ako je zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, a v zmysle článku 2 ZEÚ a pri náležitom zohľadnení článku 47 Charty.

V.

Návrh

85.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), takto: