<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-360/15</NO.CASE><NO.CASE>C-31/16</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62015CC0360</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:397">EU:C:2017:397</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>31</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>31</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – M. Szpunar – Spojené veci C‑360/15 a C‑31/16</HT></P><P><HT TYPE="SC">X a Visser</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Maciej Szpunar</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20170518">18. mája 2017</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Spojené veci C‑360/15 a C‑31/16</HT></P><P>College van Burgemeester en Wethouders van de gemeente Amersfoort</P><P>proti</P><P>X BV</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Smernica 2006/123/ES</KEYWORD><KEYWORD>Rozsah pôsobnosti</KEYWORD><KEYWORD>Článok 2 ods. 2 písm. c)</KEYWORD><KEYWORD>Článok 2 ods. 3</KEYWORD><KEYWORD>Činnosti súvisiace s poskytovaním elektronických sietí</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 2002/20</KEYWORD><KEYWORD>Článok 13</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><TITLE><TI><P><HT TYPE="BOLD">a</HT></P><P><HT TYPE="BOLD">Visser Vastgoed Beleggingen BV</HT></P><P><HT TYPE="BOLD">proti</HT></P><P><HT TYPE="BOLD">Raad van de gemeente Appingedam</HT></P><P>[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko)]</P></TI></TITLE><CONTENTS.CONCLUSION><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Smernica 2006/123/ES</KEYWORD><KEYWORD>Usadenie sa poskytovateľov služieb</KEYWORD><KEYWORD>Rozsah pôsobnosti</KEYWORD><KEYWORD>Odôvodnenie 9</KEYWORD><KEYWORD>Článok 4 ods. 1</KEYWORD><KEYWORD>Pojem <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0001" ID="QS0001"/>služba<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="2018" ID="QE0001"/></KEYWORD><KEYWORD>Maloobchod</KEYWORD><KEYWORD>Územný plán obce</KEYWORD><KEYWORD>Článok 15 ods. 2 písm. a)</KEYWORD><KEYWORD>Územné obmedzenie</KEYWORD><KEYWORD>Článok 15 ods. 3</KEYWORD><KEYWORD>Ochrana mestského životného prostredia</KEYWORD></INDEX><TOC><TITLE><TI><P>Obsah</P></TI></TITLE><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>I.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Úvod</ITEM.CONT><ITEM.REF>3</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>II.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Právny rámec</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Právo Únie</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Smernica 2006/123 o službách na vnútornom trhu</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Právo Únie týkajúce sa správnych poplatkov v súvislosti so zavedením elektronických komunikačných sietí</ITEM.CONT><ITEM.REF>7</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Holandské právo</ITEM.CONT><ITEM.REF>9</ITEM.REF></TOC.ITEM><?PAGE NO="2"?><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Niektoré ustanovenia holandského zákona o telekomunikáciách</ITEM.CONT><ITEM.REF>9</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0002" ID="QS0002"/>Leges<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/> v obci Amersfoort</ITEM.CONT><ITEM.REF>9</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Ustanovenia upravujúce územné plány v Holandsku a v obci Appingedam</ITEM.CONT><ITEM.REF>10</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>III.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky</ITEM.CONT><ITEM.REF>10</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>C‑360/15, X</ITEM.CONT><ITEM.REF>10</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>C‑31/16, Visser</ITEM.CONT><ITEM.REF>11</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>IV.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Konanie pred Súdnym dvorom</ITEM.CONT><ITEM.REF>12</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>V.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Analýza</ITEM.CONT><ITEM.REF>12</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Vec C‑360/15, X</ITEM.CONT><ITEM.REF>12</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O rozsahu pôsobnosti smernice 2006/123 (prvá až tretia otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>13</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Článok 2 smernice 2006/123 (prvá otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>13</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123</ITEM.CONT><ITEM.REF>13</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O článku 2 ods. 3 smernice 2006/123</ITEM.CONT><ITEM.REF>16</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O odôvodnení 9 smernice 2006/123 (tretia otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>16</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>c)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O výlučne vnútroštátnych situáciách (druhá otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>16</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O štvrtej a piatej otázke</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Vec C‑31/16, Visser</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O článku 4 ods. 1 smernice 2006/123 (prvá otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Samostatne zárobková hospodárska činnosť… poskytovaná za odplatu</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>… v zmysle článku 57 ZFEÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>18</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>c)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Reštriktívny výklad z dôvodu primárneho práva?</ITEM.CONT><ITEM.REF>19</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Sloboda usadiť sa</ITEM.CONT><ITEM.REF>19</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Voľný pohyb tovaru</ITEM.CONT><ITEM.REF>20</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>i)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Hľadanie ťažiska</ITEM.CONT><ITEM.REF>20</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>ii)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Súbežné uplatnenie</ITEM.CONT><ITEM.REF>21</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>iii)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Postupné uplatnenie</ITEM.CONT><ITEM.REF>21</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Vec Rina Services a i.</ITEM.CONT><ITEM.REF>22</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>d)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Ďalšie úvahy</ITEM.CONT><ITEM.REF>23</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>e)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Záver</ITEM.CONT><ITEM.REF>23</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><?PAGE NO="3"?><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O výlučne vnútroštátnych situáciách (štvrtá otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>23</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O možných cezhraničných prvkoch (tretia otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>26</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>4.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Územný plán podľa smernice 2006/123 (druhá a piata otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>26</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O udeľovaní povolení</ITEM.CONT><ITEM.REF>27</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O požiadavkách</ITEM.CONT><ITEM.REF>28</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>c)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O odôvodnení 9 smernice 2006/123</ITEM.CONT><ITEM.REF>28</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>d)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O článku 14 ods. 5 smernice 2006/123</ITEM.CONT><ITEM.REF>29</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>e)</NO.ITEM><ITEM.CONT>O článku 15 smernice 2006/123</ITEM.CONT><ITEM.REF>30</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>5.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O článkoch 34 a 49 ZFEÚ (šiesta otázka)</ITEM.CONT><ITEM.REF>31</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>VI.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Návrh</ITEM.CONT><ITEM.REF>31</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Vnútorný trh so svojimi základnými slobodami nielenže tvorí historický právny základ zmlúv a ich hlavný organizačný princíp, ale od začiatku integračného procesu sa vyznačuje aj svojou dynamickosťou. Je jedným z ustanovených cieľov Únie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Pozri článok 3 ods. 3 ZEÚ.</P></NOTE> a v rámci Zmluvy o FEÚ sa nachádza v tretej časti hlavy I. Od prijatia Jednotného európskeho aktu je právne definovaný ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0003" ID="QS0003"/>oblasť, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v súlade s ustanoveniami zmlúv,<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>Pozri článok 26 ods. 2 ZFEÚ.</P></NOTE> a má za cieľ zabezpečiť voľný tok výrobkov a výrobných faktorov v rámci Únie na základe ekonomickej koncepcie komparatívnej výhody.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Pozri MÜLLER‑GRAFF, P.‑Chr.: Die Verfassungsziele der Europäischen Union. In: DAUSES, M. A.: <HT TYPE="ITALIC">Handbuch des EU‑Wirtschaftsrechts, Band 1, EL 31</HT>. Mníchov: C. H. Beck, 2016, bod 113.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Hoci by som nerád zašiel tak ďaleko, aby som tvrdil, že vnútorný trh je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0004" ID="QS0004"/>živým nástrojom<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>V neposlednom rade preto, lebo by som bol nerád, keby ma z plagiátorstva obvinil Európsky súd pre ľudské práva, ktorý, ako je dobre známe, používa túto terminológiu v súvislosti s výkladom EDĽP, odkedy vydal svoj rozsudok z <DATE ISO="19780425">25. apríla 1978</DATE>, Tyrer v. Spojené kráľovstvo, ECLI:CE:ECHR:1978:0425JUD000585672, § 31.</P></NOTE> napriek tomu možno konštatovať, že právo vnútorného trhu, dokonca viac než väčšina iných oblastí politiky Únie, predstavuje pohyblivý cieľ. Nachádza sa medzi dvoma tektonickými doskami: na jednej strane sa nachádzajú trhové slobody a na strane druhej sa nachádza vôľa členských štátov regulovať záujmy nehospodárskeho charakteru, pričom tieto záujmy sa líšia v závislosti od vnútroštátnej politiky. Zakladatelia zmlúv neboli slepí: zvolili horizontálnu oblasť politiky, ktorá prakticky prechádza všetkými ostatnými (vnútroštátnymi) oblasťami politiky a ovplyvňuje ich,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Každá oblasť politiky uznaná ako odôvodnenie obmedzenia, či už je výslovne uvedené v Zmluve o FEÚ alebo ho Súdny dvor označil za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0005" ID="QS0005"/>povinnú požiadavku<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/> (alebo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0006" ID="QS0006"/>naliehavú požiadavku<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0007" ID="QS0007"/>závažný dôvod týkajúci sa verejného záujmu<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/>).</P></NOTE> pričom táto dynamickosť s príslušnými rušivými prvkami je súčasťou DNA vnútorného trhu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="4"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Súdny dvor v priebehu rokov držal krok s touto dynamickosťou, pričom tak robil rôznymi spôsobmi: niekedy ju podnecoval,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Napríklad tým, že uznal, že obmedzenia základných slobôd presahujú jednoduchú zásadu nediskriminácie na základe štátnej príslušnosti; pozri, pokiaľ ide o tovar, rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19740711">11. júla 1974</DATE>, <NAME.CASE>Dassonville</NAME.CASE> (<NO.CASE>8/74</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1974:82">EU:C:1974:82</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), čo sa týka usadenia sa, rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19951130">30. novembra 1995</DATE>, <NAME.CASE>Gebhard</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/94</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1995:411">EU:C:1995:411</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a pokiaľ ide o služby, rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19910725">25. júla 1991</DATE>, <NAME.CASE>Säger</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑76/90</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1991:331">EU:C:1991:331</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> inokedy ju miernil.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Napríklad tým, že obmedzil rozsah pôsobnosti voľného pohybu tovaru, a to v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19931124">24. novembra 1993</DATE>, <NAME.CASE>Keck a Mithouard</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑267/91 a C‑268/91</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:905">EU:C:1993:905</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), alebo tým, že pravidelne umožňoval odôvodnené obmedzenia zo strany členských štátov a rozvíjal svoju judikatúru na základe odôvodnenia, ktoré nie je výslovne uvedené v Zmluve o FEÚ.</P></NOTE> Vždy však vykladal ustanovenia Zmluvy spôsobom, ktorý odrážal hospodársku a sociálnu realitu daného obdobia (rozsudku).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Aby som uviedol najlepšie príklady: pokiaľ ide o tovary, v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19790220">20. februára 1979</DATE>, <NAME.CASE>Rewe‑Zentral</NAME.CASE> (<NO.CASE>120/78</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1979:42">EU:C:1979:42</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0008" ID="QS0008"/>Cassis de Dijon<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/>), a čo sa týka usadenia sa, v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19951130">30. novembra 1995</DATE>, <NAME.CASE>Gebhard</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/94</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1995:411">EU:C:1995:411</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), tým, že Súdny dvor uznal, že členské štáty môžu použiť iné odôvodnenie akými sú tie, ktoré sú výslovne uvedené v Zmluve o FEÚ, zohľadnil napríklad existenciu takých záležitostí, akými sú ochrana spotrebiteľa alebo ochrana životného prostredia – pojmy, na ktoré <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0009" ID="QS0009"/>majstri zmlúv<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/> v roku 1957 nemysleli.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Tradične sa väčšina judikatúry Súdneho dvora vyskytovala v súvislosti s voľným pohybom tovaru a práve v rámci nej má väčšina pojmov svoj pôvod. Príklady zahŕňajú mnohé už zmienené závery, akým je napríklad konštatovanie, že slobody sú v zásade<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Pozoruhodnou výnimkou je voľný pohyb pracovníkov; pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000606">6. júna 2000</DATE>, <NAME.CASE>Angonese</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑281/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:296">EU:C:2000:296</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> zamerané na členské štáty a že sa neuplatňujú vo výlučne vnútroštátnych situáciách.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Hoci v praxi je často ľahké vyložiť situáciu s cezhraničným prvkom, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151001">1. októbra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Trijber a Harmsen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:641">EU:C:2015:641</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a hoci je Súdny dvor liberálny, pokiaľ ide o prijatie návrhov na začatie prejudiciálneho konania v prípadoch, v ktorých sa skutkové okolnosti zjavne obmedzujú na jediný členský štát (ako smerodajné zhrnutie existujúcej judikatúry, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161115">15. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Ullens de Schooten</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑268/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:874">EU:C:2016:874</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Pri posudzovaní vnútroštátnych opatrení, ktoré potenciálne porušujú viac ako jednu zmluvnú slobodu, možno badať tendenciu riešiť takéto prípady pod hlavičkou <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0010" ID="QS0010"/>tovar<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/>. Usadenie sa a služby zatláčala takáto judikatúra počas dlhého obdobia do úzadia. Napriek tomu sa v priebehu rokov dostali do popredia, čo viedlo aj k podstatnému nárastu judikatúry, či už ide o priame uplatňovanie týchto slobôd v kontexte návrhov na začatie prejudiciálneho konania alebo prostredníctvom konaní o porušení vedených proti dotknutým členským štátom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Normotvorca Únie sa domnieval, že takýto individuálny prístup nie je dostatočný pre skutočné odstránenie prekážok týkajúcich sa slobody poskytovateľov usadiť sa v členských štátoch a voľného pohybu služieb medzi členskými štátmi a zaručenie príjemcom a poskytovateľom právnej istoty potrebnej na praktický výkon týchto dvoch základných slobôd uvedených v zmluve.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Pozri odôvodnenia 5 a 6 smernice 2006/123.</P></NOTE> V dôsledku toho sa prijala smernica 2006/123/ES<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20061212">12. decembra 2006</DATE> o službách na vnútornom trhu (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="376" PAGE.FIRST="36" DATE.PUB="2006">Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE>ako výsledok zdĺhavého procesu, ktorý zahŕňal podstatné zmeny pôvodného návrhu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Pozri WATHELET, M.: La genèse de la directive <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0011" ID="QS0011"/>services<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>. In: FERRARI‑BREEUR, Chr. (ed.): <HT TYPE="ITALIC">La directive <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0012" ID="QS0012"/>services</HT><QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/>. Brusel: Bruylant, 2011, s. 21 – 31, na s. 23 – 25.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Z tejto smernice, ktorú členské štáty prevzali do vnútroštátneho práva do konca roka 2009,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Pozri článok 44 ods. 1 smernice 2006/123.</P></NOTE> doposiaľ pred Súdnym dvorom nevzišlo veľké množstvo judikatúry.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>To možno chápať ako dobré znamenie v tom zmysle, že smernica spĺňa svoj údajný cieľ zabezpečiť právnu zrozumiteľnosť a tým obmedziť množstvo súdnych sporov.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Dva prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali dva najvyššie holandské súdy (v rámci svojej príslušnosti), Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) a Raad van State (Štátna rada, Holandsko), prinášajú niekoľko základných otázok týkajúcich sa smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Ako bude možné vidieť v analýze, moje hlavné konštatovanie v obidvoch veciach spočíva v tom, že smernica 2006/123 by sa mala vykladať v súlade s jej údajným cieľom a v kontexte realizácie vnútorného trhu, pričom treba zohľadniť právnu a hospodársku situáciu v dvadsiatom prvom storočí. Súdny dvor by mal pri tom uznať, že odvetvie služieb sa vyvíja a že predstavuje oblasť s veľkým<?PAGE NO="5"?> hospodárskym potenciálom. Súdny dvor by sa nemal obávať výkladu smernice 2006/123 spôsobom, akým v minulosti vyložil ustanovenia týkajúce sa vnútorného trhu: so zreteľom na <HT TYPE="ITALIC">telos</HT>, vzhľadom na aktuálne okolnosti a s náležitým ohľadom na vôľu členských štátov (naďalej) regulovať činnosti neobchodnej povahy.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právo Únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Smernica 2006/123 o službách na vnútornom trhu</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Odôvodnenia 9 a 33 smernice 2006/123 stanovujú:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><CONSID><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0013" ID="QS0013"/>9.</NO.P><TXT>Táto smernica sa uplatňuje len na požiadavky, ktoré majú vplyv na prístup k činnostiam v oblasti služieb alebo na ich výkon. Z tohto dôvodu sa neuplatňuje na požiadavky, ako sú pravidlá cestnej premávky, pravidlá týkajúce sa rozvoja alebo využitia pozemkov, územné plánovanie v mestách a na vidieku, stavebné predpisy, ako ani na správne sankcie uložené za nedodržanie takýchto pravidiel, ktoré konkrétne neupravujú alebo neovplyvňujú činnosti v oblasti služieb, ale ktoré musia poskytovatelia dodržiavať počas vykonávania svojej hospodárskej činnosti rovnako, ako iné súkromné osoby.</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>33.