Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60.

Súdny dvor nemôže rozhodnúť o dôsledkoch svojej odpovede vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, najmä s ohľadom na ustanovenie § 26 ods. 5 v spojení s § 26 ods. 3 prvou vetou AsylG. Táto úloha prináleží vnútroštátnemu súdu.

Pozri bod 18 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

Toto ustanovenie stanovuje, že maloletý bez sprievodu je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti mladšia ako osemnásť rokov, ktorý prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelého, ktorý je zo zákona alebo podľa obyčajového práva za neho zodpovedný, a dovtedy, kým nie je právoplatne zverený do starostlivosti takejto osoby [kým je skutočne prevzatý do starostlivosti takouto osobou – neoficiálny preklad], alebo maloletý, ktorý zostal bez sprievodu po vstupe na územie členských štátov.

Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224.

Pozri bod 58 rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), a body 36 a 37 rozsudku zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577). V bode 49 rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), Súdny dvor uviedol, že ani článok 2 písm. f) smernice 2003/86, ani článok 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice samy osebe neumožňujú odpovedať na uvedenú otázku. Z tohto dôvodu preskúmal aj všeobecnú štruktúru a cieľ tejto smernice. V tomto smere Súdny dvor konštatoval, že viazať právo na zlúčenie rodiny podľa článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 na moment, keď príslušný vnútroštátny orgán formálne prijme rozhodnutie, ktorým sa danej osobe prizná postavenie utečenca, a teda na väčšiu či menšiu rýchlosť rozhodovania o tejto žiadosti o medzinárodnú ochranu daným orgánom, by mohlo spochybniť potrebný účinok tohto ustanovenia a byť v rozpore nielen s cieľom tejto smernice, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny a priznať v tejto súvislosti osobitnú ochranu utečencom, najmä maloletým bez sprievodu, ale aj so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty. Pozri bod 55 rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248).

V bode 50 rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), Súdny dvor pripomenul, že článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 sa uplatňuje iba na zlúčenie rodiny utečencov uznaných členskými štátmi.

Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96.

Pozri tiež smernicu 2013/32.

Pozri článok 3 ods. 2) písm. c) smernice 2003/86.

Rozsudok z 13. marca 2019, E. (C‑635/17, EU:C:2019:192, bod 55 a citovaná judikatúra).

Hoci vo vzťahu k doplnkovej ochrane neexistuje obdoba bodu 21 odôvodnenia, zastávam názor, že po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu má každý štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá spĺňa hmotnoprávne podmienky stanovené v kapitole V smernice 2011/95 na priznanie doplnkovej ochrany subjektívne právo na to, aby jej bol priznaný štatút doplnkovej ochrany, a to ešte predtým, než bolo v tomto smere prijaté formálne rozhodnutie. Okrem toho v bode 32 rozsudku z 1. marca 2016, Kreis Warendorf a Osso (C‑443/14 a C‑444/14, EU:C:2016:127), Súdny dvor uviedol, že odôvodnenia 8, 9 a 39 smernice 2011/95 uvádzajú, že normotvorca Únie chcel vytvoriť jednotný štatút osôb, ktorým bola poskytnutá medzinárodná ochrana, a že zamýšľal osobám, ktorým bol priznaný štatút doplnkovej ochrany, priznať rovnaké práva a výhody, aké podľa tejto smernice majú utečenci, s výnimkou nevyhnutných a objektívne odôvodnených prípadov. V tomto smere nie je pre osoby, ktorým bola priznaná doplnková ochrana podľa článku 23 ods. 2 smernice 2011/95, stanovená žiadna výnimka. Toto ustanovenie výslovne odkazuje na osoby požívajúce medzinárodnú ochranu.

Podľa môjho názoru sa otázka deklaratórneho statusu utečencov objavila najmä preto, že článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 výslovne stanovuje, že sa táto smernica neuplatňuje, ak garant žiada o uznanie postavenia utečenca a jeho žiadosť ešte nebola dôvodom na konečné rozhodnutie. Pozri rozsudok z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248, bod 50). Smernica 2011/95 žiadne obdobné ustanovenie neobsahuje.

