<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-665/20 PPU</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62020CC0665</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:303">EU:C:2021:303</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>16</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>16</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – G. Hogan – Vec C-665/20 PPU</HT></P><P><HT TYPE="SC">X (Európsky zatykač – <HT TYPE="ITALIC">Ne bis in idem</HT>)</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Gerard Hogan</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20210415">15. apríla 2021</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk konania: francúzština.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑665/20 PPU</HT></P><P>Openbaar Ministerie</P><P>proti</P><P>X</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Naliehavé prejudiciálne konanie</KEYWORD><KEYWORD>Justičná spolupráca v trestných veciach</KEYWORD><KEYWORD>Európsky zatykač</KEYWORD><KEYWORD>Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV</KEYWORD><KEYWORD>Odovzdávanie vyžiadaných osôb súdnym orgánom vydávajúcim zatykač</KEYWORD><KEYWORD>Článok 4 bod 5</KEYWORD><KEYWORD>Dôvody pre nepovinné nevykonanie</KEYWORD><KEYWORD>Vyžiadaná osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená tretím štátom za rovnaké činy</KEYWORD><KEYWORD>Zásada <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT></KEYWORD><KEYWORD>Trest, ktorý už bol vykonaný alebo ho už nemožno vykonať</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z <DATE ISO="20020613">13. júna 2002</DATE> o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="190" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/006, s. 34.</P></NOTE>, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z <DATE ISO="20090226">26. februára 2009</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="081" PAGE.FIRST="24" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>rámcové rozhodnutie 2002/584<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Aj keď možno judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa európskeho zatykača označiť za bohatú, rozmanitosť situácií, v ktorých sa tento nástroj uplatňuje, neustále vyvoláva nové otázky o dosahu pravidiel a zásad, ktoré si vyžaduje jeho uplatňovanie. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je toho ďalším názorným príkladom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Holandsku, ktorý <DATE ISO="20190919">19. septembra 2019</DATE> vydal Amtsgericht Tiergarten (Okresný súd Tiergarten, Nemecko) na účely trestného stíhania začatého proti X pre obzvlášť závažné násilné činy, ktorých sa mal dopustiť v Berlíne (Nemecko) a o ktorých už pravdepodobne – v plnom rozsahu alebo čiastočne – rozhodol trestný súd v Teheráne (Irán). X bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a šesť mesiacov, pričom zvyšok trestu v trvaní 338 dní mu bol odpustený na základe všeobecnej amnestie vyhlásenej vodcom revolúcie pri príležitosti 40. výročia iránskej revolúcie.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="2"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>V tomto konkrétnom kontexte má Súdny dvor spresniť svoju judikatúru týkajúcu sa miery voľnej úvahy, ktorou disponujú súdne orgány v prípade, že čelia dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača v osobitnom prípade uvedenom v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Úplne po prvýkrát bude Súdny dvor musieť tiež rozhodnúť o nadnárodnej uplatniteľnosti zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT>, ktorá vyplýva z článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, a o vplyve, aký má milosť pri uplatňovaní tohto ustanovenia.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo Únie</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>V odôvodneniach 6, 10 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><CONSID><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>(6)</NO.P><TXT>európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>základný kameň<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="2018" ID="QE0003"/> spolupráce v oblasti súdnictva;</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>(10)</NO.P><TXT>mechanizmus európskeho zatykača je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 [ZEÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej [Z]mluvy, s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 [Z]mluvy;</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>(12)</NO.P><TXT>toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, najmä jej Kapitoly VI;…<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/></TXT></NP></CONSID></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Podľa článku 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaného <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="001.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>].</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="001.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="001.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>Súdny orgán členského štátu výkonu (ďalej len <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>vykonávajúci súdny orgán<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="2018" ID="QE0008"/>) odmietne vykonať európsky zatykač v nasledujúcich prípadoch:</P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>ak sa na trestný čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, pričom tento štát má právomoc stíhať trestný čin [tento trestný čin – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] podľa svojho vlastného trestného práva;</TXT></NP></ITEM><?PAGE NO="3"?><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný o tom, že požadovaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená niektorým členským štátom za rovnaké trestné činy [rovnaké činy – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok [vynesený odsudzujúci rozsudok, trest – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu vynášajúceho rozsudok [odsudzujúci rozsudok – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>];</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>ak osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom zatykača, podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu.<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako vyplýva z jeho názvu, sa týka <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>Dôvod[ov] pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>. Podľa tohto článku:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:</P><P>…</P><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT>ak vykonávajúci súdny orgán je informovaný, že vyžiadaná osoba bola s konečnou platnosťou odsúdená tretím štátom za rovnaké činy za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok [vynesený odsudzujúci rozsudok, trest – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] bol vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok [odsudzujúci rozsudok – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>];</TXT></NP></ITEM></LIST></P></ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Holandské právo</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Wet tot implementatie van het kaderbesluit van de Raad van de Europese Unie betreffende het Europees aanhoudingsbevel en de procedures van overlevering tussen de lidstaten van de Europese Unie (zákon, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi) z <DATE ISO="20040429">29. apríla 2004</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Stb. 2004, č. 195.</P></NOTE>, zmenený zákonom z <DATE ISO="20170222">22. februára 2017</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Stb. 2017, č. 82.</P></NOTE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>OLW<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>), prebral do holandského právneho poriadku rámcové rozhodnutie 2002/584.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania § 9 ods. 1 OLW stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>Odovzdanie vyžiadanej osoby nie je povolené v prípade, že ide o čin, pre ktorý:</P><P>…</P><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>d)</NO.P><TXT>táto osoba bola oslobodená spod obžaloby alebo bolo zastavené trestné stíhanie holandským súdom, alebo bolo voči nej vydané iné konečné rozhodnutie s rovnakým účinkom súdom iného členského štátu alebo tretieho štátu,</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>e)</NO.P><TXT>táto osoba bola rozhodnutím súdu odsúdená, pokiaľ:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>(1)</NO.P><TXT>uložený trest alebo opatrenie už boli vykonané,</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>(2)</NO.P><TXT>výkon alebo ďalší výkon uloženého trestu alebo opatrenia už nie je možný,</TXT></NP></ITEM><?PAGE NO="4"?