</NO.P><TXT>Služby, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, zahŕňajú široké spektrum činností podliehajúcich neustálej zmene… Služby, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, tiež zahŕňajú služby poskytované podnikateľom aj spotrebiteľom, ako napríklad právne alebo daňové poradenstvo…; distribučné služby; organizáciu veľtrhov…; Tieto činnosti môžu zahŕňať služby, ktoré si vyžadujú blízkosť medzi poskytovateľom a príjemcom, ale aj služby, pri ktorých je potrebné, aby príjemca alebo poskytovateľ cestoval, alebo služby, ktoré môžu byť poskytované na diaľku, vrátane prostredníctvom internetu.<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/></TXT></NP></CONSID></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Článok 2 smernice 2006/123 má názov <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0014" ID="QS0014"/>Rozsah pôsobnosti<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/> a znie nasledovne:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="002.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0015" ID="QS0015"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="002.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA><P>Táto smernica sa nevzťahuje na tieto činnosti:</P><P>…</P><?PAGE NO="6"?><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>c)</NO.P><TXT>elektronické komunikačné služby a siete a príslušné zariadenia a služby v súvislosti so záležitosťami, na ktoré sa vzťahujú smernice 2002/19/ES,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo <DATE ISO="20020307">7. marca 2002</DATE> o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení (Prístupová smernica, <REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="108" PAGE.FIRST="7" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 108, 2002, s. 7</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 13/029, s. 323).</P></NOTE> 2002/20/ES,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo <DATE ISO="20020307">7. marca 2002</DATE> o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (Smernica o povolení; <REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="108" PAGE.FIRST="21" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 13/029, s. 337) v znení zmenenom a doplnenom smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z <DATE ISO="20091125">25. novembra 2009</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="337" PAGE.FIRST="37" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> 2002/21/ES,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo <DATE ISO="20020307">7. marca 2002</DATE> o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (Rámcová smernica, <REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="108" PAGE.FIRST="33" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33</REF.DOC.OJ>, Mim. vyd. 13/029, s. 349) v znení zmenenom a doplnenom smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z <DATE ISO="20091125">25. novembra 2009</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="337" PAGE.FIRST="37" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> 2002/22/ES<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo <DATE ISO="20020307">7. marca 2002</DATE> o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (Smernica univerzálnej služby, <REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="108" PAGE.FIRST="51" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 13/029, s. 367).</P></NOTE> a 2002/58/ES;</TXT></NP></ITEM></LIST></P></ALINEA><ALINEA>…</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="002.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Táto smernica sa nevzťahuje na oblasť daní.<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Podľa článku 3 ods. 3 smernice 2006/123:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0016" ID="QS0016"/>Členské štáty uplatňujú ustanovenia tejto smernice v súlade s pravidlami zmluvy, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a voľného pohybu služieb.<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Článok 4 smernice 2006/123 má názov <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0017" ID="QS0017"/>Vymedzenie pojmov<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/> a obsahuje nasledovné ustanovenia:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0018" ID="QS0018"/>Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:</P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0019" ID="QS0019"/>služba<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="2018" ID="QE0019"/> je akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku 50 zmluvy;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0020" ID="QS0020"/>poskytovateľ<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="2018" ID="QE0020"/> je každá fyzická osoba, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo každá právnická osoba v zmysle článku 48 zmluvy a usadená v členskom štáte, ktorá ponúka alebo poskytuje službu;</TXT></NP></ITEM></LIST><P>…</P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0021" ID="QS0021"/>usadenie sa<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="2018" ID="QE0021"/> je faktický výkon hospodárskej činnosti, ako je uvedené v článku 43 zmluvy, poskytovateľom na neurčitý čas a prostredníctvom stabilnej infraštruktúry, odkiaľ sa skutočne vykonáva podnikateľská činnosť poskytovania služieb;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>6.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0022" ID="QS0022"/>systém udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="2018" ID="QE0022"/> je každý postup, v rámci ktorého sa od poskytovateľa alebo príjemcu vyžaduje, aby podnikol kroky smerom k získaniu úradného rozhodnutia alebo konkludentného rozhodnutia o prístupe k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávaní od príslušného orgánu;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>7.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0023" ID="QS0023"/>požiadavka<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="2018" ID="QE0023"/> je akákoľvek povinnosť, zákaz, podmienka alebo obmedzenie ustanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach členských štátov alebo v dôsledku judikatúry, administratívnej praxe, pravidiel profesijných orgánov alebo kolektívnych pravidiel profesijných združení či iných profesijných organizácií, ktoré boli prijaté v rámci výkonu ich právnej autonómie; pravidlá stanovené v kolektívnych zmluvách dohodnuté sociálnymi partnermi sa v zmysle tejto smernice nepovažujú za požiadavky;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>8.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0024" ID="QS0024"/>závažné dôvody týkajúce sa verejného záujmu<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="2018" ID="QE0024"/> sú dôvody uznané ako také v judikatúre Súdneho dvora a zahŕňajú tieto dôvody: …ochranu životného prostredia a mestského životného prostredia…<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Článok 14 smernice 2006/123 má názov <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0025" ID="QS0025"/>Zakázané požiadavky<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/> a stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0026" ID="QS0026"/>Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na ich území splnením žiadnej z týchto požiadaviek:</P><P>…</P><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT>individuálne uplatnenie hospodárskeho testu s tým, že by udelenie povolenia podliehalo predloženiu dôkazu o existencii hospodárskej potreby alebo dopytu na trhu, hodnoteniu pravdepodobných alebo existujúcich hospodárskych vplyvov činnosti alebo hodnoteniu vhodnosti činnosti vo vzťahu k cieľom hospodárskeho plánovania stanoveným príslušným orgánom; tento zákaz sa netýka požiadaviek plánovania, ktoré nesledujú hospodárske ciele, ale slúžia závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu;</TXT></NP></ITEM></LIST></P><P>…<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/></P></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Článok 15 tej istej smernice má názov <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0027" ID="QS0027"/>Požiadavky podliehajúce hodnoteniu<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/> a v odseku 2 obsahuje nasledovné ustanovenie:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0028" ID="QS0028"/>Členské štáty skúmajú, či ich právne systémy podmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie splnením niektorej z týchto nediskriminačných požiadaviek:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>kvantitatívne alebo územné obmedzenia, najmä vo forme obmedzení stanovených podľa počtu obyvateľstva alebo vo forme minimálnej geografickej vzdialenosti medzi poskytovateľmi;</TXT></NP></ITEM></LIST><P>…<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/></P></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo Únie týkajúce sa správnych poplatkov v súvislosti so zavedením elektronických komunikačných sietí</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Smernica 2002/21 definuje pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0029" ID="QS0029"/>elektronická komunikačná sieť<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/> v článku 2 písm. a) takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0030" ID="QS0030"/><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0031" ID="QS0031"/>elektronická komunikačná sieť<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="2018" ID="QE0031"/> znamená prenosové systémy, a kde je to aplikovateľné, i prepojovacie alebo smerovacie zariadenie a iné prostriedky vrátane sieťových prvkov, ktoré nie sú aktívne a ktoré umožňujú prenos signálov po vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami vrátane družicových sietí, pevných (s prepájaním okruhov a paketov vrátane internetu) a mobilných pozemských sietí, elektrických káblových systémov v rozsahu, v ktorom sa používajú na prenos signálov, sietí používaných na rozhlasové a televízne vysielanie a sietí káblovej televízie bez ohľadu na typ prenášanej informácie<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/>.</P></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Článok 11 tejto smernice má názov <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0032" ID="QS0032"/>Práva vstupu<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/> a v odseku 1 obsahuje nasledovné ustanovenia:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0033" ID="QS0033"/>Členské štáty zabezpečia, aby príslušný orgán pri posudzovaní:</P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>žiadosti o udelenie práv na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom podniku oprávneného prevádzkovať verejné komunikačné siete alebo</P></ITEM><ITEM><P>žiadosti o udelenie práv na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným majetkom podniku oprávneného prevádzkovať neverejné komunikačné siete,</P></ITEM></LIST><?PAGE NO="8"?><P>tento príslušný úrad:</P><LIST TYPE="DASH"><ITEM><P>konal na základe jednoduchých, efektívnych, transparentných a verejne dostupných postupov uplatňovaných bez diskriminácie a bezodkladne a v každom prípade prijal svoje rozhodnutie do šiestich mesiacov od podania žiadosti s výnimkou prípadov vyvlastnenia a</P></ITEM><ITEM><P>dodržiaval princípy transparentnosti a nediskriminácie pri priraďovaní (určovaní) podmienok k takým právam.</P></ITEM></LIST><P>Uvedené postupy sa môžu líšiť podľa toho, či žiadateľ prevádzkuje alebo prevádzkuje [neprevádzkuje – <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] verejné komunikačné siete.<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/></P></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Smernica 2002/20 uplatňuje rovnaké definície ako smernica 2002/21. Článok 1 ods. 2 smernice 2002/20 stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0034" ID="QS0034"/>povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sieťových systémov a služieb<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Články 12 a 13 smernice 2002/20 znejú nasledovne:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><ARTICLE IDENTIFIER="012"><TI.ART><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0035" ID="QS0035"/>Článok 12</TI.ART><STI.ART>Správne poplatky</STI.ART><PARAG IDENTIFIER="012.001"><NO.PARAG>1.</NO.PARAG><ALINEA><P>Akékoľvek správne poplatky, ukladané podnikom poskytujúcim službu alebo sieťový systém podľa všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania, budú:</P><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>celkovo, pokrývať len administratívne náklady, ktoré sú vynaložené pri riadení, kontrole a vymáhaní plánu všeobecného povolenia a práv na používanie a osobitných povinností, ktoré sú spomenuté v článku 6 ods. 2, ktoré môžu zahŕňať náklady na medzinárodnú spoluprácu, harmonizáciu a normovanie, analýzu trhu, sledovanie zhody a inú kontrolu trhu, ako aj reguláciu práce, vyžadujúcu prípravu a uplatnenie sekundárnych právnych predpisov a správnych rozhodnutí, ako napríklad rozhodnutia o prístupe a prepojení; a</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>ukladané jednotlivým podnikom objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, ktorý minimalizuje dodatočné náklady na správu a súvisiace poplatky.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="012.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>V prípadoch, kde národné regulačné orgány ukladajú správne poplatky, zverejnia ročný prehľad svojich nákladov na správu a celkovej sumy vybraných poplatkov. Pri existencii rozdielu medzi celkovou sumou poplatkov a nákladov na správu sa urobí primeraná úprava.</ALINEA></PARAG></ARTICLE><ARTICLE IDENTIFIER="013"><TI.ART>Článok 13</TI.ART><ALINEA>Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení</ALINEA><ALINEA>Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 [smernice 2002/21].<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/></ALINEA></ARTICLE></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="9"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Holandské právo</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Niektoré ustanovenia holandského zákona o telekomunikáciách</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Článok 5.2 ods. 1 Telecommunicatiewet (zákon o telekomunikáciách) ukladá majiteľovi práv k verejným pozemkom alebo ich správcovi povinnosť umožniť osadenie a údržbu káblov verejných elektronických komunikačných sietí.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>Článok 5.4 uvedeného zákona stanovuje dve podmienky, za ktorých možno vykonať práce na pozemkoch:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="005.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0036" ID="QS0036"/>1.</NO.PARAG><ALINEA><P>Poskytovatelia verejnej elektronickej komunikačnej siete, ktorí v súvislosti s osadením, údržbou alebo odstránením káblov plánujú vykonať práce vo verejných pozemkoch alebo na nich, tieto práce vykonajú len vtedy, keď</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>o tomto úmysle písomne informovali obecnú radu obce, na území ktorej sa plánované práce majú uskutočniť, a</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>získali povolenie obecnej rady, pokiaľ ide o miesto, čas a spôsob vykonania prác.</TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="005.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Obecná rada môže k rozhodnutiu o vydaní povolenia pripojiť podmienky z dôvodu verejného poriadku, bezpečnosti, prevencie alebo eliminovania porúch, dostupnosti pozemkov alebo stavieb alebo poriadku podzemného staviteľstva.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="005.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA><P>Podmienky sa môžu vzťahovať len na:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>miesto výkonu prác;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>čas prác v zmysle, že prípustný začiatok sa s výnimkou závažných dôvodov verejného záujmu v zmysle odseku 2 nesmie uskutočniť neskôr ako dvanásť mesiacov po dni vydania rozhodnutia o vydaní povolenia;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>c)</NO.P><TXT>spôsob vykonania prác;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>d)</NO.P><TXT>podporu spoločného využívania zariadení;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>e)</NO.P><TXT>odsúhlasenie plánovaných prác s prevádzkovateľmi ďalších podzemných stavieb.<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC"><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0037" ID="QS0037"/>Leges<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> v obci Amersfoort</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Článok 1 Verordening leges 2010 (vyhláška o poplatkoch z roku 2010) Rady obce Amersfoort (reg. č. 3214976) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0038" ID="QS0038"/>Verordening<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/>) stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0039" ID="QS0039"/>leges<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/> (poplatky) sa vyberajú zo všetkých služieb, ktoré poskytuje Rada alebo ktoré sa poskytujú v jej mene, a to podľa tabuľky sadzieb, ktorá tvorí prílohu Verordening.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Tabuľka, ktorá je prílohou Verordening, podľa kapitoly 19 špecifikuje sadzbu za spracovanie žiadosti v súvislosti so získaním povolenia, ktoré sa týka času, miesta a spôsobu vykonania prác v zmysle článku 5.4 ods. 1 Telecommunicatiewet (zákon o telekomunikáciách). Sadzba sa líši v závislosti od dĺžky kábla, ktorý sa má položiť.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="10"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Ustanovenia upravujúce územné plány v Holandsku a v obci Appingedam</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Článok 3.1 ods. 1 holandského Wet ruimtelijke ordening (zákon o územnom plánovaní) z <DATE ISO="20080701">1. júla 2008</DATE> priznáva obecným radám právomoc vypracovať územné plány, ktoré vymedzujú určité územie obce pre osobitné kategórie budov alebo budovy používané na osobitné činnosti. Odsek 2 toho istého článku 3.1 uvádza, že územný plán má platnosť desať rokov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Podľa článku 3.1.2 ods. 2b) Besluit ruimtelijke ordening (vyhláška o územnom plánovaní) môžu obce vymedziť určité zóny pre maloobchodníkov alebo hotely, kaviarne a reštaurácie. Z vysvetlenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Rada obce Appingedam túto právomoc využila:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0040" ID="QS0040"/>Systém v článku 18 (18.1) Pravidiel plánu je takzvaný systém regulácie maloobchodu (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0041" ID="QS0041"/>brancheringsregeling<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/>). Ide o systém, ktorý povoľuje len určité druhy maloobchodu, a iné nie. Na základe aktuálneho systému je okrem niekoľkých vedľajších činností povolený iba maloobchod s objemným tovarom. Systém neustanovuje možnosť výnimky. Osoba však môže požiadať o povolenie (v Holandsku známe ako environmentálne povolenie), aby sa odchýlila od územného plánu na základe článku 2.12 ods. 1 Wet algemene bepalingen omgevingsrecht (zákon ustanovujúci všeobecné ustanovenia o environmentálnom práve). Raad (Rada) tento systém zahrnula do územného plánu s cieľom zachovať životaschopnosť centra mesta a predchádzať voľným priestorom v centre mesta.<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">C‑360/15, X</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Spoločnosť X BV (ďalej len spoločnosť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0042" ID="QS0042"/>X<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/>) bola poverená vybudovaním optickej siete v obci Amersfoort. Získala potrebný súhlas obce na realizáciu prác súvisiacich s osadením káblov. Obec následne odovzdala spoločnosti X výmer poplatkov spojených s udelenými povoleniami v celkovej výške <FT TYPE="NUMBER">149949</FT> eur.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Spoločnosť X napadla tieto poplatky na Rechtbank (Okresný súd, Holandsko) v Utrechte. Odvolanie proti rozsudku tohto súdu bolo podané na Gerechtshof (Krajský odvolací súd, Holandsko) v Arnhem‑Leeuwarden, ktorý vydal rozsudok <DATE ISO="20130702">2. júla 2013</DATE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Obecná rada obce Amersfoort podala na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) odvolanie proti rozsudku Gerechtshof (Krajský odvolací súd). Keďže zlučiteľnosť so smernicou 2002/20, smernicou 2002/21 a smernicou 2006/123 bola nejasná, Najvyšší súd <DATE ISO="20150605">5. júna 2015</DATE> rozhodol o prerušení konania a Súdnemu dvoru položil nasledovné otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0043" ID="QS0043"/>1.</NO.P><TXT>Má sa článok 2 ods. 3 smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa uplatňuje na výber poplatkov zo strany orgánu členského štátu za spracovanie žiadosti o vydanie povolenia, ktoré sa týka času, miesta a spôsobu vykonania výkopových prác v súvislosti s osadením káblov pre verejnú elektronickú komunikačnú sieť?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Má sa kapitola III smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje aj na výlučne vnútroštátne situácie?