V bode 60 rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), Súdny dvor uviedol, že zohľadniť dátum podania žiadosti o medzinárodnú ochranu ako dátum, ktorý je kritériom na určenie veku utečenca na účely uplatňovania článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, umožňuje zabezpečiť predvídateľné a rovnaké zaobchádzanie so všetkými žiadateľmi nachádzajúcimi sa chronologicky v rovnakej situácii a zaručuje, že úspech žiadosti o zlúčenie rodiny závisí hlavne od okolností týkajúcich sa žiadateľa, a nie správneho orgánu, akými je dĺžka rozhodovania o žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo žiadosti o zlúčenie rodiny.

Rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 43). Okrem toho povolenie na vstup a pobyt podľa článku 4 ods. 1 prvého odseku písm. c) smernice 2003/86, ktoré bolo v tomto prípade sporné, nie je, ako uviedla Komisia, deklaratórny akt.

Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci B. M. M. a B. S. [Zlúčenie rodiny – maloleté dieťa (C‑133/19, EU:C:2020:222, bod 43)].

Pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, body 53 až 55).

Nemecká vláda sa domnieva, že pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej je osoba požívajúca ochranu maloletá v zmysle článku 2 písm. j) tretej zarážky smernice 2011/95, je dôležitý dátum rozhodnutia o žiadosti člena rodiny, ktorý chce uplatniť právo odvodené od práva osoby požívajúcej ochranu. Nemecká vláda najmä uvádza, že vzhľadom na to, že článok 46 ods. 3 smernice 2011/95 vyžaduje úplné preskúmanie ex nunc, je právo Únie založené na zásade, podľa ktorej je rozhodný skutkový a právny stav ku dňu preskúmania. To je v rozpore s uvedením relevantného okamihu pred prijatím rozhodnutia, počas ktorého musia existovať skutkové podmienky, aby mohol byť rodič považovaný za rodinného príslušníka v zmysle definície uvedenej v článku 2 písm. j) smernice 2011/95. Maďarská vláda sa domnieva, že závery Súdneho dvora uvedené v rozsudku zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577), nie sú uplatniteľné mutatis mutandis na prejednávanú vec, a to najmä vzhľadom na požiadavku stanovenú v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, ako to potvrdil Súdny dvor v rozsudku z 25. júla 2018, Alheto (C‑585/16, EU:C:2018:584), podľa ktorého musí byť skutková aj právna stránka žiadosti o azyl predmetom úplného a ex nunc posúdenia. Podľa maďarskej vlády sa nadobudnutie plnoletosti po podaní žiadosti javí ako okolnosť, ktorú vzhľadom na požiadavku preskúmania ex nunc nemôže súd pri rozhodovaní ponechať bez povšimnutia. Maďarská vláda sa domnieva, že tá istá zásada sa uplatňuje v rámci správneho konania. Znovu tak potvrdzuje, že dátum rozhodnutia o žiadosti (podanej SE) o medzinárodnú ochranu na základe rodinnej situácie je okamihom na posúdenie postavenia maloletého.

V bode 3 návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd uviedol, že SE požiadal o azyl vo februári 2016 a 21. apríla 2016 podal formálnu žiadosť o medzinárodnú ochranu. Uvedený súd tiež uviedol v bodoch 20 a 21 svojho návrhu že § 13 ods. 1 AsylG nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, zatiaľ čo žiadosť o azyl podľa § 14 ods. 1 prvej vety AsylG sa v zásade má formálne podať na príslušnom pracovisku Spolkového úradu. Podľa vnútroštátneho súdu v prospech posúdenia maloletosti v okamihu skutočného podania žiadosti by mohlo hovoriť to, že článok 6 smernice 2013/32 oprávňuje členské štáty stanoviť skutočné podanie žiadosti a im samým ukladá, aby ho umožnili čo najskôr bez toho, aby v tejto súvislosti uvádzal konkrétne stanovený čas. Hoci týmto nie sú stanovené minimálne, bežné alebo maximálne lehoty, skutočné podanie žiadosti sa má umožniť bezodkladne, teda bez zavineného odkladu. No vnútroštátny súd uviedol, že nie je zrejmé, či zohľadnenie formálneho podania žiadosti je v súlade so zásadami rovnakého zaobchádzania a právnej istoty, ako aj zásadou effet utile.