><ITEM><NP><NO.P>(3)</NO.P><TXT>v rámci odsúdenia bola konštatovaná vina, ale nebol uložený nijaký trest alebo opatrenie,</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>(4)</NO.P><TXT>uložený trest alebo opatrenie sa vykonávajú v Holandsku,</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP></ITEM></LIST></P></ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Podľa § 28 ods. 2 OLW:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>Ak rechtbank [súd] konštatuje… že odovzdanie nemožno povoliť…, prislúcha mu, aby toto odovzdanie odmietol vo svojom rozhodnutí.<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkové okolnosti sporu vo veci samej</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20190919">19. septembra 2019</DATE> vydal Amtsgericht Tiergarten (Okresný súd Tiergarten) proti X európsky zatykač na jeho odovzdanie na účely trestného stíhania za činy, ktoré spáchal v Berlíne <DATE ISO="20121030">30. októbra 2012</DATE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>V daný deň mal X zviazať Y, ktorá bola v čase skutkových okolností jeho partnerkou, ako aj Z, jej desaťročnú dcéru, pričom sa im mal vyhrážať nožom. Následne Y znásilnil a potom ju zmrzačil. Pred odchodom z domu, ktorý patril Y, X údajne zabarikádoval miestnosti, v ktorých boli Y a Z zviazané, a to s úmyslom spôsobiť im smrť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Trestné činy v súvislosti s ktorými sa požaduje odovzdanie, sú tieto:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>pokus o vraždu jeho partnerky,</P></ITEM><ITEM><P>pokus o vraždu dcéry jeho partnerky, ktorá bola v čase skutkových okolností maloletá,</P></ITEM><ITEM><P>znásilnenie jeho partnerky,</P></ITEM><ITEM><P>ťažké ublíženie na zdraví spôsobené jeho partnerke,</P></ITEM><ITEM><P>obmedzovanie osobnej slobody jeho partnerky,</P></ITEM><ITEM><P>obmedzovanie osobnej slobody maloletej dcéry jeho partnerky.</P></ITEM></LIST></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Na základe tohto európskeho zatykača bol X zadržaný v Holandsku a <DATE ISO="20200318">18. marca 2020</DATE> predvedený pred vnútroštátny súd. X tento súd informoval, že nesúhlasí so svojím odovzdaním nemeckým súdnym orgánom, a bol vzatý do väzby až do rozhodnutia v tejto veci. Na podporu svojej námietky, ktorú vzniesol v súvislosti so svojím odovzdaním, sa X odvolával na zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT>, pričom predovšetkým tvrdil, že za rovnaké činy bol právoplatne odsúdený v treťom štáte, a to v Iráne.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Podľa zistení vnútroštátneho súdu bol X v Iráne odsúdený za vyššie uvedené skutky, s výnimkou obmedzovania osobnej slobody Y, ktoré však bolo – čo sa jeho skutkovej podstaty týka – zahrnuté do právnej kvalifikácie pokusu o vraždu Y. V trestnom konaní vedenom v Iráne bol X právoplatne odsúdený za ťažké ublíženie na zdraví, ktoré spôsobil Y, ako aj za pokus o vraždu Y a Z. Naopak bol právoplatným rozhodnutím oslobodený spod obžaloby pre trestný čin znásilnenia Y a obmedzovania osobnej slobody Z.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Podľa iránskeho práva si X musel odpykať len najprísnejší z trestov odňatia slobody, ktoré mu boli v Iráne uložené za činy, pre ktoré bol právoplatne odsúdený, a to trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a šesť mesiacov. X si odpykal väčšinu tohto trestu. Zvyšok trestu mu bol odpustený na základe všeobecnej amnestie vyhlásenej vodcom revolúcie pri príležitosti 40. výročia iránskej revolúcie.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="5"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Z dôvodu ťažkého ublíženia na zdraví, ktoré spôsobil Y, bol X okrem iného odsúdený k tomu, aby jej zaplatil <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>diya<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/>. Vzhľadom na jeho platobnú neschopnosť bolo X povolené zaplatiť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>diya<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/> v splátkach, prvú splátku vo výške <FT TYPE="NUMBER">200000000</FT> iránskych rialov (približne <FT TYPE="NUMBER">4245</FT> eur) a následne mesačné splátky vo výške 2 % z <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>diya<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/>. Po zaplatení prvej splátky a jednej mesačnej splátky bol X <DATE ISO="20190505">5. mája 2019</DATE> v Iráne prepustený. Dňa <DATE ISO="20200907">7. septembra 2020</DATE> vydali iránske orgány na neho zatykač, a to z dôvodu nezaplatenia následných splátok v stanovených lehotách.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Pred vnútroštátnym súdom X tvrdí, že bol trestne stíhaný a právoplatne odsúdený v Iráne za tie isté činy, pre ktoré sa požaduje jeho odovzdanie na základe európskeho zatykača, ktorý bol proti nemu vydaný. Za časť činov bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, zatiaľ čo za zvyšnú časť činov bol odsúdený k trestu odňatia slobody, ktorý v plnom rozsahu vykonal. X okrem toho tvrdí, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>diya<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/> nie je trestom alebo opatrením, ale povinnosťou zaplatiť obeti trestného činu náhradu ujmy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>X z toho vyvodzuje, že podľa § 9 ods. 1 písm. d) a e) bodu (1) OLW sa jeho odovzdanie nemeckým orgánom na základe európskeho zatykača, ktorý bol proti nemu vydaný, malo zamietnuť. Predovšetkým tvrdí, že § 9 ods. 1 OLW nerozlišuje medzi konečným rozsudkom vydaným v členskom štáte a konečným rozsudkom vydaným v treťom štáte. Holandský zákonodarca tak využil možnosť, ktorú členským štátom priznáva rámcové rozhodnutie 2002/584, odmietnuť odovzdanie v prípade, že v treťom štáte bol vydaný konečný rozsudok a trest bol v ňom v plnom rozsahu vykonaný. Holandské súdy sú teda povinné sa tým riadiť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Prokurátor naopak tvrdí, že námietke, ktorú vzniesol X a ktorá je založená na prechádzajúcom odsúdení v Iráne, nemožno vyhovieť. Pokiaľ ide o odsúdenie v treťom štáte, vnútroštátnemu súdu ako vykonávaciemu súdnemu orgánu podľa článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 totiž prislúcha, aby upustil od uplatnenia § 9 ods. 1 písm. e) OLW pri posúdení toho, či sa v prípade odsúdenia v Iráne možno domáhať vzájomného uznávania na základe vzájomnej dôvery vyplývajúcej zo Zmlúv alebo zvyklostí. Vzhľadom na prerušenie diplomatických vzťahov a neexistujúcu justičnú spoluprácu s Iránskou islamskou republikou, ako aj na existenciu významných rozdielov medzi právnymi systémami členských štátov Únie a právnym systémom Iránskej islamskej republiky, takáto dôvera v iránsky právny systém chýba. Prokurátor z toho vyvodzuje, že odsúdenie X v Iráne nemôže byť platným dôvodom na nevykonanie európskeho zatykača, ktorý bol na neho vydaný.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Vzhľadom na tieto protichodné tvrdenia vnútroštátny súd vyjadruje viaceré pochybností o tom, ako treba vykladať článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, a o spôsobe, akým bol prebratý do holandského právneho poriadku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti poznamenáva, že článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 vymenúva dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, zatiaľ čo OLW stanovuje, že v prípade existencie takýchto dôvodov sa vykonanie musí zamietnuť, pričom vykonávajúci súdny orgán nemá v tomto ohľade nijakú mieru voľnej úvahy. Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či sa pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/> použitý v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí vykladať rovnakým spôsobom, akým Súdny dvor vyložil článok 3 bod 2 tohto rámcového rozhodnutia, keďže prvý prípad sa týka existencie konečného rozsudku vydaného v treťom štáte, zatiaľ čo druhý prípad sa týka konečného rozsudku vydaného v inom členskom štáte. Nakoniec sa vnútroštátny súd pýta, či vzhľadom na milosť, ktorá bola X udelená v Iráne, sa možno domnievať, že trest, ktorý mu bol uložený, bol vykonaný alebo ho už podľa právnych predpisov štátu vynášajúceho rozsudok nemožno vykonať v zmysle článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorý zastáva názor, že odpoveď na otázku, či môže vykonať európsky zatykač vydaný na X, v konečnom dôsledku závisí od výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="6"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Prejudiciálne otázky a naliehavé konanie na Súdnom dvore</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Rozhodnutím zo <DATE ISO="20201207">7. decembra 2020</DATE>, doručeným Súdnemu dvoru v ten istý deň, sa rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol položiť Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ tieto prejudiciálne otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>1.