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Má sa smernica 2006/123 s ohľadom na svoje odôvodnenie 9 vykladať v tom zmysle, že neplatí pre vnútroštátnu úpravu, ktorá požaduje informovanie obecnej rady o plánovanom uskutočnení výkopových prác v súvislosti s osadením, údržbou a odstránením káblov pre verejnú elektronickú komunikačnú sieť, pričom obecná rada nie je oprávnená zakázať oznámené činnosti, ale zároveň<?PAGE NO="11"?> má právo stanoviť podmienky, pokiaľ ide o miesto, čas, spôsob výkonu prác, ako aj s ohľadom na podporu spoločného využívania zariadení a na odsúhlasenie činností s prevádzkovateľmi ďalších podzemných stavieb?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Má sa článok 4 ods. 6 smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa uplatní na rozhodnutie o vydaní povolenia, ktoré sa týka miesta, času a spôsobu uskutočnenia výkopových prác v súvislosti s osadením káblov pre verejnú elektronickú komunikačnú sieť, bez toho, aby bol predmetný vnútroštátny orgán oprávnený zakázať tieto práce ako také?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>Ak sa článok 13 ods. 2 smernice 2006/123 s ohľadom na odpovede na predchádzajúce otázky uplatňuje na tento prípad, má potom tento predpis priamy účinok?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>V prípade kladnej odpovede na otázku 5a): Možno náklady, ktoré sa majú fakturovať na základe článku 13 ods. 2 smernice 2006/123, v tomto prípade vypočítať na základe odhadovaných nákladov všetkých konaní o žiadosti, na základe nákladov na všetky žiadosti, ktoré sú porovnateľné s predmetnou žiadosťou, alebo na základe nákladov konkrétnych žiadostí?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>c)</NO.P><TXT>V prípade kladnej odpovede na otázku 5a): Podľa akých kritérií sa ku konkrétnym žiadostiam o vydanie povolenia majú započítať nepriame a fixné náklady v zmysle článku 13 ods. 2 smernice 2006/123?<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/></TXT></NP></ITEM></LIST></P></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">C‑31/16, Visser</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Rada obce Appingedam rozhodnutím z <DATE ISO="20130619">19. júna 2013</DATE> prijala územný plán, ktorý vymedzil oblasť mimo centra mesta nazvanú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0044" ID="QS0044"/>Woonplein<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/> ako nákupnú zónu určenú výhradne pre maloobchod s objemným tovarom. Územný plán uvádza, že okrem iného bol prijatý <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0045" ID="QS0045"/>s cieľom zachovať životaschopnosť centra mesta a predchádzať voľným priestorom v centre mesta<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/>. Zóna Woonplein teda poskytuje maloobchodné prevádzky s bytovým zariadením, výrobkami pre domácich majstrov, stavebným materiálom, záhradným tovarom, bicyklami, jazdeckými potrebami a autodielmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Spoločnosť Visser Vastgoed Beleggingen BV (ďalej len spoločnosť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0046" ID="QS0046"/>Visser<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/>), ktorá vlastní obchodné plochy v zóne Woonplein, by chcela prenajať obchodné priestory spoločnosti Bristol BV, ktorá chce zriadiť maloobchodnú predajňu pre diskontný reťazec obuvi a odevov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Spoločnosť Visser napadla rozhodnutie o prijatí územného plánu z <DATE ISO="20130619">19. júna 2013</DATE> pred Komorou pre sporné správne konania Holandskej štátnej rady, pričom tvrdila, že územný plán je nezlučiteľný s ustanoveniami smernice 2006/123. Komora <DATE ISO="20160113">13. januára 2016</DATE> rozhodla o prerušení konania a Súdnemu dvoru položila nasledovné otázky:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0047" ID="QS0047"/>1.</NO.P><TXT>Treba pojem <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0048" ID="QS0048"/>služba<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="2018" ID="QE0048"/> v článku 4 bode 1 smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že maloobchodný predaj, ktorý spočíva v predaji takého tovaru, akým je obuv a odevy, spotrebiteľom, predstavuje službu, na ktorú sa na základe článku 2 ods. 1 smernice 2006/123 uplatňujú ustanovenia tejto smernice?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Úprava uvedená v [návrhu na začatie prejudiciálneho konania] sa zameriava na to, aby sa na účely zachovania kvality života v centre mesta a zamedzenia prázdnym obchodným priestorom v strede mesta nepovolili na území mimo centra mesta určité formy maloobchodného predaja, ako je predaj obuvi a odevov.</TXT><?PAGE NO="12"?><P>Vzhľadom na odôvodnenie 9 smernice 2006/123 nepatrí do jej pôsobnosti predpis, ktorý obsahuje takúto úpravu, pretože takéto predpisy sa musia považovať za <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0049" ID="QS0049"/>územné plánovanie v mestách a na vidieku…, ktoré konkrétne neupravujú alebo neovplyvňujú činnosti v oblasti služieb, ale ktoré musia poskytovatelia dodržiavať počas vykonávania svojej hospodárskej činnosti rovnako, ako iné súkromné osoby<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="2018" ID="QE0049"/>?</P></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Stačí na domnienku cezhraničného skutkového stavu, že sa v nijakom prípade nedá vylúčiť, že by sa na mieste mohol usadiť maloobchodný podnik z iného členského štátu alebo že príjemca služieb maloobchodného podniku by mohol pochádzať z iného členského štátu, alebo na to musia existovať konkrétne indície v tomto zmysle?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Uplatní sa kapitola III (Sloboda usadiť sa) smernice 2006/123 na výlučne vnútroštátne skutkové stavy alebo pre posúdenie otázky, či sa táto kapitola uplatní, platí judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa ustanovení Zmluvy o slobode usadiť sa a o voľnom pohybe služieb v prípade výlučne vnútroštátnych skutkových stavov?</TXT></NP></ITEM></LIST><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P>5a)</NO.P><TXT>Patrí taká úprava, aká sa uvádza [v návrhu na začatie prejudiciálneho konania] a bola prevzatá do územného plánu, do pôsobnosti pojmu <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0050" ID="QS0050"/>požiadavka<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="2018" ID="QE0050"/> v zmysle článku 4 bodu 7 a článku 14 bodu 5 smernice 2006/123, a nie do pôsobnosti pojmu <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0051" ID="QS0051"/>systém udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="2018" ID="QE0051"/> v zmysle článku 4 bodu 6, ako aj článkov 9 a 10 smernice 2006/123?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>5b)</NO.P><TXT>Bráni článok 14 bod 5 smernice 2006/123 – ak taká úprava, aká sa uvádza [v návrhu na začatie prejudiciálneho konania], patrí do pôsobnosti pojmu <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0052" ID="QS0052"/>požiadavka<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="2018" ID="QE0052"/> – alebo bránia články 9 a 10 smernice 2006/123 – ak taká úprava, aká sa uvádza [v návrhu na začatie prejudiciálneho konania], patrí do pôsobnosti pojmu <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0053" ID="QS0053"/>systém udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="2018" ID="QE0053"/> – tomu, aby komunálna samospráva prijala takú úpravu, o akú ide [v návrhu na začatie prejudiciálneho konania]?</TXT></NP></ITEM></LIST><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>6.</NO.P><TXT>Patrí taká úprava, aká sa uvádza [v návrhu na začatie prejudiciálneho konania], do pôsobnosti článkov 34 až 36 ZFEÚ alebo článkov 49 až 55 ZFEÚ, a ak áno, možno uplatniť výnimky, ktoré uznal Súdny dvor, pokiaľ sú primeraným spôsobom splnené ich podmienky?<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Konanie pred Súdnym dvorom</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Príslušné návrhy na začatie prejudiciálnych konaní boli do kancelárie Súdneho dvora doručené <DATE ISO="20150713">13. júla 2015</DATE> (vec C‑360/15) a <DATE ISO="20160118">18. januára 2016</DATE> (vec C‑31/16). Písomné vyjadrenia predložili účastníci konania vo veci samej, holandská vláda a Komisia (v oboch veciach), ako aj česká vláda (vo veci C‑360/15) a írska, talianska, nemecká a poľská vláda (vo veci C‑31/16). Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z <DATE ISO="20160123">23. januára 2016</DATE> boli predmetné veci spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Na pojednávaní, ktoré sa konalo <DATE ISO="20170214">14. februára 2017</DATE>, sa zúčastnili účastníci konania vo veci samej, holandská a nemecká vláda, ako aj Komisia.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Vec C‑360/15, X</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Prvé tri otázky sa týkajú pôsobnosti smernice 2006/123, zatiaľ čo štvrtá a piata otázka sa týkajú hmotnoprávnych ustanovení tejto smernice.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O rozsahu pôsobnosti smernice 2006/123 (prvá až tretia otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Článok 2 smernice 2006/123 (prvá otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 2 ods. 3 smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na výber poplatkov zo strany orgánu členského štátu za spracovanie žiadosti o vydanie povolenia, ktoré sa týka času, miesta a spôsobu vykonania výkopových prác v súvislosti s osadením káblov pre verejnú elektronickú komunikačnú sieť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Rozsah pôsobnosti smernice 2006/123 je určený jej článkom 2. článok 2 ods. 1 stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte. Článok 2 ods. 2 vylučuje z rozsahu pôsobnosti smernice súbor <HT TYPE="ITALIC">činností</HT>, akými sú napríklad [písm. c)]: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0054" ID="QS0054"/>elektronické komunikačné služby a siete a príslušné zariadenia a služby v súvislosti so záležitosťami, na ktoré sa vzťahujú smernice 2002/19/ES, 2002/20/ES, 2002/21/ES, 2002/22/ES a 2002/58/ES<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/>. V článku 2 ods. 3 sa ďalej uvádza, že smernica sa nevzťahuje na <HT TYPE="ITALIC">oblasť</HT> daní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Na základe tejto štruktúry usudzujem, že článok 2 ods. 3 smernice 2006/123 treba preskúmať iba vtedy, ak sú splnené požiadavky článku 2 ods. 1 a ak uplatňovanie smernice nevylúčil už článok 2 ods. 2.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd, zdá sa, predpokladá, že uplatňovanie tejto smernice nie je vylúčené z dôvodu jednej z činností uvedených v článku 2 ods. 2 smernice 2006/123. Keďže mňa však toto konštatovanie úplne nepresvedčilo,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Účastníci konania vo veci samej, ako aj Holandsko majú okrem toho pochybnosti, pokiaľ ide o výklad článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123, ktorý poskytol vnútroštátny súd.</P></NOTE> najprv preskúmam článok 2 ods. 2 a až potom sa zameriam na článok 2 ods. 3 smernice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Najprv sa teda budem zaoberať otázkou, či kladenie káblov na účely vytvorenia siete optických vlákien predstavuje činnosť, na ktorú sa vzťahuje výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Regulačný rámec Únie, pokiaľ ide o telekomunikácie, tvorí smernica 2002/21 a štyri osobitné smernice, z ktorých jednou je smernica 2002/20.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Pozri odôvodnenie 5 smernice 2002/21. Ďalšie smernice sú smernica 2002/19, smernica 2002/22 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z <DATE ISO="19971215">15. decembra 1997</DATE> o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v telekomunikačnom sektore [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="024" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1998">Ú. v. ES L 24, 1998, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Smernica 2002/21 obsahuje spoločné ustanovenia a stanovuje definície a rozsah regulačného rámca, ktorý sa uplatňuje na všetky elektronické komunikačné siete bez ohľadu na spôsob prenosu údajov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Články 1 a 2 smernice 2002/21. Pozri tiež BELL, R. S. K., RAY, N.: <HT TYPE="ITALIC">EU Electronic Communications Law</HT>. Richmond Law &amp; Tax, 2004, s. 24.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Cieľom smernice 2002/20 je zabezpečiť, aby sa poskytovanie elektronických komunikačných sieťových systémov povoľovalo len prostredníctvom čo najmenej zaťažujúceho povoľovacieho systému.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Odôvodnenie 7 smernice 2002/20.</P></NOTE> Predchádzajúci systém individuálnych povolení pre činnosti siete sa odstraňuje a nahrádza sa <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0055" ID="QS0055"/>všeobecným povolením<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/>, ktoré zaručuje prevádzkovateľovi siete určité minimálne práva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Odôvodnenie 36 smernice 2002/20.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Vybudovanie optickej siete, ktorej cieľom je prenos údajov na účely elektronickej komunikácie, predstavuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0056" ID="QS0056"/>elektronickú komunikačnú sieť<QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/> v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2002/21.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Vzhľadom na to, že presný účel siete nevyplýva zo skutočností predložených Súdnemu dvoru. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či sieť okrem toho predstavuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0057" ID="QS0057"/>verejnú komunikačnú sieť<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/> v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2002/21.</P></NOTE> Činnosti spoločnosti X preto patria do pôsobnosti ustanovení regulačného rámca Únie pre telekomunikácie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Toto zistenie však samo osebe neznamená, že sú splnené podmienky článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123, keďže dané ustanovenie konkrétne odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0058" ID="QS0058"/>záležitosti, na ktoré sa vzťahujú<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/> smernice o elektronických komunikačných službách a sieťach. Treba teda pokračovať v analýze, či poplatky, akými sú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0059" ID="QS0059"/>leges<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/> vo veciach samých, predstavujú v podstate záležitosti, na ktoré sa tieto smernice vzťahujú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Článok 12 smernice 2002/20 obmedzuje poplatky vyberané vnútroštátnym regulačným orgánom. Odkazuje na poplatky ukladané podnikom poskytujúcim službu alebo sieťový systém <HT TYPE="ITALIC">podľa všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0060" ID="QS0060"/>Práva na používanie<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/> odkazujú na práva poskytujúce využívanie rádiových frekvencií (pozri článok 5 smernice 2002/20). Toto však v prejednávanej veci nie je relevantné.</P></NOTE> Uplatňuje sa v postupoch, ktorými sa udeľuje všeobecné povolenie alebo sa priznáva právo na používanie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130627">27. júna 2013</DATE>, <NAME.CASE>Vodafone Malta a Mobisle Communications</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑71/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:431">EU:C:2013:431</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.).</P></NOTE> V kontexte prejednávaného konania sa však neuplatňuje, pretože neexistuje žiadne všeobecné povolenie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Článok 12 smernice 2002/20 sa nevzťahuje na poplatok, ktorý nesúvisí so všeobecným povolením. Pozri rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151217">17. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Proximus</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑454/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:819">EU:C:2015:819</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150917">17. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Fratelli De Pra a SAIV</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑416/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:617">EU:C:2015:617</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ani právo na používanie a, čo je zásadné, obec Amersfoort nie je národným regulačným orgánom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Keďže holandská vláda Komisii neoznámila, že sa táto obec považovala za národný regulačný orgán. Takéto neoznámenie považuje Súdny dvor za dostatočné na to, aby sa táto obec nepovažovala za národný regulačný orgán; pozri napríklad rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131107">7. novembra 2013</DATE>, <NAME.CASE>UPC Nederland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑518/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:709">EU:C:2013:709</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Článok 13 smernice 2002/20 však môže byť relevantný. Jeho rozsah pôsobnosti je určite širší v tom, že ide nad rámec postupu týkajúceho sa všeobecných povolení.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Podľa článku 13 <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0061" ID="QS0061"/>členské štáty môžu povoliť <HT TYPE="ITALIC">príslušnému orgánu</HT>, aby uložil poplatky za… práva na inštalovanie zariadení<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. Na rozdiel od článku 12 sa neodvoláva na všeobecné povolenia ani na národný regulačný orgán. Namiesto toho odráža znenie článku 11 ods. 1 smernice 2002/21 (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0062" ID="QS0062"/>Práva vstupu<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/>), podľa ktorého môže práva vstupu udeliť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0063" ID="QS0063"/>príslušný orgán<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Vo francúzskom a nemeckom znení používa článok 11 smernice 2002/21 a článok 13 smernice 2002/20 rovnaké pojmy (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0064" ID="QS0064"/>autorité compétente<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0065" ID="QS0065"/>zuständige Behörde<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/>), zatiaľ čo v anglických zneniach dochádza k určitej jazykovej odlišnosti medzi pojmami <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0066" ID="QS0066"/>relevant authority<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/> (článok 13 smernice 2002/20) a <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0067" ID="QS0067"/>competent authority<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/> (článok 11 smernice 2002/21). Podľa môjho názoru však nemožno pochybovať o tom, že článok 11 smernice 2002/21, ako aj článok 13 smernice 2002/20 odkazujú na rovnaký druh orgánov.</P></NOTE> To má zmysel, keďže poplatky zavedené miestnymi orgánmi, ktoré regulujú práva vstupu, môžu byť rovnako odrádzajúce ako poplatky zavedené v priebehu konania o všeobecnom povolení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Z oznámenia Komisie o jej verejnej diskusii za rok 1999 týkajúcej sa nového regulačného rámca [KOM(2000) 239 v konečnom znení, s. 8 – 9] vyplýva, že problémom, ktorý vnímali telekomunikační operátori, boli nadmerne zaťažujúce systémy udeľovania povolení zo strany národných regulačných orgánov. Keďže pridelenie rádiových frekvencií a čísel vyžaduje určitý systém udeľovania povolení, poplatky za práva vstupu sa považovali za ďalší náklad popri týchto povoleniach a licenciách.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Takýto výklad navyše potvrdzuje aj účel smernice 2002/20, ktorým je zabezpečiť, aby bol prístup na trh menej zložitý.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Pozri odôvodnenie 1 tejto smernice.</P></NOTE> V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty v rámci smernice 2002/20 nemôžu vyberať iné poplatky alebo úhrady za poskytovanie sietí a elektronických komunikačných služieb než tie, ktoré sú stanovené v tejto smernici.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120712">12. júla 2012</DATE>, <NAME.CASE>Vodafone España a France Telecom España</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:446">EU:C:2012:446</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovanú judikatúru).</P></NOTE> Bolo by nekonzistentné, ak by absencia požiadavky všeobecného povolenia udeleného národným regulačným orgánom mohla narušiť ochranu prístupu na trh, ktorú priznáva smernica 2002/20.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Všeobecné ciele telekomunikačného regulačného rámca<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Článok 8 smernice 2002/21.</P></NOTE> podporujú široký výklad článku 13 smernice 2002/20. Cieľom stanoveným v článku 8 ods. 2 písm. a) smernice 2002/21 je zabezpečiť maximálny prospech užívateľov z hľadiska výberu, ceny a kvality. Náklady na povolenie prác pre vybudovanie elektronických sietí ovplyvňujú ceny, ktoré koncoví užívatelia musia platiť za prístup k sieti vo svojom regióne, ako aj to, či vôbec môžu získať prístup k sieti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pokiaľ ide o možnosť, že administratívne náklady narúšajú hospodársku súťaž, pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Vodafone España</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:162">EU:C:2012:162</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0064">64</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Zložité postupy na inštaláciu zariadení môžu mať podobný účinok ako prekážky v podobe systémov udeľovania povolení. Rozsah pôsobnosti článku 13 smernice 2002/20 sa teda neobmedzuje na kontext konkrétneho všeobecného povolenia, ale zahŕňa ďalšie poplatky za inštaláciu zariadení, ktoré sú nevyhnutné pre vstup poskytovateľov komunikačných sietí na trh.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Treba poznamenať, že regulačný rámec sa vzťahuje na všetky elektronické komunikačné siete a nielen na poskytovateľov telefonických sietí, pri ktorých je systém všeobecného povolenia zvyčajne nevyhnutný, keďže obmedzený súbor čísel a dostupných rádiových frekvencií treba priradiť spravodlivým spôsobom.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Takýto výklad článku 13 smernice 2002/20 je taktiež v súlade s rozsudkom Vodafone España a France Telecom España,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120712">12. júla 2012</DATE> (<NO.CASE>C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:446">EU:C:2012:446</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 13 bráni regionálne vyberanému poplatku za využívanie telefónnych stožiarov tretej osoby. Je zrejmé, že opatrenie dotknuté vo veci samej sa podstatne odlišuje od opatrenia vo veci Vodafone España a France Telecom España, avšak tento rozsudok objasnil dva dôležité body, ktoré možno uplatniť aj v rámci prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Po prvé poplatok dotknutý vo veci Vodafone España a France Telecom España zvýšil náklady na usadenie sa nových poskytovateľov, na rozdiel od tých, ktorí už mali vlastnú infraštruktúru.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Vodafone España</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:162">EU:C:2012:162</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Rovnako poplatky v prejednávanej veci zvyšujú náklady na inštaláciu zariadení a poskytovateľov, ktorí ešte v obci nemajú vlastnú infraštruktúru, znevýhodňujú oproti tým, ktorí ju majú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Po druhé poplatok dotknutý v danej veci vyberala obec, ktorá nebola národným regulačným orgánom. Vzhľadom na široký rozsah pôsobnosti článku 13 a na to, že obce boli príslušnými orgánmi na povolenie inštalácie zariadení, sa vo veci Vodafone España a France Telecom España dané ustanovenie uplatnilo. To isté by malo platiť aj v prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Treba dodať, že v neskorších veciach týkajúcich sa otázky všeobecných poplatkov, na rozdiel od poplatkov za inštaláciu zariadení, Súdny dvor rozhodol, že smernica 2002/20 sa neuplatní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Vec Belgacom a Mobistar sa týkala všeobecného poplatku, ktorý sa uhrádzal na základe zabratého pozemku a nesúvisel s inštaláciou zariadenia; pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140904">4. septembra 2014</DATE> (<NO.CASE>C‑256/13 a C‑264/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2149">EU:C:2014:2149</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); podobne Súdny dvor neuplatnil smernicu 2002/20 na právnu úpravu obce, v zmysle ktorej sa vyberal poplatok za všetky telekomunikačné zariadenia, ani v rozsudku zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151217">17. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Proximus</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑454/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:819">EU:C:2015:819</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Vo veci Proximus (bod 28), ani vo veci Belgacom a Mobistar (bod 36) poplatky nesúviseli s <HT TYPE="ITALIC">inštaláciou</HT> zariadení a zároveň tieto úhrady nesťažovali prístup na trh novým účastníkom, ktorí ešte nemali vybudovanú infraštruktúru.</P></NOTE> Pokiaľ však ide o dotknuté opatrenie, niet pochýb, že poplatky sa vyberali za inštaláciu zariadenia. Pri pokladaní káblov na súkromný alebo verejný pozemok spoločnosť X využíva právo vstupu v zmysle článku 11 smernice 2002/21, ktorý vykonáva holandský zákon o telekomunikáciách.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Podľa holandskej vlády prevzal holandský normotvorca tento článok do článku 5.4 zákona o telekomunikáciách, ktorý poskytovateľovi siete priznáva právo osadiť káble po získaní povolenia od príslušnej obce, pokiaľ ide o čas a miesto prác.</P></NOTE> Článok 13 smernice 2002/20 je špecifikáciou tohto práva vstupu, pokiaľ ide o inštaláciu telekomunikačných zariadení, ktorej súčasťou je nepochybne kladenie káblov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Na danú vec sa teda vzťahuje článok 13 smernice 2002/20, v dôsledku čoho sa smernica 2006/123, na základe jej článku 2 ods. 2 písm. c), na prejednávanú vec neuplatní.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="16"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Otázka, či vnútroštátne opatrenia, akými sú poplatky vyberané vo veci samej, sú zlučiteľné s článkom 13 smernice 2002/20, priamo uplatniteľným<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120712">12. júla 2012</DATE>, <NAME.CASE>Vodafone España a France Telecom España</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:446">EU:C:2012:446</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ustanovením, na ktorý sa môžu osoby odvolávať, vyžaduje zistenie skutkového stavu, a tým by sa mal zaoberať vnútroštátny súd. Táto otázka navyše nie je predmetom tohto sporu.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O článku 2 ods. 3 smernice 2006/123</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Z hypotetického hľadiska pre prípad, keby sa Súdny dvor domnieval, že požiadavky článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123 nie sú splnené, preskúmame, či sa také opatrenie, akým sú predmetné poplatky, týka oblasti daní (článok 2 ods. 3 smernice 2006/123).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0068" ID="QS0068"/>dane<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/> treba vykladať autonómne, v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, vyžaduje v celej Európskej únii samostatný a jednotný výklad.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19840118">18. januára 1984</DATE>, <NAME.CASE>Ekro</NAME.CASE> (<NO.CASE>327/82</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1984:11">EU:C:1984:11</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0011">11</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000919">19. septembra 2000</DATE>, <NAME.CASE>Linster</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑287/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:468">EU:C:2000:468</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140904">4. septembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>Germanwings</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑452/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2141">EU:C:2014:2141</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0016">16</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Daň, ktorá prispieva k všeobecným príjmom verejnoprávneho subjektu, sa zásadne odlišuje od správneho poplatku, ktorý sa uhrádza za konkrétnu službu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Napriek tomu, že v prejednávanej veci príslušná obec vybrala sumu, ktorá presahuje náklady správneho konania týkajúceho sa spracovania žiadosti o vydanie povolenia, ktoré sa týka času, miesta a spôsobu vykonania výkopových prác, samotná skutočnosť, že takto vybratý prípadný preplatok prispieva k všeobecnému rozpočtu obce, nemení daný poplatok na všeobecnú daň. K úhrade poplatku dochádza iba v priebehu správneho konania. Subjekty nemôžu premeniť administratívny poplatok na daň, a tým sa vyhnúť uplatňovaniu smernice 2006/123 len preto, že vyrubená suma presahuje náklady správneho konania. Takýto výklad článku 2 ods. 3 by bol v rozpore s účelom článku 13 ods. 2 smernice 2006/123, ktorým je obmedziť poplatky spojené s udeľovaním povolení poskytovateľom služieb.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Zastávam preto názor, že vnútroštátne opatrenia, akými sú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0069" ID="QS0069"/>leges<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/> vo veci samej, nepredstavujú daň, pretože sa vyberajú v súvislosti so službou obce, ktorá spočíva v spracovaní žiadosti o vydanie povolenia, ktoré sa týka času, miesta a spôsobu vykonania výkopových prác.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O odôvodnení 9 smernice 2006/123 (tretia otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Keďže na základe článku 2 ods. 2 písm. c) smernice 2006/123 sa táto smernica podľa môjho názoru neuplatňuje v situácii, o akú ide vo veci samej, je tretia otázka, ktorá sa týka významu odôvodnenia 9 úvodnej časti tejto smernice, v kontexte konania pred vnútroštátnym súdom hypotetická a netreba na ňu odpovedať.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">c)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O výlučne vnútroštátnych situáciách (druhá otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Druhá otázka sa týka výlučne vnútroštátnych situácií podľa kapitoly III smernice 2006/123. Keďže táto otázka má v kontexte prejednávanej veci taktiež hypotetickú povahu, budem sa ňou zaoberať (len) nižšie v rámci veci C‑31/16, Visser.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="17"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O štvrtej a piatej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že smernica 2006/123 nie je uplatniteľná na prípad, o aký ide vo veci samej, a keďže štvrtá a piata otázka vychádzajú z predpokladu, že táto smernica sa uplatňuje, tieto otázky sú hypotetické. Okrem toho by som chcel zdôrazniť, že režim ustanovený smernicou 2006/123, pokiaľ ide o povolenia a systémy ich udeľovania (kapitola III, oddiel 1) a (zakázané) požiadavky (oddiel 2), nie je zameraný na prísne regulovanú a vysoko technickú oblasť telekomunikácií – čo je presne dôvod, prečo táto oblasť, ako vidíme vyššie, nepatrí do pôsobnosti smernice 2006/123.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Pozri tiež odôvodnenia 19 a 20 smernice 2006/123.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Vec C‑31/16, Visser</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O článku 4 ods. 1 smernice 2006/123 (prvá otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou Súdneho dvora v podstate pýta, či maloobchodný predaj spotrebiteľom, ktorý spočíva v predaji takého tovaru, akým je obuv a odevy, patrí do pôsobnosti smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Túto otázku vnútroštátny súd položil na základe týchto skutkových okolností: spoločnosť Visser vlastní obchodné priestory, ktoré by chcela prenajať spoločnosti Bristol BV majúcej v úmysle zriadiť maloobchodnú predajňu pre svoj diskontný reťazec obuvi a odevov. Spoločnosť Bristol BV sa odvoláva na kapitolu III smernice, ktorá má názov <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0070" ID="QS0070"/>Sloboda poskytovateľov usadiť sa<QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/>. Otázka teda spočíva v tom, či je spoločnosť Bristol BV poskytovateľom <HT TYPE="ITALIC">služieb</HT>, ktorý sa môže odvolávať na ustanovenia smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Napokon, ako to bude možné podrobnejšie vidieť nižšie, v rámci tejto zdanlivo bezproblémovej otázky (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0071" ID="QS0071"/>Prečo by maloobchod nemal byť službou?<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/>) sa vynára dôležitejšia, citlivejšia otázka vzťahu medzi smernicou 2006/123 a základnými slobodami zakotvenými v Zmluve o FEÚ, ako aj otázka vzťahu medzi týmito základnými slobodami a možnými dôsledkami pre smernicu 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>Zatiaľ čo holandská vláda zastáva názor, že v situácii ako vo veci samej nemožno maloobchod považovať za službu, spoločnosť Visser, talianska a poľská vláda, ako aj Komisia si myslia opak.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>V zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2006/123 sa táto smernica vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 1 smernice 2006/123 definuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0072" ID="QS0072"/>službu<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/> ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0073" ID="QS0073"/>akúkoľvek samostatne zárobkovú hospodársku činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle [článku 57 ZFEÚ]<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140227">27. februára 2014</DATE>, <NAME.CASE>OSA</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑351/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:110">EU:C:2014:110</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0058">58</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Článok 57 ZFEÚ vo svojom prvom odseku zase uvádza, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0074" ID="QS0074"/>v zmysle zmlúv sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/>.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Samostatne zárobková hospodárska činnosť… poskytovaná za odplatu</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Prvá časť definície <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0075" ID="QS0075"/>služby<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/> je celkom zrejmá: predaj obuvi alebo odevov predstavuje samostatnú zárobkovú hospodársku činnosť poskytovanú za odplatu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="18"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 33<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>O význame odôvodnení v zmysle nástroja výkladu, konkrétne pokiaľ ide o smernicu 2006/123, pozri bod 132 a poznámku pod čiarou č. 123 týchto návrhov.</P></NOTE> smernice výslovne uvádza distribučné služby<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0076" ID="QS0076"/>distribučné služby<QUOT.END REF.START="QS0076" CODE="201C" ID="QE0076"/> je pojem, ktorý Komisia bežne používa na pokrytie maloobchodných a podobných činností; pozri napr. s. 3 oznámenia, ktorým sa ustanovuje akčný plán pre maloobchod [COM(2013) 36 final]. Taktiež treba poznamenať, že pôvodná Správa Komisie Rade a Európskemu parlamentu o stave vnútorného trhu so službami, predložená v prvej etape Stratégie vnútorného trhu služieb (KOM(2002) 441 v konečnom znení), použila pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0077" ID="QS0077"/>maloobchod<QUOT.END REF.START="QS0077" CODE="201C" ID="QE0077"/> pozoruhodných 35‑krát. Veľmi dobre si uvedomujem, že táto správa bola základom pôvodného návrhu Bolkesteinovej smernice, ktorá bola neskôr predmetom rozsiahlych úprav. Vzhľadom na to nemám dojem, že ciele a ustanovenia smernice boli zmenené, pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť a predmetné činnosti. Spornými otázkami v tom čase boli skôr, ako je dobre známe, zásada krajiny pôvodu a jej rôzne právne dôsledky a následky. Pokiaľ ide o tento posledný aspekt, pozri OBWEXER, W., IANC, S.: Das binnenmarktliche Recht der Dienstleistungsfreiheit. In: MÜLLER‑GRAFF, P.‑Chr. (ed.): <HT TYPE="ITALIC">Europäisches Wirtschaftsordnungsrecht (Enzyklopädie Europarecht, Band 4)</HT>. Baden‑Baden: Nomos, 2015, s. 397 – 448, na s. 428 – 429.</P></NOTE> ako jednu z činností, na ktoré sa smernica vzťahuje.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Treba zdôrazniť, že Súdny dvor sa už skôr uspokojil s odkazom na odôvodnenie 33, keď rozhodol, že certifikačné služby patria do rozsahu pôsobnosti smernice; pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150616">16. júna 2015</DATE>, <NAME.CASE>Rina Services a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:399">EU:C:2015:399</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>V rámci odôvodnenia 47 smernice sa okrem toho v súvislosti so systémami udeľovania povolení uvádzajú, aj keď okrajovo, hypermarkety. Takéto obchody majú nepochybne aj distribučnú funkciu, pokiaľ ide o tovary. Aby sa získal ucelený obraz, odôvodnenie 76 smernice uvádza, že smernica sa nevzťahuje iba na obmedzenia, ktoré sa uplatňujú na tovary <HT TYPE="ITALIC">ako také</HT> (na rozdiel od distribúcie tovaru).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Okrem toho, nezáväzná, ale napriek tomu poučná<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>Pozri návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Trijber a Harmsen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:505">EU:C:2015:505</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>vo veci Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:472">EU:C:2015:472</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež návrhy, <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Femarbel</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑57/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:171">EU:C:2013:171</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>vo veci Rina Services a Rina</NAME.CASE> (<NO.CASE>C-593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:159">EU:C:2015:159</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Príručka Komisie o vykonávaní smernice o službách<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Pozri Príručku o vykonávaní smernice o službách, Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, 2007, bod 2.1.1, dostupná na http://bookshop.europa.eu/en/handbook-on-implementation-of-the-services-directive-pbKM7807096/. Stanovisko Komisie vyjadrené v tejto príručke nie je prekvapujúce, keďže cieľom Komisie je zjavne hneď od začiatku zahrnúť distribučné služby do rozsahu pôsobnosti smernice 2006/123.</P></NOTE>, ktorú Súdny dvor navyše použil pri výklade smernice 2006/123,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151223">23. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:843">EU:C:2015:843</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130711">11. júla 2013</DATE>, <NAME.CASE>Femarbel</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑57/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:517">EU:C:2013:517</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0078" ID="QS0078"/>distribučné služby (vrátane maloobchodu a veľkoobchodu s tovarmi a službami)<QUOT.END REF.START="QS0078" CODE="201C" ID="QE0078"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Navyše pohľad na legislatívny vývoj smernice odhaľuje, že Európsky parlament sa najprv pokúsil odstrániť odkaz na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0079" ID="QS0079"/>distribučné služby<QUOT.END REF.START="QS0079" CODE="201C" ID="QE0079"/> počas prvého čítania,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>Pozri stanovisko Parlamentu v prvom čítaní. Parlament navrhol zrušiť odôvodnenie 14 návrhu Komisie.</P></NOTE> pravdepodobne s úmyslom vylúčiť maloobchodné služby zo smernice. Rada však tento odkaz do návrhu znova vložila.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>Pozri odôvodnenie 33.</P></NOTE> Tento odkaz zotrval až do prijatia smernice.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">… v zmysle článku 57 ZFEÚ</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Čo ale s druhou časťou článku 57 prvého odseku ZFEÚ, na ktorý odkazuje článok 4 ods. 1 smernice 2006/123 (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0080" ID="QS0080"/>pokiaľ ich [služby] neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb<QUOT.END REF.START="QS0080" CODE="201C" ID="QE0080"/>)?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Vyvoláva to otázku, či predmetné služby – predaj obuvi – nie sú upravené v rámci iných slobôd vyplývajúcich zo Zmluvy v zmysle článku 57 ZFEÚ, čo by mohlo znamenať, že nepatria do pôsobnosti smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>V rámci systému Zmluvy o FEÚ<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>Pozri časť III, hlavu IV ZFEÚ o voľnom pohybe osôb, služieb a kapitálu, ktorá sa ďalej člení na kapitolu I (Pracovníci), kapitolu 2 (Právo usadiť sa), kapitolu 3 (Služby) a kapitolu 4 (Kapitál a platby).</P></NOTE> pozostáva voľný pohyb osôb z dvoch samostatných slobôd pohybu závislých osôb (pracovníci) a nezávislých osôb (usadenie sa). Na slobodu usadiť sa sa teda vzťahuje pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0081" ID="QS0081"/>osoby<QUOT.END REF.START="QS0081" CODE="201C" ID="QE0081"/> v článku 57 prvom odseku ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Toto systematické konštatovanie nijako nemení skutočnosť, že sloboda poskytovať služby sa týka predovšetkým služby ako produktu. V tejto súvislosti pozri MÜLLER‑GRAFF, P.