</NO.P><TXT>Má sa článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Má sa pojem <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="2018" ID="QE0020"/> uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV a ten istý pojem uvedený v článku 3 bode 2 tohto rámcového rozhodnutia vykladať rovnakým spôsobom, a ak nie, ako sa má tento pojem v prvom uvedenom ustanovení vykladať?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Má sa podmienka stanovená v článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, že ,tento trest bol vykonaný… alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva krajiny vynášajúcej rozsudok‘, vykladať v tom zmysle, že je splnená v prípade, že vyžiadaná osoba bola právoplatne odsúdená za rovnaké činy na trest odňatia slobody, ktorý čiastočne vykonala v štáte, ktorý vyniesol rozsudok, a ktorý jej vo zvyšku bol odpustený orgánom tohto štátu, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí rovnako ako vyžiadaná osoba spáchali závažné trestné činy, a ktorá nespočíva na racionálnych úvahách trestnoprávnej politiky?<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd takisto požiadal o uplatnenie naliehavého konania podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Na podporu tejto žiadosti vnútroštátny súd uviedol, že položené otázky sa týkajú výkladu rámcového rozhodnutia 2002/584, na ktoré sa vzťahuje hlava V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Tiež poukázal na to, že X bol vzatý do väzby dovtedy, kým sa nerozhodne o jeho odovzdaní nemeckým orgánom. Naliehavá odpoveď Súdneho dvora tak má priamy a rozhodujúci vplyv na trvanie väzby vyžiadanej osoby.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Piata komora Súdneho dvora <DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE> rozhodla tejto žiadosti vyhovieť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky predložili prokurátor, X, holandská a nemecká vláda, ako aj Európska komisia. Všetci, s výnimkou nemeckej vlády, predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo <DATE ISO="20210303">3. marca 2021</DATE>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Posúdenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Úvodné pripomienky</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, judikatúra týkajúca sa rámcového rozhodnutia 2002/584 je rozsiahla. Rámec, v ktorom sa musia jeho ustanovenia vykladať, je teda známy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Na úvod je dôležité zdôrazniť, že právo Únie spočíva v základnom predpoklade, podľa ktorého každý členský štát sa delí so všetkými ostatnými členskými štátmi o určitý súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Únia založená, ako je spresnené v článku 2 ZEÚ, a uznáva, že ostatné členské štáty sa s ním delia o tieto hodnoty. Tento predpoklad znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery členských štátov v uznanie týchto hodnôt, a tým aj v dodržiavanie práva Únie, ktoré tieto hodnoty uplatňuje.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Tieto dve zásady – tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania – majú v práve Únie o to zásadnejší význam, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Konkrétne zásada vzájomnej dôvery ukladá najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie, a najmä základné práva týmto právom uznané.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1033">EU:C:2020:1033</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>V tomto kontexte má rámcové rozhodnutie 2002/584 nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb, podpísaného v Paríži <DATE ISO="19571213">13. decembra 1957</DATE>, zjednodušeným a efektívnejším systémom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb medzi súdnymi orgánmi na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní. Mechanizmus európskeho zatykača ako prvé konkrétne vyjadrenie zásady vzájomného uznávania v oblasti trestného práva je podľa slov samotného normotvorcu Únie nevyhnutne založený na vysokej úrovni dôvery medzi členskými štátmi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Pozri odôvodnenia 6 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Zásada vzájomného uznávania, ktorá – ako vyplýva najmä z odôvodenia 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 – je <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0021" REF.END="QE0021"/>základným kameňom<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/> justičnej spolupráce v trestných veciach, nachádza svoje konkrétne vyjadrenie v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia. Toto ustanovenie totiž zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami toho istého rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov na nevykonanie, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584. Okrem toho výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1033">EU:C:2020:1033</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak výslovne uvádza dôvody na povinné (článok 3) a nepovinné (články 4 a 4a) nevykonanie európskeho zatykača, ako aj záruky, ktoré musí členský štát vydávajúci zatykač poskytnúť v zvláštnych prípadoch (článok 5).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="8"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, na ktorých je založené toto rámcové rozhodnutie, nemôžu akýmkoľvek spôsobom zasahovať do základných práv zaručených dotknutým osobám.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Pozri článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Z toho logicky vyplýva, že rámcové rozhodnutie 2002/584 treba vykladať takým spôsobom, ktorý je spôsobilý zabezpečiť súlad s požiadavkami dodržiavania základných práv dotknutých osôb bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému justičnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí európsky zatykač, ako ho stanovuje normotvorca Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O prvej prejudiciálnej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Ako to už zhrnul generálny advokát Bot vo svojich návrhoch vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170629">29. júna 2017</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:503">EU:C:2017:503</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), otázka, ktorá vzniká, je určiť, čo treba chápať pod <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0022" REF.END="QE0022"/>nepovinnou<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/> povahou európskeho zatykača. Je táto možnosť určená členským štátom, ktoré sa pri preberaní rámcového rozhodnutia 2002/584 do svojho vnútroštátneho práva môžu rozhodnúť, či uplatnia, alebo neuplatnia dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, alebo je priznaná vykonávajúcemu súdnemu orgánu, ktorý by tak mal právomoc posúdiť, či ich uplatní, alebo nie v závislosti od okolností v každom jednotlivom prípade?<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:116">EU:C:2017:116</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti Súdny dvor nepochybne mnohokrát potvrdil slobodu členských štátov prebrať do vnútroštátneho práva dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Súdny dvor tak najmä rozhodol: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0023" REF.END="QE0023"/>… <HT TYPE="ITALIC">ak… preberú</HT> článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 do svojho vnútroštátneho právneho poriadku…<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/> [rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120905">5. septembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>Lopes Da Silva Jorge</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑42/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:517">EU:C:2012:517</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) (kurzívou zvýraznil generálny advokát)], alebo tiež:<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0024" REF.END="QE0024"/>… ak sa členský štát <HT TYPE="ITALIC">rozhodne</HT> prevziať [článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584] do svojej vnútroštátnej právnej úpravy…<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/> [rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170629">29. júna 2017</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:503">EU:C:2017:503</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) (kurzívou zvýraznil generálny advokát)]. Pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181213">13. decembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Sut</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑514/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:1016">EU:C:2018:1016</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Odvtedy však mal Súdny dvor tiež príležitosť vysloviť sa k rôznym prípadom vzťahujúcim sa k dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača. Súdny dvor pritom vždy prijal výklad, podľa ktorého sa mala súdnemu orgánu nevyhnutne priznať voľná úvaha.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Pokiaľ ide o článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, pozri najmä rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170629">29. júna 2017</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:503">EU:C:2017:503</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181213">13. decembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Sut</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑514/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:1016">EU:C:2018:1016</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190624">24. júna 2019</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑573/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:530">EU:C:2019:530</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0086">86</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0099">99</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); v súvislosti s článkom 4a toho istého rozhodnutia pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160524">24. mája 2016</DATE>, <NAME.CASE>Dworzecki</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑108/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:346">EU:C:2016:346</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0096">96</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Generalstaatsanwaltschaft Hamburg</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑416/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1042">EU:C:2020:1042</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V prejednávanej veci som na základe jazykovej, kontextuálnej a teleologickej analýzy článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 dospel k rovnakému záveru.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Po prvé</HT> uvádzam, že Súdny dvor rozhodol, a to s výslovným odkazom na bod 30 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:116">EU:C:2017:116</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), že zo znenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné vykonať európsky zatykač.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170629">29. júna 2017</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:503">EU:C:2017:503</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>V uvedenom bode svojich návrhov však generálny advokát Bot neobmedzil svoju analýzu na znenie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Jeho analýza sa týkala jednak názvu článku 4 tohto rámcového rozhodnutia a jednak prvého odseku tohto článku, ktorý obsahuje jedinú vetu, ktorá bez rozdielu uvádza všetky jednotlivé dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktoré sú očíslované od 1 do 7.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Môže byť tak užitočné pripomenúť, že prídavné meno <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0025" REF.END="QE0025"/>nepovinné<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>, ktoré je uvedené v názve článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa týka <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0026" REF.END="QE0026"/>nevykonania<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/> európskeho zatykača a nie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0027" REF.END="QE0027"/>dôvodov<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/>, ktoré odôvodňujú jeho nevykonanie. Nepovinné je teda odmietnutie výkonu zatykača, na rozdiel od prípadov povinného odmietnutia upravených v článku 3 toho istého rámcového rozhodnutia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:116">EU:C:2017:116</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0030">30</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Keďže je však nepovinné, každé rozhodnutie o odmietnutí bude nevyhnutne odrážať vedomú voľbu jeho autora, a teda bude výsledkom jeho posúdenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Ako navyše tiež uviedol generálny advokát Bot v tom istom bode svojich návrhov, z článku 4 prvého odseku rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že možnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatykača je zverená priamo vnútroštátnym vykonávajúcim súdnym orgánom. Tam, kde článok 3 prvý odsek rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že vykonávací súdny orgán <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0028" REF.END="QE0028"/><HT TYPE="ITALIC">odmietne</HT> vykonať európsky zatykač<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE> v prípadoch vymenovaných v tomto ustanovení, článok 4 prvý odsek uvádza, že ten istý orgán <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0029" REF.END="QE0029"/><HT TYPE="ITALIC">môže</HT> odmietnuť vykonať európsky zatykač<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. Ako už Súdny dvor konštatoval, zo zvoleného výrazu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0030" REF.END="QE0030"/>môže<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/> vyplýva, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181213">13. decembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Sut</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑514/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:1016">EU:C:2018:1016</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Po druhé</HT> tento výklad článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 podporuje aj kontext, ktorého je toto ustanovenie súčasťou. V rámci mojich úvodných poznámok som totiž pripomenul, že výkon európskeho zatykača predstavuje zásadu a odmietnutie jeho výkonu výnimku, ktorá sa ako taká musí vykladať reštriktívne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Pozri bod 34 vyššie a odkazy uvedené v poznámke pod čiarou 10.</P></NOTE> Ak by sa článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 mohol prebrať tak, že by ukladal vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatykača v prípadoch uvedených v tomto ustanovení, bol by z dôvodu jeho automatickej povahy tento orgán zbavený možnosti zohľadniť okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré by ho mohli viesť k záveru, že podmienky na odmietnutie odovzdania nie sú splnené. Ustanovenie tejto povahy by tým, že by jednoduchú možnosť zmenilo na skutočnú povinnosť, takisto zmenilo výnimku spočívajúcu v odmietnutí odovzdania na zásadné pravidlo.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:116">EU:C:2017:116</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Okrem toho Súdny dvor nemôže v rámci kontextuálneho výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 nezohľadniť prípad uvedený v článku 3 bode 2 tohto rámcového rozhodnutia. Uvedené prípady tú totiž totožné, s jedinou výnimkou, že prvý prípad sa týka existencie konečného rozsudku vydaného tretím štátom, pričom druhý prípad sa týka konečného rozsudku vydaného členským štátom. Ako správne uvádza nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, ak by členské štáty mali možnosť zmeniť prípad uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 na dôvod na povinné odmietnutie výkonu európskeho zatykača, rozdiel medzi oboma ustanoveniami by už potom nemal zmysel.