‑Chr.: Artikel 56 AEUV. In: STREINZ, R. (ed.): <HT TYPE="ITALIC">EUV/AEUV Kommentar</HT>. Mníchov: C. H. Beck, 2012, 2. vyd., bod 7.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="19"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Predpokladajme nachvíľu, že činnosť spoločnosti Bristol BV predstavovala usadenie sa. Znamenalo by to, že jej situácia by sa podľa Zmluvy o FEÚ riadila pravidlami slobody usadiť sa (ktorá je podkategóriou voľného pohybu osôb), čo by zase znamenalo, že by nešlo o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0082" ID="QS0082"/>služby<QUOT.END REF.START="QS0082" CODE="201C" ID="QE0082"/> v zmysle článku 57 ZFEÚ, a z toho by vyplývalo, že nie je daná pôsobnosť smernice 2006/123. V nadväznosti na takéto konštatovanie by bola kapitola III smernice 2006/123 o slobode poskytovateľov <HT TYPE="ITALIC">usadiť sa</HT> zbavená <HT TYPE="ITALIC">akejkoľvek</HT> pôsobnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Pozri tiež KLAMERT, M.: <HT TYPE="ITALIC">Services Liberalization in the EU and the WTO</HT>. Cambridge University Press, 2015, s. 177.</P></NOTE> Pokiaľ sa kapitola III z tohto dôvodu nepovažuje za <HT TYPE="ITALIC">per se</HT> odporujúcu primárnemu právu, nemožno prijať záver, že kapitola III nemá žiadnu pôsobnosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Buď teda musí mať pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0083" ID="QS0083"/>činnosť v oblasti služieb<QUOT.END REF.START="QS0083" CODE="201C" ID="QE0083"/> podľa kapitoly III smernice 2006/123 iný význam ako všeobecná definícia podľa článku 4 smernice 2006/123, alebo cieľom článku 4 smernice 2006/123 nie je odkazovať na článok 57 ZFEÚ, pokiaľ ide o usadenie sa poskytovateľov. Z dôvodu jasnosti by som sa rozhodol pre druhý uvedený prístup, pričom sa domnievam, že táto smernica sa uplatňuje aj na hospodárske činnosti, na ktoré sa vzťahuje sloboda usadiť sa v zmysle Zmluvy o FEÚ, ak zahŕňa aj prvok služby.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Pozri tiež, hoci s odkazom na kapitolu III smernice 2006/123, KLAMERT, M., tamže.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Terminologický rozdiel medzi Zmluvou o FEÚ a smernicou 2006/123 vo všeobecnosti naznačuje rôzne metódy, ktoré Zmluva o FEÚ na jednej strane a smernica na strane druhej používa na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v odstránení obmedzení týkajúcich sa slobody poskytovania služieb. Zmluva o FEÚ sa zameriava predovšetkým na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0084" ID="QS0084"/>obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii<QUOT.END REF.START="QS0084" CODE="201C" ID="QE0084"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Pozri článok 56 ods. 1 ZFEÚ.</P></NOTE> Snaží sa o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0085" ID="QS0085"/>negatívnu integráciu<QUOT.END REF.START="QS0085" CODE="201C" ID="QE0085"/> tým, že zakazuje prekážky obchodu so službami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>V článku 57 druhom a treťom odseku ZFEÚ sa odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0086" ID="QS0086"/>činnosti<QUOT.END REF.START="QS0086" CODE="201C" ID="QE0086"/>, avšak len v kontexte uvedenia príkladov.</P></NOTE> Smernica 2006/123, naopak, kladie dôraz a osobitne sa zameriava na <HT TYPE="ITALIC">činnosti</HT> v oblasti služieb. Ako akt sekundárneho práva môže podrobnejšie riešiť problémy, s ktorými sa stretávajú poskytovatelia služieb, keď čelia prekážkam. Preto sa v súlade so svojim právnym základom<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Článok 53 ZFEÚ konkrétne odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0087" ID="QS0087"/>činnosti<QUOT.END REF.START="QS0087" CODE="201C" ID="QE0087"/>.</P></NOTE> sústredí na činnosť poskytovateľov služieb a jej celá štruktúra sa zameriava na činnosti v oblasti služieb.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>Pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0088" ID="QS0088"/>činnosť<QUOT.END REF.START="QS0088" CODE="201C" ID="QE0088"/>, či už v jednotnom alebo v množnom čísle, je v smernici použitý pozoruhodných 146‑krát: 85‑krát v úvodnej časti a 61‑krát v rámci ustanovení smernice. Naopak, pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0089" ID="QS0089"/>bariéra (bariéry)<QUOT.END REF.START="QS0089" CODE="201C" ID="QE0089"/> sa uvádza 15‑krát, a to iba v úvodnej časti, zatiaľ čo pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0090" ID="QS0090"/>obmedzenie (obmedzenia)<QUOT.END REF.START="QS0090" CODE="201C" ID="QE0090"/> je použitý v 20 prípadoch: 15‑krát v úvodnej časti a 5‑krát v rámci ustanovení.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Odkaz na článok 57 ZFEÚ, ktorý sa nachádza v článku 4 ods. 1 smernice 2006/123, preto nemá žiadny vplyv na otázku, či je maloobchod <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0091" ID="QS0091"/>službou<QUOT.END REF.START="QS0091" CODE="201C" ID="QE0091"/> v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Maloobchod by sa preto mal považovať za službu v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">c)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Reštriktívny výklad z dôvodu primárneho práva?</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>Zostávajúcou otázkou v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 1 smernice 2006/123 je to, či primárne právo vedie k reštriktívnemu výkladu tohto ustanovenia s tým účinkom, že maloobchod nemožno považovať za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0092" ID="QS0092"/>službu<QUOT.END REF.START="QS0092" CODE="201C" ID="QE0092"/> na účely smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Moja odpoveď na túto otázku znie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0093" ID="QS0093"/>nie<QUOT.END REF.START="QS0093" CODE="201C" ID="QE0093"/>.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Sloboda usadiť sa</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Aj (len) podľa Zmluvy o FEÚ<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0063"><P>A bez ohľadu na otázku týkajúcu sa výlučne vnútroštátnych situácií, ktorou sa zaoberám nižšie.</P></NOTE> by sa na činnosť spoločnosti Bristol BV podľa môjho názoru vzťahovala sloboda usadiť sa, ako to teraz preukážem s odkazom na judikatúru Súdneho dvora.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="20"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>V situáciách týkajúcich sa usadenia sa, ktoré zahŕňajú ďalšiu základnú slobodu, zvyčajne tie, ktoré sa týkajú tovarov alebo služieb,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0064"><P>V situáciách, keď sa niekto usadí s cieľom predávať tovar alebo ponúkať služby.</P></NOTE> Súdny dvor, zdá sa, koherentne uplatňuje slobodu usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0065"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19990511">11. mája 1999</DATE>, <NAME.CASE>Pfeiffer</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑255/97</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1999:240">EU:C:1999:240</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110324">24. marca 2011</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Španielsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑400/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:172">EU:C:2011:172</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a nedávno, z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140205">5. februára 2014</DATE>, <NAME.CASE>Hervis Sport‑ és Divatkereskedelmi</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑385/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:47">EU:C:2014:47</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Za základný dôvod takéhoto prístupu považujem to, že usadenie sa zvyčajne a prirodzene zahŕňa aspekty iných základných slobôd takmer vo svojej samotnej podstate. Schematicky povedané: kapitál je potrebný na založenie; ľudia pomáhajú budovať a riadiť, tovar sa musí prepravovať z bodu A do bodu B. To všetko umožňuje (fyzickej alebo právnickej) osobe usadiť sa.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Zdá sa mi, že zaradením všetkých týchto záležitostí pod pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0094" ID="QS0094"/>usadenie sa<QUOT.END REF.START="QS0094" CODE="201C" ID="QE0094"/> sa Súdny dvor zameriava skôr na skutočnú činnosť usadenia sa než na konečný účel takéhoto usadenia. Súdny dvor sa v takejto situácii nepozerá na tovary alebo služby, ktoré má usadený podnik poskytovať.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>V zmysle takejto judikatúry a v prípade neexistencie smernice 2006/123, by sa na založenie maloobchodu ako v prípade vo veci samej pravdepodobne vzťahovala sloboda usadiť sa. Za takýchto okolností nerozumiem, ako by takejto judikatúre odporovalo, ak by sa prejednávaná vec posudzovala v zmysle kapitoly III smernice, ktorá sa týka usadenia sa poskytovateľov služieb.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Voľný pohyb tovaru</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že prejednávaná vec sa týka usadenia sa, netreba sa ďalej venovať vzťahu medzi smernicou 2006/123 a primárnym právom. Aby sa však predišlo akýmkoľvek nedorozumeniam týkajúcim sa vzťahu medzi tovarmi a službami, a zároveň vzhľadom na otázky vznesené v rámci ústnej časti konania, považujem napriek tomu za prospešné preskúmať danú otázku hlbšie v rámci týchto návrhov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>Na úvod treba zdôrazniť, že zo skutočnosti, že na základe článku 57 prvého odseku ZFEÚ je sloboda poskytovať služby vo vzťahu k iným slobodám vedľajšia, v žiadnom prípade nevyplýva, že základné slobody sú zoradené podľa dôležitosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0066"><P>Pozri napríklad MÜLLER‑GRAFF, P.‑Chr.: Artikel 56 AEUV. In: STREINZ, R. (ed.): <HT TYPE="ITALIC">EUV/AEUV Kommentar</HT>. Mníchov: C. H. Beck, 2012, 2. vyd., bod 8; TIEDJE, J.: Artikel 57 AEUV. In: VON DER GROEBEN, H., SCHWARZE, J., HATJE, A. (eds.): <HT TYPE="ITALIC">Europäisches Unionsrecht (Kommentar), Band 1</HT>. Baden‑Baden: Nomos, 2015, 7. vyd., bod 30.</P></NOTE> Súdny dvor objasnil, že aj keď definícia pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0095" ID="QS0095"/>služby<QUOT.END REF.START="QS0095" CODE="201C" ID="QE0095"/> uvedená v článku 57 prvom odseku ZFEÚ spresňuje, že za služby sa považujú plnenia, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0096" ID="QS0096"/>pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb<QUOT.END REF.START="QS0096" CODE="201C" ID="QE0096"/>, toto spresnenie bolo vykonané len na úrovni <HT TYPE="ITALIC">definície</HT> uvedeného pojmu <HT TYPE="ITALIC">bez stanovenia prednosti</HT> medzi slobodným poskytovaním služieb a inými základnými slobodami. Súdny dvor v zásade rozhodol, že pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0097" ID="QS0097"/>služby<QUOT.END REF.START="QS0097" CODE="201C" ID="QE0097"/> zahŕňa plnenia, na ktoré sa nevzťahujú iné slobody, aby nedošlo k tomu, že z pôsobnosti základných slobôd bude vyňatá určitá hospodárska činnosť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0067"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20061003">3. októbra 2006</DATE>, <NAME.CASE>Fidium Finanz</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑452/04</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:631">EU:C:2006:631</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Sloboda poskytovať služby teda nie je vedľajšou, ale dodatočnou slobodou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Ak sa prípady týkajú tovarov a zároveň služieb, judikatúra Súdneho dvora sa líši. Možno pritom rozlíšiť tri prístupy: skúmanie len jednej slobody na základe <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0098" ID="QS0098"/>kritéria ťažiska<QUOT.END REF.START="QS0098" CODE="201C" ID="QE0098"/>, skúmanie obidvoch slobôd naraz a postupné skúmanie jednotlivých slobôd. Pozrime sa v krátkosti postupne na tieto tri prístupy.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">i)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Hľadanie ťažiska</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Ide o klasické kritérium, ktoré používa Súdny dvor. V tomto prípade Súdny dvor koherentne uvádza, že vnútroštátne opatrenie, ktoré obmedzuje ako slobodné poskytovanie služieb, tak aj voľný pohyb tovaru, skúma Súdny dvor v zásade len s ohľadom na jednu z týchto dvoch základných slobôd, ak je preukázané, že v prejednávaných okolnostiach prípadu je jedna z týchto slobôd vzhľadom<?PAGE NO="21"?> k druhej úplne podradená a môže k nej byť priradená.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0068"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20041014">14. októbra 2004</DATE>, <NAME.CASE>Omega</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑36/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:614">EU:C:2004:614</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovanú judikatúru). V rámci právnej doktríny pozri napríklad FRENZ, W.: <HT TYPE="ITALIC">Handbuch Europarecht. Band 1 Europäische Grundfreiheiten</HT>. Springer, 2012, 2. vyd., s. 31, Rz. 74, a HATZOPOULOS, V.: Recent Developments in the Case Law of the ECJ in the Field of Services. In: <HT TYPE="ITALIC">Common Market Law Review</HT>. 2000, zv. 37, s. 51.</P></NOTE> V tejto súvislosti sa Súdny dvor prikláňa k riešeniu prípadov týkajúcich sa maloobchodu v rámci režimu voľného pohybu tovaru.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0069"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000113">13. januára 2000</DATE>, <NAME.CASE>TK‑Heimdienst</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑254/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:12">EU:C:2000:12</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Aj zákaz predaja so stratou sa skúmal v rámci ustanovení o voľnom pohybe tovaru; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19931124">24. novembra 1993</DATE>, <NAME.CASE>Keck a Mithouard</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑267/91 a C‑268/91</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:905">EU:C:1993:905</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0010">10</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Ako je dobre známe, Súdny dvor vo veci Keck a Mithouard dokonca konštatoval, že táto sloboda nie je uplatniteľná.</P></NOTE> Súdny dvor však nepopiera, že vo vzťahu k jednej hospodárskej činnosti existuje z hľadiska základných slobôd mnoho aspektov, a to aj v prípade, keď príslušnú vec analyzuje len z hľadiska jedinej slobody.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Napríklad vo veci Burmanjer a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0070"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050526">26. mája 2005</DATE> (<NO.CASE>C‑20/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:307">EU:C:2005:307</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor rozhodol, že nemožno vylúčiť, že predaj výrobku môže byť doplnený činnosťou obsahujúcou prvky <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0099" ID="QS0099"/>služby<QUOT.END REF.START="QS0099" CODE="201C" ID="QE0099"/>. Táto okolnosť však nestačí na to, aby sa hospodárska činnosť, akou je ambulantný obchod, kvalifikovala ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0100" ID="QS0100"/>poskytovanie služby<QUOT.END REF.START="QS0100" CODE="201C" ID="QE0100"/> v zmysle článku 56 ZFEÚ. Naopak, v každom konkrétnom prípade treba určiť, či toto poskytnutie je alebo nie je celkom druhotným aspektom vo vzťahu k znakom týkajúcim sa voľného pohybu tovaru.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0071"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050526">26. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Burmanjer a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑20/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:307">EU:C:2005:307</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V súlade s týmto prístupom sa prípady, v ktorých je aspekt služby veľmi silný, ako napríklad v prípade reklamy,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0072"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19740430">30. apríla 1974</DATE>, <NAME.CASE>Sacchi</NAME.CASE> (<NO.CASE>155/73</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1974:40">EU:C:1974:40</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19800318">18. marca 1980</DATE>, <NAME.CASE>Debauve a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>52/79</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1980:83">EU:C:1980:83</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Vec, ktorá sa týkala veľtrhov, sa zaradila pod slobodu poskytovať služby a slobodu usadiť sa; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020115">15. januára 2002</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Taliansko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑439/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:14">EU:C:2002:14</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Coffeeshopy sa preskúmali z hľadiska slobody poskytovať služby; pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101216">16. decembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Josemans</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑137/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:774">EU:C:2010:774</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> riešili v rámci režimu slobody poskytovať služby.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0073"><P>Výnimku pri posudzovaní reklám z hľadiska vymedzenia základných slobôd predstavuje rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040325">25. marca 2004</DATE>, <NAME.CASE>Karner</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑71/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:181">EU:C:2004:181</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), v ktorom Súdny dvor naznačil, že reklama patrí do oblasti viacnásobných slobôd, ale následne považoval aspekt tovaru za prevládajúci.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>Logika kritéria ťažiska je nasledovná: v situácii, keď sa od Súdneho dvora požaduje len výklad primárneho práva, je prirodzené, že sa zameriava na prevládajúcu základnú slobodu. Prečo by mal použiť rovnaké kritérium pre inú slobodu, ak dosiahne rovnaký výsledok? Koniec koncov, všetky základné slobody majú rovnaký cieľ: odstrániť prekážky obchodu v rámci vnútorného trhu. To, či sa na konkrétnu situáciu vzťahuje, povedzme, iba článok 49 ZFEÚ, iba článok 34 ZFEÚ, iba články 34 a 56 ZFEÚ alebo iba článok 56 ZFEÚ, nemá v úplnej väčšine prípadov nevyhnutne zásadný význam.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">ii)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Súbežné uplatnenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>Obe slobody posudzoval Súdny dvor spoločne v technickej veci, ktorá sa týkala postupov na získanie predchádzajúceho povolenia na uvedenie na trh (predovšetkým) dekodérov televízneho signálu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0074"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020122">22. januára 2002</DATE>, <NAME.CASE>Canal Satélite Digital</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑390/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:34">EU:C:2002:34</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Dôvodom tejto súbežnej analýzy je nepochybne to, že pri poskytovaní digitálnych televíznych služieb sú služby a tovar úzko prepojené.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0075"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix‑Hackl vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Canal Satélite Digital</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑390/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2001:147">EU:C:2001:147</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">iii)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Postupné uplatnenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>Súdny dvor skúmal dve slobody postupne, jednu po druhej, najmä v prípadoch, ktoré sa týkali reklamy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0076"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19970709">9. júla 1997</DATE>, <NAME.CASE>De Agostini a TV‑Shop</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑34/95 až C‑36/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:344">EU:C:1997:344</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20010308">8. marca 2001</DATE>, <NAME.CASE>Gourmet International Products</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑405/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2001:135">EU:C:2001:135</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0013">13</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Je zjavné, že Súdny dvor v takýchto prípadoch postupného skúmania neuviedol žiadne dôvody, prečo tak urobil.