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Po tretie</HT> výklad v prospech miery voľnej úvahy súdnych orgánov potvrdzuje podľa môjho názoru aj cieľ, ktorý sleduje zavedenie európskeho zatykača. V súlade s článkom 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 je tak účelom mechanizmu európskeho zatykača umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný, a táto osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Ak by sa pritom článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladal v tom zmysle, že oprávňuje členské štáty uložiť súdnym orgánom povinnosť, aby v každom prípade odmietli vykonať európsky zatykač, pokiaľ bola vyžiadaná osoba právoplatne odsúdená za rovnaké činy v treťom štáte (a to za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, trest bol vykonaný alebo je v súčasnosti vykonávaný, alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov štátu vynášajúceho rozsudok), a bez toho, aby tieto orgány mali akúkoľvek mieru voľnej úvahy, pričom sa môžu právne systémy a uplatniteľné konania v tretích štátoch značne odlišovať od tých, ktoré sú známe v členských štátoch, mohlo by to vytvárať riziko beztrestnosti vyžiadanej osoby. Takýto výklad preto nemožno považovať za výklad v súlade s rámcovým rozhodnutím 2002/584.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170629">29. júna 2017</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:503">EU:C:2017:503</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0023">23</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Na potvrdenie a uplatnenie zásady, podľa ktorej by nepotrestanie vyžiadanej osoby bolo nezlučiteľné s cieľom sledovaným rámcovým rozhodnutím 2002/584, pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190624">24. júna 2019</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑573/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:530">EU:C:2019:530</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0082">82</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0103">103</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>V tomto kontexte rovnako ako musia mať vykonávacie súdne orgány na základe článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 možnosť zohľadniť všetky okolnosti, ktoré im umožnia zabezpečiť, že odovzdanie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, neznamená porušenie jej práv na obhajobu, a to vzhľadom na to, že toto ustanovenie – rovnako ako článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 – stanovuje prípad nepovinného nevykonania európskeho zatykača,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0096">96</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Generalstaatsanwaltschaft Hamburg</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑416/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1042">EU:C:2020:1042</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). V súvislosti s vplyvom, ktorý má na potrebu priznať súdnym orgánom voľnú úvahu, prípad nepovinného nevykonania európskeho zatykača – v prejednávanej veci článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 – pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190624">24. júna 2019</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑573/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:530">EU:C:2019:530</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0086">86</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0099">99</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> musia mať príslušné súdne orgány tiež možnosť zohľadniť všetky okolnosti, ktoré im umožnia zabezpečiť, že odmietnutie odovzdania nebude mať za následok nepotrestanie vyžiadanej osoby.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Takáto voľná úvaha má v rámci uplatnenia článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 o to väčší význam, že toto ustanovenie rozširuje zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> na rozsudky vydané súdmi tretích štátov. Na rozdiel od toho, čo platí medzi členskými štátmi, zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú základom mechanizmu európskeho zatykača, nemožno automaticky uplatniť na tretie štáty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci JR (Zatykač – Odsudzujúci rozsudok vydaný v treťom štáte, ktorý je členom EHP) (<REF.DOC.ECR><NO.CASE>C‑488/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:738">EU:C:2020:738</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Táto problematika je podstatou druhej prejudiciálnej otázky, a preto sa ňou budem zaoberať v rámci odpovede na ňu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Po tomto spresnení a s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy zastávam názor, že z jazykového, kontextuálneho a teleologického výkladu článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="11"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">C.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O druhej prejudiciálnej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0031" REF.END="QE0031"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/>, ktorý je uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, vykladať rovnakým spôsobom ako formálne totožný pojem, ktorý je použitý v článku 3 bode 2 tohto rámcového rozhodnutia. Ak by to tak nebolo, vnútroštátny súd sa pýta, aký význam je potrebné dať tomuto pojmu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Na úvod treba konštatovať, že rovnako ako článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, článok 4 bod 5 tohto rámcového rozhodnutia neodkazuje na právo členských štátov, pokiaľ ide o pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0032" REF.END="QE0032"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/>. Z dôvodu požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie tak nemožno posúdenie tohto pojmu ponechať na súdne orgány jednotlivých členských štátov na základe ich vnútroštátneho práva. Ide o autonómny pojem práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Pozri analogicky, pokiaľ ide o pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0033" REF.END="QE0033"/>rovnaké trestné činy<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/> uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101116">16. novembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Mantello</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑261/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:683">EU:C:2010:683</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0034" REF.END="QE0034"/>rovnaké trestné činy<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/>, ktorý je uvedený v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor rozhodol, že by sa mal definovať rovnako ako pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0035" REF.END="QE0035"/>ten istý čin<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/>, ktorý je uvedený v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo <DATE ISO="19850614">14. júna 1985</DATE> uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="239" PAGE.FIRST="19" DATE.PUB="2000">Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/002, s. 9.</P></NOTE>, ktorý bol podpísaný v Schengene (Luxembursko) <DATE ISO="19900619">19. júna 1990</DATE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0036" REF.END="QE0036"/>DVSD<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/>).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101116">16. novembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Mantello</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑261/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:683">EU:C:2010:683</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vykladá sa teda tak, že sa týka len skutkovej stránky činov a zahŕňa všetky konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo chránený právny záujem.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101116">16. novembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Mantello</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑261/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:683">EU:C:2010:683</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Súdny dvor odôvodnil toto zhodné chápanie pojmov s odkazom na spoločný cieľ článku 54 DVSD a článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý spočíva v snahe zabrániť tomu, aby bola osoba opätovne trestne stíhaná alebo odsúdená pre ten istý čin.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101116">16. novembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Mantello</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑261/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:683">EU:C:2010:683</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Nie je pritom zrejmé, aký iný cieľ by mohol sledovať článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, keďže toto ustanovenie, ako už bolo uvedené vyššie, je v každom ohľade podobné článku 3 bodu 2 toho istého rámcového rozhodnutia, avšak s výnimkou štátu, ktorý vydal skorší rozsudok týkajúci sa rovnakých činov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Za týchto okolností a s prihliadnutím na tento spoločný cieľ a Súdnym dvorom uznanú potrebu zaručiť koherenciu výkladu jednotlivých ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161110">10. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Özçelik</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑453/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:860">EU:C:2016:860</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> zastávam názor, že pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0037" REF.END="QE0037"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> použitý v článku 4 bode 5 tohto rámcového rozhodnutia sa má vykladať rovnako ako pojem, ktorý je uvedený v jeho článku 3 bode 2.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Chcel by som ešte dodať, že hoci normotvorca Únie formálne neuviedol zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> v rámcovom rozhodnutí 2002/584, nie sú pochybnosti o tom, že túto zásadu vykonávajú práve článok 3 bod 2 a článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Dôkazom toho je jednak názov kapitoly, ktorej súčasťou je článok 54 DVSD – <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0038" REF.END="QE0038"/>zákaz dvojitého trestu<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/> – a jednak skutočnosť, že rovnakým spôsobom sa vykladá článok 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0039" REF.END="QE0039"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/>), ktorý uvedenú zásadu formalizuje v rámci Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180320">20. marca 2018</DATE>, <NAME.CASE>Menci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑524/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:197">EU:C:2018:197</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Možno navyše poznamenať, že Súdny dvor odkazuje najmä na bod 35 tohto rozsudku, na body 39 a 40 rozsudku zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101116">16. novembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Mantello</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑261/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:683">EU:C:2010:683</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), ktoré sa týkajú výkladu článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Nejde teda len o vnútornú koherenciu s rámcovým rozhodnutím 2002/584, ale o zabezpečenie koherencie naprieč právom Únie. Keďže ide o základnú zásadu práva Únie, ktorá je tiež uvedená v článku 50 Charty<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210225">25. februára 2021</DATE>, <NAME.CASE>Slovak Telekom</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑857/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:139">EU:C:2021:139</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a ktorá sa vykladá rovnakým spôsobom v tak rozdielnych oblastiach, ako je daň z pridanej hodnoty (DPH),<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180320">20. marca 2018</DATE>, <NAME.CASE>Menci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑524/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:197">EU:C:2018:197</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> boj proti praniu špinavých peňazí<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pozri moje návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>LG a MH (Autoblanchiment</NAME.CASE>) (<NO.CASE>C‑790/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:15">EU:C:2021:15</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> alebo európsky zatykač, jej definícia sa nemôže meniť podľa predmetného právneho nástroja a <HT TYPE="ITALIC">a fortiori</HT> v rámci jedného a toho istého nástroja. Takýto rozdiel by bol o to viac disonantný, či dokonca anachronický, keďže aj Európsky súd pre ľudské práva sa napokon priklonil k výkladu zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT>, ktorý sa sústreďuje na požiadavku totožných alebo v podstate rovnakých činov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20090210">10. februára 2009</DATE>, Zolotoukhine v. Rusko, CE:ECHR:2009:0210JUD001493903, §§ 78 až 82, a z nedávnej doby rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20171219">19. decembra 2017</DATE>, Ramda v. Francúzsko, CE:ECHR:2017:1219JUD007847711.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Je pravda, že podobne ako ostatné medzinárodné nástroje<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Pozri článok 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý prijalo Valné zhromaždenie OSN <DATE ISO="19661216">16. decembra 1966</DATE> a ktorý nadobudol platnosť <DATE ISO="19760323">23. marca 1976</DATE>.</P></NOTE> článok 4 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Štrasburgu <DATE ISO="19841122">22. novembra 1984</DATE>, obmedzuje uplatnenie zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> na rozsudky, ktoré boli vydané v tej istej krajine.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Pozri v tomto zmysle RAFARACI, T.: The principle of <HT TYPE="ITALIC">non bis in idem</HT> in the jurisprudence of the European Court of Justice. In: <HT TYPE="ITALIC">Le contrôle juridictionnel dans l’espace pénal européen</HT>. Éditions de l’Université de Bruxelles: Brusel, 2009, s. 93 až 110, najmä s. 93.</P></NOTE> Rovnako článok 50 Charty spresňuje, že nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0040" REF.END="QE0040"/>v rámci Únie<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/> oslobodený alebo odsúdený. Toto obmedzené nadnárodné uplatnenie zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> možno v právnom poriadku Únie vysvetliť so zreteľom na zásadu vzájomnej dôvery, ktorá ukladá každému z členských štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie, a najmä základné práva týmto právom uznané.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Pozri bod 32 vyššie a odkazy citované v poznámke pod čiarou 8.</P></NOTE> Tiež som si vedomý toho, že Súdny dvor zdôraznil v rámci DVSD, že existuje nevyhnutná spojitosť medzi zásadou <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> zakotvenou v článku 54 tohto dohovoru a vzájomnou dôverou členských štátov v ich príslušné systémy trestného súdnictva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Pozri v tejto súvislosti rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20030211">11. februára 2003</DATE>, <NAME.CASE>Gözütok a Brügge</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑187/01 a C‑385/01</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2003:87">EU:C:2003:87</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20060309">9. marca 2006</DATE>, <NAME.CASE>Van Esbroeck</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑436/04</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:165">EU:C:2006:165</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0030">30</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Aj keď nijaká zásada medzinárodného práva verejného neukladá povinnosť nadnárodného uplatnenia zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT>,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20060629">29. júna 2006</DATE>, <NAME.CASE>Showa Denko/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑289/04 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:431">EU:C:2006:431</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0058">58</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> nijaké pravidlo, pokiaľ je mi známe, to však nezakazuje.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Pozri v tomto zmysle článok 58 DVSD, podľa ktorého ustanovenia tohto dohovoru <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0041" REF.END="QE0041"/>nie sú v rozpore s používaním ďalších ustanovení [širších ustanovení – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] vnútroštátneho práva o <HT TYPE="ITALIC">zákaze dvojitého trestu</HT> v súvislosti so súdnymi výnosmi [súdnymi rozhodnutiami – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] vydanými v zahraničí<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/>.</P></NOTE> Keďže sa však normotvorca Únie rozhodol v súvislosti s rozsudkami vydanými v treťom štáte zakotviť dôvod na odmietnutie výkonu európskeho zatykača, ktorý je formulovaný rovnakým spôsobom ako v článku 3 bode 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, treba konštatovať, že sa rozhodol túto zásadu uplatniť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Je však treba mať na pamäti, že článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa musí vykladať s ohľadom na článok 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý ukladá povinnosť plne rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ pri realizácii mechanizmu európskeho zatykača. Nadnárodné uplatnenie zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> preto nemôže akýmkoľvek spôsobom zasahovať do základných práv zaručených dotknutým osobám.