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0077"><P>Neurobil tak mimochodom ani generálny advokát Jacobs v žiadnom z týchto prípadov. Pozri jeho návrhy, ktoré predniesol v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>De Agostini a TV‑Shop</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑34/95 až C‑36/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1996:333">EU:C:1996:333</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Gourmet International Products</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑405/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:690">EU:C:2000:690</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Mojím vysvetlením je, že ťažiskový prístup nebol zrejmý. Dodal by som, že judikatúru, ktorá spočíva v postupnom prístupe, treba posudzovať s ohľadom na rozsudok Keck<?PAGE NO="22"?> a Mithouard:<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0078"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19931124">24. novembra 1993</DATE> (<NO.CASE>C‑267/91 a C‑268/91</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:905">EU:C:1993:905</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> prijatím takéhoto prístupu Súdny dvor objasnil, že opatrenia, ktoré by potenciálne mohli predstavovať predajné mechanizmy nepatriace do pôsobnosti voľného pohybu tovaru v zmysle rozsudku Keck a Mithouard, možno navyše analyzovať z hľadiska ďalšej slobody vyplývajúcej zo Zmluvy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0079"><P>Takéto spresnenie bolo podľa môjho názoru nevyhnutné, keďže v uvedenom rozsudku Keck a Mithouard Súdny dvor neposudzoval iné základné slobody než voľný pohyb tovaru; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19931124">24. novembra 1993</DATE> (<NO.CASE>C‑267/91 a C‑268/91</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:905">EU:C:1993:905</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0006">6</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0095"><NO.P>95.</NO.P><TXT>Zo skutočnosti, že Súdny dvor používa rôzne prístupy, vyvodzujem, že existujú situácie, v ktorých <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0101" ID="QS0101"/>ťažiskový prístup<QUOT.END REF.START="QS0101" CODE="201C" ID="QE0101"/>, ktorý spočíva – takmer mechanicky – v množstve (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0102" ID="QS0102"/>Ktorá sloboda má najväčšiu váhu?<QUOT.END REF.START="QS0102" CODE="201C" ID="QE0102"/>), dosahuje svoje hranice v situácii, v ktorej nemožno jednoducho ignorovať ako úplne sekundárnu konkrétnu základnú slobodu. Preto v prejednávanej veci uprednostňujem tretí prístup, pretože v opačnom prípade by sa nepripustil aspekt služieb, ktorý je pre maloobchod príznačný.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0096"><NO.P>96.</NO.P><TXT>V dôsledku toho nevidím, ako by v prejednávanej veci primárne právo obmedzilo výklad smernice 2006/123 na svoje vlastné pojmy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0097"><NO.P>97.</NO.P><TXT>Toto konštatovanie navyše potvrdzuje aj spôsob, akým Súdny dvor doposiaľ vykladal smernicu 2006/123, čo by som teraz rád objasnil.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Vec Rina Services a i.</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0098"><NO.P>98.</NO.P><TXT>Právne zistenia, ktoré môžeme vyvodiť z rozsudku Rina Services a i.,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0080"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150616">16. júna 2015</DATE> (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:399">EU:C:2015:399</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Ako zdôraznil generálny advokát Cruz Villalón v návrhoch, ktoré predniesol v tejto veci, išlo o prvý prípad, v ktorom sa v praxi uplatnili ustanovenia smernice 2006/123; pozri návrhy, ktoré predniesol vo veci Rina Services a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Rina</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:159">EU:C:2015:159</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0001">1</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> majú zásadný význam. Hlavnou právnou otázkou v danej veci bolo nepochybne, či možno požiadavku zakázanú podľa článku 14 smernice 2006/123<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0081"><P>V danom prípade právna úprava členského štátu, ktorá vyžaduje, aby spoločnosti klasifikované ako certifikačné organizácie mali svoje sídlo v tomto členskom štáte.</P></NOTE> odôvodniť na základe Zmluvy o FEÚ. Hoci sa tvrdilo, že článok 14 smernice 2006/123 nemôže vylúčiť takéto odôvodnenie, pretože toto ustanovenie bolo primárnym právom,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0082"><P>Článok 52 ods. 1 ZFEÚ.</P></NOTE> Súdny dvor bol jednoznačný: v zložení veľkej komory rozhodol, že vzhľadom na to, že článok 14 nezakotvuje možnosť odôvodnenia, takáto možnosť neexistuje. V tejto súvislosti Súdny dvor osobitne spomenul článok 3 ods. 3 smernice 2006/123.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0083"><P>Podľa ktorého členské štáty uplatňujú jej ustanovenia <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0103" ID="QS0103"/>v súlade s pravidlami Zmluvy o FEÚ, ktoré sa týkajú práva usadiť sa a voľného pohybu služieb<QUOT.END REF.START="QS0103" CODE="201C" ID="QE0103"/>.</P></NOTE> S odkazom výlučne na pojmy, systém a <HT TYPE="ITALIC">telos</HT> smernice, Súdny dvor prejavil významnú podporu rozhodnutiam, ktoré prijal normotvorca Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0084"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150616">16. júna 2015</DATE>, <NAME.CASE>Rina Services a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:399">EU:C:2015:399</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Zopakovalo sa to v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160223">23. februára 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Maďarsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑179/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:108">EU:C:2016:108</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0099"><NO.P>99.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru logický základ, z ktorého vychádza rozsudok vo veci Rina Services a i., spočíva v tom, že normotvorca Únie môže vo vzťahu k základným slobodám presadiť ich aspekt <HT TYPE="ITALIC">slobody</HT> na úkor ich aspektu <HT TYPE="ITALIC">odôvodnenia</HT>. V skutočnosti spočíva v povahe harmonizácie vymedziť, ustáliť a – ak to normotvorca Únie uzná za vhodné – obmedziť odôvodnenia s cieľom vytvoriť rovnaké podmienky pre hospodárske subjekty. Ako príklad možno uviesť, že v takejto situácii je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0104" ID="QS0104"/>víťazom<QUOT.END REF.START="QS0104" CODE="201C" ID="QE0104"/> základná sloboda Únie, ako aj hospodársky subjekt, ktorý má v úmysle opierať sa o túto slobodu – čo je v úplnom súlade s cieľmi Zmluvy o FEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0085"><P>Pozri tiež SCHÖNBERGER, Chr.: Normenkontrollen im EG‑Föderalismus: die Logik gegenläufiger Hierarchisierungen im Gemeinschaftsrecht. In: <HT TYPE="ITALIC">Europarecht</HT>. 2003, s. 600 – 627, na s. 621, podľa ktorého sa má primárne právo chápať viac ako motor než ako obmedzenie harmonizačných opatrení.</P></NOTE> Zákonnosť a legitímnosť takéhoto výsledku spočíva podľa môjho názoru v dodržiavaní legislatívneho postupu stanoveného Zmluvou o FEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0100"><NO.P>100.</NO.P><TXT>Primárne právo teda nemá žiadny vplyv na otázku, či je maloobchod <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0105" ID="QS0105"/>službou<QUOT.END REF.START="QS0105" CODE="201C" ID="QE0105"/> v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="23"?><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">d)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Ďalšie úvahy</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0101"><NO.P>101.</NO.P><TXT>Rád by som túto príležitosť využil aj na to, aby som sa touto vecou zaoberal v jej širšom kontexte.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0102"><NO.P>102.</NO.P><TXT>Aktuálne okolnosti naznačujú, že maloobchodná činnosť, hoci sa v podstate spája s distribúciou tovaru, je sama osebe službou a mala by sa uznať ako taká. V minulosti (a najmä v čase rozsudku Keck a Mithouard<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0086"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19931124">24. novembra 1993</DATE> (<NO.CASE>C‑267/91 a C‑268/91</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:905">EU:C:1993:905</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>) mohla byť hlavným prostriedkom distribúcie tovaru. Zásielkový obchod na základe katalógového predaja mohol existovať, ale bol určite okrajový. Odvtedy, s príchodom internetu, ktorý sa dostal prakticky do každej domácnosti (a smartfónu), maloobchod čelí konkurencii z nových strán, ktoré ho donútili podstúpiť významnú premenu. Dnes maloobchod v oveľa väčšej miere ako v minulosti pozostáva nielen z predaja výrobku, ale aj z poradenstva a poskytovania doplnkových služieb.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0087"><P>Pozri KOTLER, P., ARMSTRONG, G.: <HT TYPE="ITALIC">Principles of Marketing</HT>. Pearson Prentice Hall, 2012, 14. vyd.; pozri kapitolu o maloobchode, s. 374 – 394, na s. 384.</P></NOTE> V dnešných podmienkach je to činnosť, ktorá nie je len doplnkom k výrobku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0103"><NO.P>103.</NO.P><TXT>Ako sa často stáva v prípade novej právnej úpravy, pri uplatňovaní daného právneho nástroja vznikajú nové otázky, na ktoré nemožno odpovedať jednoduchým použitím predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa štyroch slobôd. Vidieť to možno najmä v prípade usadenia sa, kde rozlišovanie medzi usadením sa na účely distribúcie tovaru a usadením sa na účely poskytovania služby nemalo podľa ustanovení Zmluvy o FEÚ žiadny význam. Nevidím preto dôvod, pre ktorý by doterajšia judikatúra týkajúca sa vymedzenia slobody poskytovať služby a voľného pohybu tovaru mala brániť uplatňovaniu smernice 2006/123 vo vzťahu k maloobchodným predajcom, ako to vyplýva z jej jasného znenia. Naopak, judikatúra Súdneho dvora doposiaľ naznačovala, že rozdiel medzi tovarmi a službami bol vždy nevýhradný. Vývoj ekonomiky služieb, kde sa stáva bežné, že zákazník očakáva veľké množstvo služieb pri kúpe výrobku a dokonca aj po nej, zvyšuje prekrývanie medzi dvoma pólmi, pričom distribučné obchody sú jadrom tohto prekrytia. Normotvorca sa rozhodol zaradiť ich do rozsahu pôsobnosti smernice 2006/123, pričom vedel, že daná činnosť sa bude ďalej rozvíjať smerom k poskytovaniu ďalších služieb, čo je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá vždy uznávala skutočnosť, že určité činnosti obsahujú aspekty chránené viacerými slobodami.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0104"><NO.P>104.</NO.P><TXT>Aby som to zhrnul, nemyslím si, že doterajšia judikatúra sa môže alebo by sa mala vykladať v tom zmysle, že vylučuje činnosť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0106" ID="QS0106"/>maloobchodu<QUOT.END REF.START="QS0106" CODE="201C" ID="QE0106"/> z pôsobnosti smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">e)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Záver</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0105"><NO.P>105.</NO.P><TXT>Záver, ku ktorému som dospel vo vzťahu k prvej otázke, je teda taký, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0107" ID="QS0107"/>maloobchodná<QUOT.END REF.START="QS0107" CODE="201C" ID="QE0107"/> činnosť, ktorá spočíva v predaji tovaru, akým je obuv a odevy, spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti definície pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0108" ID="QS0108"/>služba<QUOT.END REF.START="QS0108" CODE="201C" ID="QE0108"/> v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O výlučne vnútroštátnych situáciách (štvrtá otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0106"><NO.P>106.</NO.P><TXT>Svojou štvrtou otázkou položenou vo veci C‑31/16 sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa kapitola III smernice 2006/123 s názvom <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0109" ID="QS0109"/>Sloboda poskytovateľov usadiť sa<QUOT.END REF.START="QS0109" CODE="201C" ID="QE0109"/> uplatňuje v situáciách, ktorých sa skutkové okolnosti obmedzujú na jediný členský štát Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0107"><NO.P>107.</NO.P><TXT>Nie je to prvýkrát, čo sa táto otázka kladie Súdnemu dvoru. Raad van State (Štátna rada) sa ho totiž tú istú otázku opýtala už aj vo veci Trijber a Harmsen.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0088"><P>Pozri druhú otázku vo veci C‑340/14 a prvú otázku vo veci C‑341/14, konkrétne body 28 a 37 v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151001">1. októbra 2015</DATE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:641">EU:C:2015:641</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="24"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0108"><NO.P>108.</NO.P><TXT>V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Trijber a Harmsen<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0089"><P>Pozri spojené veci <REF.DOC.ECR><NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE> (<NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:505">EU:C:2015:505</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0057">57</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, som navrhol odpovedať na túto otázku kladne. Ako som v tejto veci podrobne vysvetlil, jazykový, systematický, historický a teleologický výklad ustanovení smernice 2006/123 naznačuje, že kapitola III o slobode poskytovateľov usadiť sa sa uplatňuje nielen na cezhraničné, ale aj na výlučne vnútroštátne situácie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0090"><P>Keďže v oboch prípadoch nemali situácie, ktoré boli predmetom položených otázok, výlučne vnútroštátny charakter, Súdny dvor v tejto veci nepovažoval za nevyhnutné zaoberať sa otázkou výlučne vnútroštátnych situácií, a teda odmietol na túto otázku odpovedať; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151001">1. októbra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Trijber a Harmsen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:641">EU:C:2015:641</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Zatiaľ čo Súdny dvor odkazujem na tieto návrhy, pokiaľ ide o podrobnosti môjho odôvodnenia, v skratke som zastával nasledovný názor: pokiaľ ide o znenie právnych základov v Zmluve o FEÚ, neexistuje žiadny rozdiel medzi <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0110" ID="QS0110"/>koordináciou<QUOT.END REF.START="QS0110" CODE="201C" ID="QE0110"/>, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0111" ID="QS0111"/>aproximáciou<QUOT.END REF.START="QS0111" CODE="201C" ID="QE0111"/> a <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0112" ID="QS0112"/>harmonizáciou<QUOT.END REF.START="QS0112" CODE="201C" ID="QE0112"/>; harmonizácia v oblasti vnútorného trhu môže zahŕňať situácie, na ktoré sa nevzťahujú základné slobody zaručené Zmluvou o FEÚ; ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 neodkazujú na cezhraničnú činnosť, zatiaľ čo ustanovenia kapitoly IV áno, pričom pozmeňujúce a doplňujúce návrhy na obmedzenie celej smernice na cezhraničné situácie boli zamietnuté.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0109"><NO.P>109.</NO.P><TXT>Odkedy som predniesol svoje návrhy vo veci Trijber a Harmsen, som na túto otázku nezmenil názor.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0091"><P>Následne som svoj názor zopakoval v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:472">EU:C:2015:472</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Promoimpresa a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑458/14 a C‑67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:122">EU:C:2016:122</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V týchto návrhoch sa preto zameriam na riešenie ďalších tvrdení, ktoré boli vznesené v rámci aktuálneho konania, ako aj na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0110"><NO.P>110.</NO.P><TXT>Po prvé rozdiel v znení ustanovení kapitoly III a kapitoly IV je zásadný: usadenie sa podľa smernice sa má vzťahovať na poskytovanie všetkých vnútroštátnych služieb (kapitola III). Hospodárske subjekty by v prvom rade nemali byť odradené od usadenia sa v členskom štáte. Pre zvyšok, teda pre dočasné poskytovanie služieb je cezhraničný prvok prirodzený. Kapitola IV teda nevyhnutne a logicky vyžaduje existenciu cezhraničného prvku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0111"><NO.P>111.</NO.P><TXT>Po druhé tie ustanovenia<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0092"><P>Pozri napríklad článok 5 ods. 3 smernice 2006/123.</P></NOTE> alebo dokonca kapitoly<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0093"><P>Pozri napríklad kapitolu VI smernice.</P></NOTE> smernice 2006/123, ktoré osobitne odkazujú na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0113" ID="QS0113"/>iný členský štát<QUOT.END REF.START="QS0113" CODE="201C" ID="QE0113"/>, a tým na cezhraničnú situáciu, treba považovať za ustanovenia, ktoré sa uplatňujú konkrétne na cezhraničné situácie, ktoré žiadnym spôsobom nepredvídajú iné ustanovenia smernice, ktoré sa uplatňujú výlučne na vnútroštátne situácie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0112"><NO.P>112.</NO.P><TXT>Po tretie nemožno povedať, že právomoc na riešenie cezhraničných situácií priznáva len právny základ smernice, teda články 53 a 62 ZFEÚ<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0094"><P>Predtým článok 47 ods. 2 a článok 55 Zmluvy o ES.</P></NOTE>. Ako zdôraznila Komisia počas pojednávania, znenie článku 53 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého v prípade lekárskych a zdravotníckych povolaní a farmaceutických povolaní závisí postupné zrušenie obmedzení od koordinácie podmienok pre výkon povolania v jednotlivých členských štátoch, naznačuje opak.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0113"><NO.P>113.</NO.P><TXT>Normotvorca Únie už navyše použil článok 53 ZFEÚ ako právny základ v situáciách, ktoré prekročili rámec iba cezhraničných situácií. Zdá sa mi, že toto ustanovenie sa koherentne používa ako štandardný (a jediný) právny základ pre harmonizáciu<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0095"><P>Samotný Súdny dvor v tejto súvislosti odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0114" ID="QS0114"/>harmonizáciu<QUOT.END REF.START="QS0114" CODE="201C" ID="QE0114"/>; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20041012">12. októbra 2004</DATE>, <NAME.CASE>Paul a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑222/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:606">EU:C:2004:606</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> v oblasti služieb. Ide najmä o rozsiahlu harmonizáciu v odvetví finančných služieb. Ako príklad by som rád spomenul smernice<?PAGE NO="25"?> o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0096"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z <DATE ISO="20140515">15. mája 2014</DATE>, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="173" PAGE.FIRST="190" DATE.PUB="2014">Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> o trhoch s finančnými nástrojmi (MiFiD)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0097"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z <DATE ISO="20040421">21. apríla 2004</DATE> o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="145" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2004">Ú. v. EÚ L 145, 2004, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 06/007, s. 263).</P></NOTE> a o kapitálovej primeranosti investičných spoločností a úverových inštitúcií.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0098"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/49/ES zo <DATE ISO="20060614">14. júna 2006</DATE> o kapitálovej primeranosti investičných spoločností a úverových inštitúcií (prepracované znenie) (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="177" PAGE.FIRST="201" DATE.PUB="2006">Ú. v. EÚ L 177, 2006, s. 201</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> Nestretol som sa s rozsudkom Súdneho dvora týkajúcim sa ktorejkoľvek z týchto smerníc, v ktorom by v súvislosti s článkom 53 ZFEÚ vznikla otázka právneho základu, pokiaľ ide o výlučne vnútroštátne situácie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0099"><P>Napriek tomu, že išlo aj o vec, v súvislosti s ktorou Súdny dvor zasadal v pléne [pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20041012">12. októbra 2004</DATE>, <NAME.CASE>Paul a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑222/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:606">EU:C:2004:606</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>)] a ktorá sa týkala prvej smernice Rady 77/780/EHS z <DATE ISO="19771212">12. decembra 1977</DATE> o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa začatia a vykonávania činností úverových inštitúcií [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="322" PAGE.FIRST="30" DATE.PUB="1977">Ú. v. ES L 322, 1977, s. 30</REF.DOC.OJ>), smernice Rady 89/299/EHS zo <DATE ISO="19890417">17. apríla 1989</DATE> o vlastných zdrojoch úverových inštitúcií [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="124" PAGE.FIRST="16" DATE.PUB="1989">Ú. v. ES L 124, 1989, s. 16</REF.DOC.OJ>) a druhej smernice Rady 89/646/EHS z <DATE ISO="19891215">15. decembra 1989</DATE> o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa začatia a vykonávania činností úverových inštitúcií a o zmene a doplnení smernice 77/780/EHS [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="386" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1989">Ú. v. ES L 386, 1989, s. 1</REF.DOC.OJ>), pričom každá z nich bola prijatá podľa článku 53 ZFEÚ.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0114"><NO.P>114.</NO.P><TXT>Po štvrté by sme mali preskúmať súdnu prax Súdneho dvora. Tu sa ukazuje, že Súdny dvor vykladá ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 v situáciách, ktoré sú svojou povahou výlučne vnútroštátne, tak, že nehľadá cezhraničný prvok, ani neuplatňuje svoju všeobecnú judikatúru týkajúcu sa prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré vyplývajú z výlučne vnútroštátnych situácií, ako to je teraz zhrnuté (a objasnené) vo veci Ullens de Schooten.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0100"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161115">15. novembra 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑268/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:874">EU:C:2016:874</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0115"><NO.P>115.</NO.P><TXT>S cieľom vyhnúť sa prípadným nejasnostiam by som chcel zdôrazniť zásadný rozdiel medzi nasledovnými dvomi otázkami: a) vzťahuje sa smernica na situácie, ktoré majú výlučne vnútroštátnu povahu, a b) mal by Súdny dvor odpovedať na otázku napriek tomu, že sa všetky prvky sporu v konaní vo veci samej nachádzajú v jednom členskom štáte.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0101"><P>Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>The Gibraltar Betting a Gaming Association</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑591/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:32">EU:C:2017:32</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Otázka a) sa týka <HT TYPE="ITALIC">vecnej pôsobnosti</HT> smernice. Ide o <HT TYPE="ITALIC">hmotnoprávnu</HT> otázku. Ak je odpoveď na túto otázku kladná, daná záležitosť je uzavretá v tom zmysle, že hľadanie možných cezhraničných prvkov nie je potrebné. Na druhej strane otázka b) nemá hmotnoprávnu, ale procesnú povahu. Týka sa <HT TYPE="ITALIC">prípustnosti</HT> veci. Otázku b) treba analyzovať, len ak je odpoveď na otázku a) záporná. Rozsudok vo veci Ullens de Schooten<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0102"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161115">15. novembra 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑268/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:874">EU:C:2016:874</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> sa zaoberá otázkou b).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0116"><NO.P>116.</NO.P><TXT>Vo veci Rina Services a i.,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0103"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150616">16. júna 2015</DATE> (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:399">EU:C:2015:399</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Generálny advokát Cruz Villalón sa touto otázkou zaoberal vo svojich návrhoch a dospel k záveru, že existujú dostatočné (potenciálne) cezhraničné prvky; pozri návrhy, ktoré predniesol vo veci Rina Services a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Rina</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:159">EU:C:2015:159</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0014">14</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0015">15</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Treba však poznamenať, že generálny advokát sa nezaoberal otázkou, či patria výlučne vnútroštátne situácie do pôsobnosti kapitoly III smernice 2006/123.</P></NOTE> ktorá sa zaoberá vnútroštátnou právnou úpravou vyžadujúcou, aby spoločnosti klasifikované ako certifikačné organizácie mali svoje sídlo v určitom členskom štáte, Súdny dvor vyložil ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 – hoci sa skutkové okolnosti konania vo veci samej zjavne obmedzovali iba na jeden členský štát – bez toho, aby vyriešil túto otázku. Následne v rámci rozsudku vo veci Trijber a Harmsen Súdny dvor neodpovedal na otázku, či sa ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 uplatňujú výlučne na vnútroštátnu situáciu. Namiesto toho hľadal a našiel dostatočné cezhraničné prvky.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0104"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151001">1. októbra 2015</DATE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:641">EU:C:2015:641</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Tento prístup sa zmenil s vydaním rozsudku vo veci Hiebler.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0105"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151223">23. decembra 2015</DATE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:843">EU:C:2015:843</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vo veci Hiebler, ktorá sa týkala územných obmedzení umožňujúcich, aby kominári ponúkali svoje služby iba v tej oblasti čistenia komínov, v ktorej majú bydlisko, sa skutkové okolnosti vzťahovali na jeden členský štát.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0106"><P>Obmedzovali sa dokonca na región v dotknutom členskom štáte, čo, ako som uviedol vo svojich návrhoch, nebolo relevantné, keďže cezhraničný prvok nebol nevyhnutný; pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:472">EU:C:2015:472</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0023">23</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor sa nezmienil o povinnom cezhraničnom prvku<?PAGE NO="26"?> a priamo pristúpil k preskúmaniu položených otázok.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0107"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151223">23. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:843">EU:C:2015:843</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.).</P></NOTE> To isté platí v prípade rozsudku vo veci Promoimpresa a i.,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0108"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160714">14. júla 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑458/14 a C‑67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:558">EU:C:2016:558</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ktorý sa týkal vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej dochádzalo k automatickému odkladu dátumu skončenia platnosti koncesií týkajúcich sa verejného majetku v prímorských a jazerných oblastiach. Hoci sa skutkové okolnosti veci v konaní pred vnútroštátnym súdom obmedzovali len na jeden členský štát,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0109"><P>V návrhoch, ktoré som predniesol v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Promoimpresa a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑458/14 a C‑67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:122">EU:C:2016:122</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) som opätovne uviedol, že ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 týkajúce sa slobody usadiť sa sa uplatňujú nezávisle od existencie cezhraničného prvku.</P></NOTE> aj v tomto prípade Súdny dvor vyložil ustanovenia kapitoly III bez toho, aby vyriešil otázku tohto obmedzenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0110"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160714">14. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Promoimpresa a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑458/14 a C‑67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:558">EU:C:2016:558</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.).</P></NOTE> Naopak, keď analyzoval článok 49 ZFEÚ, vyžadoval <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0115" ID="QS0115"/>cezhraničný záujem<QUOT.END REF.START="QS0115" CODE="201C" ID="QE0115"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0111"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160714">14. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Promoimpresa a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C-458/14 a C-67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:558">EU:C:2016:558</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0068">68</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Okrem toho, v rozsudku Hemming a i., ktorý sa týka požiadavky na zaplatenie poplatku v súvislosti so žiadosťou o povolenie, sa všetky skutkové okolnosti sústredili v Londýne. Ani Súdny dvor,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0112"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161116">16. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Hemming a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑316/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:879">EU:C:2016:879</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ani generálny advokát<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0113"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Hemming a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑316/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:618">EU:C:2016:618</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> túto otázku nezodpovedali.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0117"><NO.P>117.</NO.P><TXT>Aby som to zhrnul, vyššie uvedené veci, v ktorých išlo o výlučne vnútroštátnu situáciu, chápem nasledovne: vyložením ustanovení kapitoly III smernice 2006/123 Súdny dvor predpokladal, že tieto ustanovenia sa uplatňujú vo výlučne vnútroštátnej situácii.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0114"><P>Prípadové poznámky v právnickej literatúre takisto vyvodili tento záver po analýze tejto otázky. Pozri napríklad REINSTADLER, A., REINALTER, A.: Partikuläre Anwendung der RL 2006/123/EG auf rein innerstaatliche Sachverhalte? In: <HT TYPE="ITALIC">Zeitschrift für Europarecht, internationales Privatrecht und Rechtsvergleichung</HT>. 2016, s. 124 – 126, na s. 125; KORTE, S.: Dienstleistungsfreiheit: Gebietsbeschränkungen für Rauchfangkehrer. In: <HT TYPE="ITALIC">Europäische Zeitschrift für Wirtschaftsrecht</HT>. 2014, s. 224 – 229, na s. 228, a STREINZ, R.: Anwendungsbereich der DienstleistungsRL bei rein innerstaatlichen Sachverhalten; Kohärenz und Systematik als Maßstab für die Verhältnismäßigkeit der territorialen Beschränkung von Gewerbekonzessionen. In: <HT TYPE="ITALIC">Juristische Schulung</HT>. 2016, s. 759 – 761, na s. 761. Pokiaľ ide o návrhy, ktoré som predniesol v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Trijber a Harmsen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:505">EU:C:2015:505</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), SCHIFF, A.: Zur Anwendbarkeit der Dienstleistungsrichtlinie auf Inlandssachverhalte. In: <HT TYPE="ITALIC">Zeitschrift für europäisches Wirtschaftsrecht</HT>. 2015, s. 899 – 904, na s. 901.</P></NOTE> Keďže patrili do vecnej pôsobnosti smernice 2006/123, nebolo potrebné hľadať žiadne možné alebo potenciálne cezhraničné prvky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0118"><NO.P>118.</NO.P><TXT>Nie je teda prekvapením, že navrhujem, aby sa Súdny dvor v konaní vo veci samej riadil touto judikatúrou, a preto moja odpoveď na štvrtú otázku znie, že ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 sa uplatňujú na situácie, akou je situácia v prejednávanej veci, bez ohľadu na to, či sa všetky skutočnosti obmedzujú na jeden členský štát.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O možných cezhraničných prvkoch (tretia otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0119"><NO.P>119.</NO.P><TXT>Na základe navrhovanej odpovede na štvrtú otázku sa tretia otázka stáva hypotetickou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0115"><P>Pozri tiež bod 115 týchto návrhov.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Územný plán podľa smernice 2006/123 (druhá a piata otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0120"><NO.P>120.</NO.P><TXT>Svojou druhou a piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia smernice 2006/123 bránia územnému plánu obce ako vo veci samej, podľa ktorého je zóna určená pre maloobchod s objemným tovarom, s výnimkou maloobchodnej predajne pre diskontný reťazec obuvi a odevov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0121"><NO.P>121.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že usadenie sa maloobchodnej predajne ako v konaní vo veci samej má trvalý charakter, príslušné ustanovenia na posúdenie tejto otázky sa nachádzajú v kapitole III smernice týkajúcej sa <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0116" ID="QS0116"/>slobody poskytovateľov usadiť sa<QUOT.END REF.START="QS0116" CODE="201C" ID="QE0116"/>. Uvedená kapitola III sa ďalej člení na dva oddiely: prvý sa týka udeľovania povolení, pričom sa zaoberá systémami udeľovania povolení a príslušnými podmienkami a postupmi (oddiel 1, teda články 9 až 13 smernice 2006/123), a druhý sa týka<?PAGE NO="27"?> zakázaných požiadaviek alebo požiadaviek podliehajúcich hodnoteniu (oddiel 2, to znamená články 14 a 15 smernice 2006/123). Uplatniteľnosť týchto oddielov závisí od toho, či dotknutý územný plán predstavuje obmedzenie vo forme <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0117" ID="QS0117"/>systému udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0117" CODE="201C" ID="QE0117"/> v zmysle článku 4 ods. 6 smernice 2006/123 alebo vo forme <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0118" ID="QS0118"/>požiadavky<QUOT.END REF.START="QS0118" CODE="201C" ID="QE0118"/> podľa článku 4 ods. 7 uvedenej smernice.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O udeľovaní povolení</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0122"><NO.P>122.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0119" ID="QS0119"/>Systém udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0119" CODE="201C" ID="QE0119"/>, ktorý má za následok uplatnenie článkov 9 až 13 smernice 2006/123, predstavuje v zmysle článku 4 ods. 6 tejto smernice každý postup, v rámci ktorého sa od poskytovateľa alebo príjemcu vyžaduje, aby podnikol kroky smerom k získaniu úradného rozhodnutia alebo konkludentného rozhodnutia o prístupe k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávaní od príslušného orgánu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0123"><NO.P>123.</NO.P><TXT>Rozhodnutie je zvyčajne, hoci nie nevyhnutne v každom prípade, určené jednotlivej (fyzickej alebo právnickej) osobe. To nie je prípad územného plánu, ktorý predstavuje dokument vypracovaný nezávisle vopred. Inými slovami, zatiaľ čo dodržanie územného plánu môže byť nevyhnutné na začatie činnosti v oblasti služieb, samotný územný plán je aktom obecnej rady <HT TYPE="ITALIC">ex ante</HT> a <HT TYPE="ITALIC">in abstracto</HT>. Z toho vyplýva, že územný plán nepredstavuje systém udeľovania povolení.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0124"><NO.P>124.</NO.P><TXT>Myslím, že takéto chápanie výrazu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0120" ID="QS0120"/>systém udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0120" CODE="201C" ID="QE0120"/> potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0125"><NO.P>125.</NO.P><TXT>Hoci podľa mojich vedomostí Súdny dvor ešte nemusel podrobne stanoviť rozdiel medzi <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0121" ID="QS0121"/>systémom udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0121" CODE="201C" ID="QE0121"/> a inými formami obmedzenia, pričom v troch prípadoch sa zaoberal vecami týkajúcimi sa systémom udeľovania povolení podľa smernice 2006/123: Trijber a Harmsen,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0116"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151001">1. októbra 2015</DATE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:641">EU:C:2015:641</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Promoimpresa a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0117"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160714">14. júla 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑458/14 a C‑67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:558">EU:C:2016:558</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a Hemming a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0118"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161116">16. novembra 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑316/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:879">EU:C:2016:879</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Predmetom bolo vždy rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo potrebné predtým, než poskytovateľ služieb mohol začať svoju činnosť. Súdny dvor EZVO rovnakým spôsobom klasifikoval systém povolení pre staviteľov v Nórsku ako systém udeľovania povolenia v zmysle článku 16 ods. 2 písm. b)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0119"><P>Rozsudok Súdneho dvora EZVO z <DATE ISO="20150928">28. septembra 2015</DATE>, Dozorný orgán EZVO v. Nórske kráľovstvo, Správa Súdneho dvora EZVO 2015 – 484, bod 50.</P></NOTE> smernice 2006/123, keďže povolenie bolo pre stavebnú spoločnosť potrebné na začatie stavebných prác v Nórsku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0126"><NO.P>126.</NO.P><TXT>Vo všetkých týchto veciach poskytovateľ služieb 1) musel požiadať o rozhodnutie orgánu, 2) dostal rozhodnutie, ktoré mu bolo adresované <HT TYPE="ITALIC">in concreto</HT>, a 3) toto rozhodnutie a jeho dodržanie bolo pre poskytovateľa služieb predpokladom na to, aby začal svoju činnosť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0120"><P>Pozri znenie článku 4 ods. 6, ktoré som zvýraznil kurzívou: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0122" ID="QS0122"/><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0123" ID="QS0123"/>systém udeľovania povolení<QUOT.END REF.START="QS0123" CODE="2018" ID="QE0123"/> je každý postup, v rámci ktorého sa od poskytovateľa alebo príjemcu <HT TYPE="ITALIC">vyžaduje, aby podnikol kroky</HT> smerom <HT TYPE="ITALIC">k získaniu úradného rozhodnutia</HT> alebo konkludentného rozhodnutia <HT TYPE="ITALIC">o prístupe k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávaní od príslušného orgánu</HT><QUOT.END REF.START="QS0122" CODE="201C" ID="QE0122"/>.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0127"><NO.P>127.</NO.P><TXT>Žiadny z týchto troch prvkov sa nenachádza v konaní vo veci samej, a preto zastávam názor, že územný plán ako v prejednávanej veci nepredstavuje systém udeľovania povolení v zmysle článku 4 ods. 6 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="28"?><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O požiadavkách</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0128"><NO.P>128.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0124" ID="QS0124"/>Požiadavka<QUOT.END REF.START="QS0124" CODE="201C" ID="QE0124"/> v zmysle článku 4 ods. 7 je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0125" ID="QS0125"/>akákoľvek povinnosť, zákaz, podmienka alebo obmedzenie ustanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach členských štátov<QUOT.END REF.START="QS0125" CODE="201C" ID="QE0125"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0121"><P>Alebo v dôsledku judikatúry, ustanovené v rámci správnej praxe, pravidiel profesijných inštitúcií alebo kolektívnych pravidiel profesijných združení alebo iných profesijných organizácií prijatých pri výkone ich právnej autonómie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0129"><NO.P>129.</NO.P><TXT>Územný plán, akým je územný plán obce Appingedam, je správnym opatrením, ktoré predstavuje <HT TYPE="ITALIC">conditio sine qua non</HT> na to, aby sa hospodársky subjekt usadil v takejto obci. Patrí preto do pôsobnosti definície pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0126" ID="QS0126"/>požiadavka<QUOT.END REF.START="QS0126" CODE="201C" ID="QE0126"/> v zmysle smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">c)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O odôvodnení 9 smernice 2006/123</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0130"><NO.P>130.</NO.P><TXT>Skôr, než budeme skúmať články 14 a 15 smernice 2006/123, treba sa zaoberať otázkou vnútroštátneho súdu, a teda či účinkom odôvodnenia 9 uvedenej smernice je vylúčenie takého opatrenia, akým je územný plán, z rozsahu pôsobnosti tejto smernice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0131"><NO.P>131.