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Pozri analogicky rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Zo spoločného výkladu týchto dvoch ustanovení teda vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán je síce povinný zohľadniť konečný rozsudok vydaný súdom tretieho štátu, ale pod podmienkou, že tento rozsudok bol prijatý v konaní, v ktorom boli dodržané štandardy spravodlivého procesu, ktoré sú spoločné pre členské štáty a spôsobilé zaručiť práva všetkých účastníkov konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>V tejto súvislosti sa zdá, že z písomných a ústnych pripomienok X vyplýva, že X nebol v Iráne odsúdený v nejakom fiktívnom trestnom konaní. Rovnako uložený trest sa zdá byť s prihliadnutím na podmienky pozbavenia slobody, ktoré opísal X, pomerne prísny. V prípade, že by vnútroštátny súd dospel k záveru, že európsky zatykač treba vykonať, tieto okolnosti by nepochybne mohli byť tiež zohľadnené nemeckými súdmi.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že tam, kde článok 3 bod 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 zakotvuje dôvod na povinné odmietnutie výkonu európskeho zatykača, článok 4 bod 5 tohto rámcového rozhodnutia uvádza dôvod na nepovinné odmietnutie výkonu európskeho zatykača, so sebou prináša dva ďalšie dôsledky, ktoré sú súčasne zárukami spôsobilými zhojiť neexistujúcu vzájomnú dôveru voči tretím štátom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Na jednej strane je v konečnom dôsledku na každom členskom štáte, aby sa rozhodol, či si želá prebrať článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 a rozšíriť zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> aj na nadnárodné situácie mimo Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Pozri bod 39 vyššie a odkazy citované v poznámke pod čiarou 15.</P></NOTE> Na druhej strane, ako som ukázal v rámci mojej analýzy prvej prejudiciálnej otázky, ktorú položil vnútroštátny súd, konkrétne uplatnenie výnimky uvedenej v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa musí ponechať na posúdenie vykonávacieho súdneho orgánu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Bude teda na príslušnom súdom orgáne, aby okrem otázky spravodlivej povahy konania vedeného v treťom štáte určil, či predmetné skutkové okolnosti predstavujú súbor skutkových okolností, ktoré sú nerozlučiteľne spojené v čase, v priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20060309">9. marca 2006</DATE>, <NAME.CASE>Van Esbroeck</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑436/04</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:165">EU:C:2006:165</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070718">18. júla 2007</DATE>, <NAME.CASE>Kraaijenbrink</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑367/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:444">EU:C:2007:444</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>V rámci svojho posúdenia vezme súdny orgán nakoniec do úvahy cieľ rámcového rozhodnutia 2002/584, teda, aby spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a aby vyžiadaná osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200311">11. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:191">EU:C:2020:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Ako som už uviedol, ustanovenia rámcového rozhodnutia 2002/584 sa totiž musia vykladať takým spôsobom, ktorý je spôsobilý zabezpečiť súlad s požiadavkami dodržiavania základných práv dotknutých osôb – ktorých je zásada <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> súčasťou – bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí európsky zatykač.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy som dospel k záveru, že pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0042" REF.END="QE0042"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/>, ktorý je uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa musí vykladať rovnakým spôsobom ako pojem použitý v článku 3 bode 2 uvedeného rámcového rozhodnutia. Tento pojem sa teda musí vykladať tak, že sa týka len skutkovej stránky činov a zahŕňa všetky konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo chránený právny záujem.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="14"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">D.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O tretej prejudiciálnej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má podmienka stanovená v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 týkajúca sa výkonu trestu vykladať v tom zmysle, že je splnená v prípade, že vyžiadaná osoba bola právoplatne odsúdená za rovnaké činy na trest odňatia slobody, ktorý čiastočne vykonala v štáte, ktorý vyniesol rozsudok a ktorý jej vo zvyšku bol odpustený orgánom tohto štátu, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí rovnako ako vyžiadaná osoba spáchali závažné trestné činy, a ktorá sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Zmysel, ktorý treba pripísať tejto podmienke, je dôležitý preto, že táto podmienka môže brániť odmietnutiu výkonu európskeho zatykača. Pokiaľ totiž nebol trest vykonaný v zmysle článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, toto ustanovenie ukladá návrat k zásade, to znamená odovzdanie dotknutej osoby.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Na úvod spresňujem, že právny inštitút milosti budem chápať tak, ako ho definoval vnútroštátny súd: a to ako opatrenie orgánu, ktorý nie je súdnym orgánom, ktoré sa uplatňuje na všetky osoby odsúdené za závažné trestné činy a ktoré sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky. Tento všeobecný a neutrálny spôsob vymedzenia problému mi pripadá osobitne relevantný vzhľadom na veľké množstvo existujúcich druhov milostí<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Spontánne prichádzajú na myseľ amnestia a milosť. Niektorí sem zahŕňajú ešte premlčanie a podmienečné prepustenie, pričom tieto opatrenia nie sú jediné, ktoré prichádzajú do úvahy (pozri v tomto zmysle MATHIEU, B., VERPEAUX, M.: Conclusions comparatives. In: RUIZ FABRI, H., DELLA MORTE, G., LAMBERT ABDELGAWAD, E., MARTIN‑CHENUT, K.: <HT TYPE="ITALIC">La clémence saisie par le droit. Amnistie, prescription et grâce en droit international et comparé</HT>. Coll. de l’UMR de droit comparé de Paris, Société de législation comparée: Paríž, 2007, zv. 14, s. 311 až 318).</P></NOTE> a rôznorodosť ich vymedzenia v právnych tradíciách členských štátov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Už len z dôvodu prípadného rozlišovania medzi na jednej strane milosťou v užšom zmysle slova (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0043" REF.END="QE0043"/>executive clemency<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/>) – ktorá by bola vyhradená výkonnej moci – a na druhej strane amnestiou – ktorá by bola legislatívnym aktom (v tomto zmysle v systémoch common law, PASCOE, D., MANIKIS, M.: Making Sense of the Victim’s Role in Clemency Decision Making. In: <HT TYPE="ITALIC">International Review of Victimology</HT>. 2020, zv. 26(I), s. 3 až 28, najmä s. 4 a 5, ako aj s. 8 a 9). Na uistenie sa o neexistencii spoločnej definície pozri tiež diskusiu o pojmoch <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0044" REF.END="QE0044"/>milosť<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/>, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0045" REF.END="QE0045"/>amnestia<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/> a <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0046" REF.END="QE0046"/>premlčanie<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/>, Les institutions de clémence, regards de droit comparé. In: RUIZ FABRI, H., DELLA MORTE, G., LAMBERT ABDELGAWAD, E., MARTIN‑CHENUT, K.: <HT TYPE="ITALIC">La clémence saisie par le droit</HT>, c. d., s. 275 až 309).