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 9 smernice uvádza, že táto smernica <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0127" ID="QS0127"/>sa uplatňuje len na požiadavky, ktoré majú vplyv na prístup k činnostiam v oblasti služieb alebo na ich výkon. Z tohto dôvodu sa neuplatňuje na požiadavky, ako sú pravidlá cestnej premávky, pravidlá týkajúce sa rozvoja alebo využitia pozemkov, územné plánovanie v mestách a na vidieku, stavebné predpisy, ako ani na správne sankcie uložené za nedodržanie takýchto pravidiel, ktoré konkrétne neupravujú alebo neovplyvňujú činnosti v oblasti služieb, ale ktoré musia poskytovatelia dodržiavať počas vykonávania svojej hospodárskej činnosti rovnako ako iné súkromné osoby<QUOT.END REF.START="QS0127" CODE="201C" ID="QE0127"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0132"><NO.P>132.</NO.P><TXT>Je známe, že hoci odôvodnenia právnych aktov Únie nemajú nezávislú právnu silu,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0122"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19981119">19. novembra 1998</DATE>, <NAME.CASE>Nilsson a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑162/97</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1998:554">EU:C:1998:554</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20051124">24. novembra 2005</DATE>, <NAME.CASE>Deutsches Milch‑Kontor</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑136/04</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:716">EU:C:2005:716</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>TeliaSonera Finland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑192/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:309">EU:C:2009:309</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0087">87</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0089">89</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor ich často využíva pri výklade ustanovení právneho aktu Únie a urobil tak už aj pri výklade smernice 2006/123.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0123"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130508">8. mája 2013</DATE> (<NO.CASE>C‑197/11 a C‑203/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:288">EU:C:2013:288</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0104">104</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150616">16. júna 2015</DATE>, <NAME.CASE>Rina Services a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:399">EU:C:2015:399</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151001">1. októbra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Trijber a Harmsen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑340/14 a C‑341/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:641">EU:C:2015:641</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151223">23. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:843">EU:C:2015:843</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160714">14. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Promoimpresa a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑458/14 a C‑67/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:558">EU:C:2016:558</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160223">23. februára 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Maďarsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑179/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:108">EU:C:2016:108</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0088">88</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0106">106</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0111">111</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161116">16. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Hemming a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑316/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:879">EU:C:2016:879</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V rámci právneho poriadku Únie majú opisnú, a nie normatívnu povahu. Otázka ich právnej sily sa zvyčajne nerieši z toho dôvodu, že odôvodnenia sa spravidla odzrkadľujú v právnych ustanoveniach smernice. Ustálená legislatívna prax politických inštitúcií Únie smeruje k situácii, v ktorej odôvodnenia poskytujú skutkový základ ustanoveniam právneho textu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0133"><NO.P>133.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 9 sa však nikde v smernici neodzrkadľuje v tom zmysle, že odráža niektoré (normatívne) ustanovenie. V dôsledku toho oblasti vymenované v tomto odôvodnení nie sú <HT TYPE="ITALIC">per se</HT> vyňaté zo smernice 2006/123 len preto, že sú v tomto odôvodnení uvedené. Smernica teda neobsahuje medzeru, pokiaľ ide o územné plány.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0134"><NO.P>134.</NO.P><TXT>Keďže sa niektorí účastníci konania odvolávali na rozsudok Súdneho dvora vo veci Libert a i.,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0124"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130508">8. mája 2013</DATE> (<NO.CASE>C‑197/11 a C‑203/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:288">EU:C:2013:288</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0104">104</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> stačí konštatovať, že hoci sa odôvodnenie 9 v tomto rozsudku spomínalo, dôvodom, pre ktorý sa Súdny dvor domnieval, že opatrenia týkajúce sa sociálneho ubytovania nepatria do pôsobnosti smernice 2006/123, bolo jednoznačné znenie článku 2 ods. 2 písm. j) tejto smernice.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0125"><P>Podľa ktorého sa smernica nevzťahuje na sociálne služby súvisiace so sociálnym ubytovaním.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="29"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0135"><NO.P>135.</NO.P><TXT>To však neznamená, že toto odôvodnenie nemá výkladovú hodnotu. Odôvodnenie 9 vnímam v súvislosti s povinnosťou členských štátov podľa článku 15 ods. 7 smernice 2006/123 oznámiť Komisii novoprijaté požiadavky, ako aj ich povinnosťou podľa článku 39 ods. 1 písm. b) smernice 2006/123 predložiť Komisii správu, ktorá bude obsahovať informácie uvedené v článku 15 ods. 5 o požiadavkách podliehajúcich hodnoteniu. Samozrejme od členských štátov nemožno očakávať, že by mali Komisii oznámiť každý územný plán ako opatrenie územného plánovania v mestách a na vidieku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0136"><NO.P>136.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 9 teda objasňuje, že právne predpisy týkajúce sa plánovania rozvoja mesta vo väčšine prípadov nepredstavujú požiadavky podľa smernice 2006/123. Väčšina právnych predpisov týkajúcich sa plánovania rozvoja mesta, najmä tých, ktoré sa uplatňujú <HT TYPE="ITALIC">erga omnes</HT>, neovplyvňuje poskytovateľov služieb, pretože nestanovujú podmienku ovplyvňujúcu službu poskytovateľa.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0126"><P>Pozri tiež RODIN, S.: Scope of the Services Directive 2006/123/EC. In: <HT TYPE="ITALIC">Conference notes Internal Market for Services</HT>. University of Maribor, 2009, s. 21, a KLAMERT, M.: <HT TYPE="ITALIC">Services Liberalization in the EU and the WTO</HT>. Cambridge University Press, 2015, s. 285.</P></NOTE> Smernica 2006/123 chráni poskytovateľa služieb pred bremenami, ktoré ovplyvňujú poskytovateľov služieb viac ako občanov, ktorí služby neposkytujú, ale je zrejmé, že cieľom tejto smernice nie je odstrániť všeobecné administratívne nevyhnutnosti, akými sú stavebné normy, pravidlá cestnej premávky alebo právne predpisy týkajúce sa plánovania rozvoja mesta. Nie všetko, čo môže mať úplne vedľajší vplyv na slobodu usadiť sa, by malo predstavovať požiadavku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0137"><NO.P>137.</NO.P><TXT>Naopak, z odôvodnenia 9 nevyplýva, že územný plán je úplne vyňatý z rozsahu pôsobnosti smernice. Môže sa totiž stať, že územný plán ovplyvňuje poskytovateľov služieb určitým konkrétnym spôsobom. Územné obmedzenia (článok 15 ods. 2) a povolenia pre hypermarkety (odôvodnenie 47) sú v smernici výslovne uvedené. Navyše ja tomu rozumiem tak, že akékoľvek pravidlo bez ohľadu na jeho pôvod, ktoré má za následok vyššie náklady na usadenie sa poskytovateľov služieb, patrí v zásade do pôsobnosti smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0138"><NO.P>138.</NO.P><TXT>Dotknuté opatrenie, teda zákaz vykonávania určitých maloobchodných činností v určitej zóne, vyvoláva takéto dodatočné náklady na usadenie sa, a preto sa na neho vzťahuje smernica 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0139"><NO.P>139.</NO.P><TXT>Vzhľadom na odôvodnenie 9 smernice 2006/123 nie je územný plán ako vo veci samej vylúčený z pôsobnosti tejto smernice.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">d)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O článku 14 ods. 5 smernice 2006/123</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0140"><NO.P>140.</NO.P><TXT>Článok 14 smernice 2006/123, ktorý sa týka zakázaných požiadaviek, vymenúva osem požiadaviek, ktoré členské štáty nemôžu v žiadnom prípade stanoviť, pokiaľ ide o prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na ich území. Tento <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0128" ID="QS0128"/>čierny zoznam<QUOT.END REF.START="QS0128" CODE="201C" ID="QE0128"/> má za cieľ zabezpečiť systematické a rýchle odstránenie niektorých obmedzení slobody usadiť sa, ktoré sa podľa normotvorcu Únie a judikatúry Súdneho dvora považujú za obmedzenia, ktoré závažným spôsobom ovplyvňujú riadne fungovanie vnútorného trhu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0127"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150616">16. júna 2015</DATE>, <NAME.CASE>Rina Services a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑593/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:399">EU:C:2015:399</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0141"><NO.P>141.</NO.P><TXT>Článok 14 ods. 5 smernice 2006/123 v skratke zakazuje podmieniť usadenie sa individuálnym uplatnením hospodárskeho testu. Hoci sa zdá sa, že existuje určitý hospodársky prvok územného plánu, ktorý zakazuje určité maloobchodné činnosti v určitých zónach, dané opatrenie nepatrí do pôsobnosti článku 14 ods. 5 smernice 2006/123. Pred usadením sa sa neuplatňuje žiadny individuálny test a žiadny hospodársky prvok opatrenia, zdá sa, nie je prevládajúci<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0128"><P>V právnickej literatúre sa účel článku 14 ods. 5 považuje za test hospodárskeho dopytu (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0129" ID="QS0129"/>Bedarfsplanung<QUOT.END REF.START="QS0129" CODE="201C" ID="QE0129"/>); pozri napr. SCHLACHTER, M., OHLER, Chr.: <HT TYPE="ITALIC">Europäische Dienstleistungsrichtlinie, Handkommentar</HT>. Baden‑Baden: Nomos, 2008, Artikel 14, bod 16.</P></NOTE> (pozri analýzu o odôvodnení nižšie).</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="30"?><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">e)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O článku 15 smernice 2006/123</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0142"><NO.P>142.</NO.P><TXT>Otázkou, ktorú treba ešte preskúmať, je, či územný plán patrí do pôsobnosti článku 15 ods. 2 písm. a) smernice 2006/123,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0129"><P>Článok 15 je priamo uplatniteľný a jednotlivci sa na neho môžu voči členským štátom odvolávať; pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Hiebler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑293/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:472">EU:C:2015:472</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ktorý vylučuje kvantitatívne alebo územné obmedzenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0143"><NO.P>143.</NO.P><TXT>Ako vo svojich vyjadreniach k prejednávanej veci správne uviedla talianska vláda, územný plán ako vo veci samej predstavuje takéto územné obmedzenie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0130"><P>Pozri tiež body 6.2.5 a 6.3.1 Príručky Komisie k smernici o službách.</P></NOTE> Daný plán obmedzuje potenciálny priestor, na ktorom sa môžu poskytovatelia služieb usadiť, ale neobmedzuje ich počet, ak je na ich činnosti určený dostatok miesta.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0144"><NO.P>144.</NO.P><TXT>Takéto obmedzenie možno odôvodniť len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v článku 15 ods. 3<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0131"><P>Znenie článku 15 ods. 3 smernice pripomína formuláciu Súdneho dvora v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19951130">30. novembra 1995</DATE>, <NAME.CASE>Gebhard</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑55/94</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1995:411">EU:C:1995:411</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež DAVIES, G.: The Services Directive: extending the country of origin principle, and reforming public administration. In: <HT TYPE="ITALIC">European Law Review</HT>. 2007, zv. 32, s. 232 – 245, na s. 234. Čo sa týka požiadaviek podľa článku 15 ods. 3 smernice, pozri aj BOTMAN, M. R.: <HT TYPE="ITALIC">De Dienstenrichtlijn in Nederland</HT>. H Den Haag: Boom Juridische uitgevers, 2015, Kapitola 7, § 4.1.2, s. 275.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0145"><NO.P>145.</NO.P><TXT>Posúdenie skutkového stavu podľa tohto ustanovenia koniec koncov vykonáva vnútroštátny súd. Na základe dostupných informácií sa však zdá, že dotknuté opatrenie, teda pridelenie konkrétnych predajných priestorov, je odôvodnené podľa článku 15 ods. 3 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0146"><NO.P>146.</NO.P><TXT>Zaoberáme sa nejasne uplatniteľným opatrením, ktoré sa z právneho a skutkového hľadiska uplatňuje rovnako voči všetkým poskytovateľom služieb a na základe ktorého nedochádza priamo ani nepriamo k diskriminácii na základe štátnej príslušnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0147"><NO.P>147.</NO.P><TXT>Ochrana mestského životného prostredia je ako závažný dôvod týkajúci sa verejného záujmu uznaná v článku 4 ods. 8 smernice 2006/123,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0132"><P>Ako na závažný dôvod týkajúci sa verejného záujmu sa na ňu odkazuje aj v odôvodneniach 40, 56 a 66 smernice 2006/123. Odôvodnenie 40 dokonca výslovne uvádza, že ochrana mestského životného prostredia zahŕňa aj územné plánovanie v mestách a na vidieku.</P></NOTE> ktorý v tejto súvislosti kodifikuje predchádzajúcu judikatúru zaoberajúcu sa článkom 56 ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0133"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20011129">29. novembra 2001</DATE>, <NAME.CASE>De Coster</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑17/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2001:651">EU:C:2001:651</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Mesto môže mať záujem prispieť prostredníctvom územného plánu k tomu, aby si zachovalo svoju životaschopnosť a udržalo svoj pôvodný charakter. Súčasťou takejto politiky vo všeobecnosti môže byť aj regulácia toho, aké obchody možno zriadiť a kde. Okrem toho môže mať mesto záujem aj na úprave množstva a smeru dopravy v meste i mimo neho. Treba dodať, že dotknuté opatrenie nemá hospodársku povahu v tom zmysle, že jeho účelom a účinkom je uprednostňovať určitých maloobchodníkov pred inými. Týka sa skôr spôsobu života v meste a približuje sa politike v oblasti kultúry, ktorá sa v článku 4 ods. 8 smernice 2006/123 taktiež uznáva ako závažný dôvod týkajúci sa verejného záujmu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0134"><P>Hoci sa politika v oblasti kultúry neobjavila v judikatúre Súdneho dvora pred prijatím smernice, ako to zdôrazňuje BARNARD, C.: Unravelling the services directive. In: <HT TYPE="ITALIC">45 Common Market Law Review</HT>. 2008, s. 323 – 396, na s. 354.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0148"><NO.P>148.</NO.P><TXT>Zdá sa, že dané opatrenie je primerané a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie jeho cieľa. Nákupné centrá mimo centra mesta majú samy osebe podporujúci účinok. Keď sa niektoré obchody umiestnia mimo centra mesta a obyvatelia sa tam zavezú svojimi autami, daná lokalita sa stane atraktívnejšou aj pre ďalšie obchody, ktoré sa doposiaľ usádzali v centre mesta. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť negatívnym dôsledkom zvýšenej cestnej premávky a prázdnemu centru mesta, je teda obmedziť možnosti poskytovateľov služieb usadiť sa mimo centra mesta.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="31"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0149"><NO.P>149.</NO.P><TXT>V tomto kontexte a to je podstatné, obec v prejednávanej veci vysvetlila, že predmetné opatrenie nebráni usadeniu sa poskytovateľov služieb v meste ako takom, keďže sa tam nachádza dostatok maloobchodných priestorov, ktoré sú dostupné za prijateľné ceny.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0135"><P>Táto situácia sa teda výrazne odlišuje od skutkového stavu vo veci Komisia/Španielsko, v ktorej španielska právna úprava systematicky vylúčila určitý typ maloobchodu; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110324">24. marca 2011</DATE> (<NO.CASE>C‑400/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:172">EU:C:2011:172</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Zdá sa, že skutočne neexistuje žiadny náznak, že územný plán nepriamo obmedzuje počet maloobchodníkov v obci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0150"><NO.P>150.</NO.P><TXT>Ako už bolo uvedené, keďže sa zdá, že neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že opatrenie je neprimerané, bude úlohou vnútroštátneho súdu, aby to overil. Ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že plochy sú obmedzené v takom rozsahu, že poskytovatelia, akým je napríklad spoločnosť Bristol BV, sa tam nemôžu usadiť, alebo sú od toho odrádzaní, opatrenie neprejde testom proporcionality, a preto by mu bránil článok 15 smernice 2006/123.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0151"><NO.P>151.</NO.P><TXT>Na druhú a piatu otázku treba preto odpovedať v tom zmysle, že územný plán ako v konaní vo veci samej, ktorý povoľuje iba určité druhy maloobchodu, predstavuje územné obmedzenie v zmysle článku 15 ods. 2 písm. a) smernice 2006/123, ktoré možno odôvodniť na základe článku 15 ods. 3 tejto smernice, ak sa preukáže, že sleduje cieľ ochrany mestského životného prostredia primeraným spôsobom.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">5.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O článkoch 34 a 49 ZFEÚ (šiesta otázka)</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0152"><NO.P>152.</NO.P><TXT>Vzhľadom na navrhovanú odpoveď na predchádzajúce otázky a na to, že prejednávaná vec patrí do pôsobnosti smernice 2006/123, nie je analýza týkajúca sa zmluvných slobôd nevyhnutná.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0136"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160223">23. februára 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Maďarsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑179/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:108">EU:C:2016:108</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0118">118</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">VI.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0153"><NO.P>153.</NO.P><TXT>Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položili Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) a Raad van State (Štátna rada, Holandsko) takto:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Poplatky, akými sú poplatky v konaní vo veci C‑360/15, vyberané orgánom členského štátu za spracovanie žiadosti o vydanie povolenia, ktoré sa týka času, miesta a spôsobu vykonania výkopových prác v súvislosti s osadením káblov pre verejnú elektronickú komunikačnú sieť, patria do pôsobnosti článku 2 ods. 2 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z <DATE ISO="20061212">12. decembra 2006</DATE> o službách na vnútornom trhu. Netýkajú sa oblasti daní v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2006/123.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Maloobchodná činnosť, ktorá spočíva v predaji takého tovaru, akým je obuv a odevy, spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti definície pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0130" ID="QS0130"/>služba<QUOT.END REF.START="QS0130" CODE="201C" ID="QE0130"/> v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2006/123.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Ustanovenia kapitoly III smernice 2006/123 sa uplatňujú na situácie, akou je situácia v konaní vo veci C‑31/16, bez ohľadu na to, či sa všetky skutočnosti obmedzujú na jeden členský štát.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Územný plán, akým je územný plán v konaní vo veci C‑31/16, ktorý povoľuje iba určité druhy maloobchodu, predstavuje územné obmedzenie v zmysle článku 15 ods. 2 písm. a) smernice 2006/123, ktoré možno odôvodniť na základe článku 15 ods. 3 tejto smernice, ak sa preukáže, že sleduje cieľ ochrany mestského životného prostredia primeraným spôsobom.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>