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>V takto vymedzenom rámci na účel analýzy možno poznamenať, že podmienka vykonania je formulovaná rovnako v článku 3 bode 2 a v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, ale aj v článku 54 DVSD. Súdny dvor pritom v súvislosti s týmto posledným uvedeným ustanovením spresnil, že podmienka vykonania je splnená vtedy, keď sa zistí, že v čase, keď sa začne druhé trestné konanie proti tej istej osobe za tie isté činy, ktoré viedli k odsúdeniu v prvom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, sankcia uložená v tomto prvom štáte už nemôže byť vykonaná <HT TYPE="ITALIC">podľa zákonov tohto štátu</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20081211">11. decembra 2008</DATE>, <NAME.CASE>Bourquain</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑297/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:708">EU:C:2008:708</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Pri výklade článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa však nemožno uspokojiť len s týmto konštatovaním založeným na znení článku 54 DVSD a opomenúť tak kontext, ktorého je toto ustanovenie súčasťou, a ciele sledované normotvorcom Únie. Hoci totiž <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0047" REF.END="QE0047"/>znenie ustanovenia je vždy východiskovým bodom a zároveň limitom každého výkladu<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Agrana Zucker</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑33/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:99">EU:C:2009:99</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, ostatné metódy výkladu sú nepovinné len v prípade, že predmetný text je úplne jasný a jednoznačný.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Francúzsko/Parlament (Výkon rozpočtovej právomoci)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑73/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:386">EU:C:2018:386</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V prejednávanej veci je pritom treba konštatovať, že znenie predmetného článku neumožňuje samo osebe určiť pôsobnosť podmienky vykonania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Najskôr, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, z článku 3 bodu 1 tohto rámcového rozhodnutia nepochybne vyplýva, že normotvorca Únie si bol vedomý prípadného vplyvu milosti pri uplatňovaní európskeho zatykača.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Podľa tohto ustanovenia vykonávajúci súdny orgán musí odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, pokiaľ sa na trestný čin, pre ktorý je tento zatýkací rozkaz vydaný, vzťahuje vo vykonávajúcom členskom štáte amnestia a tento členský štát mal právomoc stíhať uvedený trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva. Normotvorca Únie však tento prípad obmedzil na amnestiu platnú vo vykonávajúcom členskom štáte a upravil ho len ako dôvod na povinné nevykonanie európskeho zatykača. Článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 teda nemožno vykladať tak, že umožňuje zohľadniť všeobecné opatrenie milosti, keďže z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že rámcové rozhodnutie 2002/584 stanovuje dôvody na nevykonanie európskeho zatykača taxatívnym spôsobom<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky citované v poznámke pod čiarou 11 vyššie.</P></NOTE> a odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky citované v poznámke pod čiarou 10 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Ak následne prihliadneme na ciele sledované normotvorcom Únie, možno pripomenúť, že mechanizmus európskeho zatykača je prvou konkretizáciou zásady vzájomného uznávania v oblasti trestného práva. Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak má nahradiť prechádzajúci systém viacstranného vydávania osôb zjednodušeným a efektívnejším systémom vydávania osôb medzi súdnymi orgánmi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Pozri bod 33 vyššie.</P></NOTE> Ide teda skutočne o to, že vydávanie osôb <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0048" REF.END="QE0048"/>je zverené do právomoci súdov<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/>: zatiaľ čo vydávanie osôb je aktom suverenity, európsky zatykač je aktom súdnej povahy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Pozri v tomto zmysle JEGOUZO, I.: Le mandat d’arrêt européen, acte de naissance de l’Europe judiciaire pénale. In: CARTIER, M.‑E.: <HT TYPE="ITALIC">Le mandat d’arrêt européen</HT>. Bruylant: Brusel, 2005, s. 33 až 45, najmä s. 42; BOT, S.: <HT TYPE="ITALIC">Le mandat d’arrêt européen</HT>. Larcier: Brusel, 2009, č. 215.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Z tohto dôvodu zavádza rámcové rozhodnutie 2002/584 mechanizmus spolupráce medzi súdnymi orgánmi členských štátov,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190624">24. júna 2019</DATE>, <NAME.CASE>Popławski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑573/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:530">EU:C:2019:530</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0096">96</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ktoré treba v rámci tohto rámcového rozhodnutia chápať ako orgány, ktoré sa – ako nezávislé orgány<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1033">EU:C:2020:1033</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> – podieľajú na výkone trestného súdnictva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161110">10. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Özçelik</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑453/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:860">EU:C:2016:860</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Jednak opatrenie milosti, tak ako ho definuje vnútroštátny súd, pritom udeľuje orgán, ktorý nie je súdnym orgánom, a jednak toto opatrenie nijako nesúvisí s trestnoprávnou politikou. Zdá sa preto, že zohľadnenie takéhoto opatrenia pri uplatnení článku 4 bodu 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 by odporovalo filozofii systému, ktorý robí z európskeho zatykača nástroj trestného súdnictva, v rámci fungovania ktorého zohrávajú kľúčovú úlohu súdne orgány členských štátov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Navyše takýto výklad by bol takisto nezlučiteľný so zásadou <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT>, keďže táto zásada vychádza z logiky vzájomnej dôvery a môže sa uplatniť len v oblasti sudcovského uplatňovania zákonov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0063"><P>Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bourquain</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑297/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:206">EU:C:2008:206</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0083">83</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdne orgány majú totiž najlepšie predpoklady zosúladiť na základe konkrétnej a individualizovanej analýzy základné práva dotknutých osôb a účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy sa podmienka vykonania uložená v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí podľa môjho názoru vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na odpustenie trestu orgánom tretieho štátu, v ktorom došlo k vydaniu konečného rozsudku, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí spáchali závažné trestné činy, a ktorá sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="16"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">VI.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrhy</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), odpovedal takto:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z <DATE ISO="20020613">13. júna 2002</DATE> o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z <DATE ISO="20090226">26. februára 2009</DATE>, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho práva, musí vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0049" REF.END="QE0049"/>rovnaké činy<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/>, ktorý je uvedený v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa musí vykladať rovnakým spôsobom ako pojem použitý v článku 3 bode 2 toho istého rámcového rozhodnutia. Tento pojem sa týka len skutkovej stránky činov. Zahŕňa všetky konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo chránený právny záujem.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Podmienka vykonania uložená v článku 4 bode 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa musí vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na odpustenie trestu orgánom tretieho štátu, v ktorom došlo k vydaniu konečného rozsudku, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na odsúdených, ktorí spáchali závažné trestné činy, a ktorá sa nezakladá na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>