Úvod

1.

Svojím odvolaním sa BdM Banca SpA, predtým Banca Popolare di Bari SpA (ďalej len „odvolateľka“), domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 20. decembra 2023, Banca Popolare di Bari/Komisia (T‑415/21, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:833), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci SA.39451 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas (ďalej len „rozhodnutie Tercas“) ( 2 ).

2.

Prejednávané odvolanie od Súdneho dvora vyžaduje, aby preskúmal klasické prvky súvisiace so žalobami o mimozmluvnú zodpovednosť Európskej únie, ako je v prvom rade začiatok plynutia premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, najmä pokiaľ ide o rozlišovanie medzi „okamžitou“ a „pokračujúcou“ škodou, a následne prípadnú kvalifikáciu porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ ako „dostatočne závažného“ v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ a napokon posúdenie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním, v tomto prípade Komisii, a škodou, ktorá údajne vznikla odvolateľke, najmä v prípade možných sprievodných príčin tejto škody.

Okolnosti predchádzajúce sporu a napadnutý rozsudok

3.

V rozhodnutí Tercas Komisia konštatovala, že zásah zo strany Fondo interbancario di tutela dei depositi (Medzibankový fond na ochranu vkladov, Taliansko) (ďalej len „FITD“), ktorý 7. júla 2014 povolila Banca d’Italia (Národná banka Talianska), v prospech banky Banca Tercas (ďalej len „Tercas“) ( 3 ), ktorej všetky aktíva mala v držbe od 1. októbra 2014 odvolateľka, predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorú treba vymáhať od jej príjemcu. ( 4 ) Dňa 4. februára 2016 FITD uskutočnil „dobrovoľný“ zásah v prospech banky Tercas a 14. júla 2016 došlo k zlúčeniu banky Tercas a odvolateľky.

4.

Rozsudkom Všeobecného súdu z 19. marca 2019 vo veci Taliansko a i./Komisia ( 5 ), ktorý bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 2. marca 2021 vo veci Komisia/Taliansko a i. ( 6 ) (ďalej spoločne len „rozsudky Tercas“), bolo rozhodnutie Tercas zrušené. V nadväznosti na tieto rozsudky odvolateľka požiadala Komisiu o náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku rozhodnutia Tercas, čo Komisia zamietla.

5.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu odvolateľky o náhradu tejto škody. Po tom, čo konštatoval, že podmienky týkajúce sa protiprávnosti konania a existencie príčinnej súvislosti neboli splnené, ( 7 ) dospel k záveru, že túto žalobu treba zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať podmienku týkajúcu sa existencie škody. ( 8 )

Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

6.

Dňa 26. februára 2024 odvolateľka podala proti napadnutému rozsudku odvolanie. Navrhuje, aby Súdny dvor na jednej strane zrušil napadnutý rozsudok a na druhej strane s konečnou platnosťou rozhodol vo veci a uložil Únii zastúpenej Komisiou povinnosť zaplatiť jej sumu 203,3 milióna eur ako náhradu majetkovej ujmy a primeranú sumu ako náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, a subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu.

7.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako neprípustné alebo neúčinné a v každom prípade ako nedôvodné v celom rozsahu, alebo subsidiárne zamietol návrh na náhradu škody ako úplne nedôvodný, ako aj uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

8.

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Súdny dvor, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. septembra 2025.

Analýza

9.

Odvolanie obsahuje tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý sa týka premlčania žaloby v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o jednu zo zložiek ujmy, druhý sa týka kvalifikácie údajného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ ako „dostatočne závažného“ v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ a tretí existencie príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným Komisii a škodou, ktorá údajne vznikla odvolateľke v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

O prvom odvolacom dôvode

10.

Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže Všeobecný súd rozhodol, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka ujmy súvisiacej so znížením počtu zamestnancov. Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že zastával názor, že táto ujma sa prejavila pri prijatí motivačného plánu zavedeného 30. decembra 2015 (ďalej len „motivačný plán“) ( 9 ) a mala okamžitú povahu ( 10 ), hoci v skutočnosti uvedená ujma nevyplývala z tohto plánu, ale z neskorších operácií, ktoré viedli ku konkrétnemu zníženiu počtu zamestnancov, a teda mala pokračujúcu povahu. ( 11 )

11.

Podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom, v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto Štatútu, sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. ( 12 ) Podľa judikatúry Súdneho dvora začína táto plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, a najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť. ( 13 ) Uvedená premlčacia lehota nezačína plynúť odo dňa, keď došlo k udalosti spôsobujúcej ujmu, ale od okamihu, keď bola dotknutým osobám skutočne spôsobená škoda. ( 14 )

12.

V bode 61 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd obmedzil na konštatovanie, že škoda zo zníženia počtu zamestnancov vyplýva z motivačného plánu, ktorý bol prijatý 30. decembra 2015, a teda že premlčacia doba v čase, keď odvolateľka podala Komisii predbežnú žiadosť o náhradu škody už uplynula, pričom neposkytol ďalšie vysvetlenia, pokiaľ ide o povahu predmetnej škody.

13.

V tejto súvislosti konštatujem, že vzhľadom na to, že motivačný plán má záväzný charakter, údajná ujma vznikla v danom okamihu, ( 15 ) pričom skutočnosť, že tento plán bol realizovaný s časovým oneskorením, nie je relevantná. ( 16 ) Pod pojmom „pokračujúca škoda“ sa totiž rozumie škoda, ktorá nenastane v rámci jednej udalosti, ale ktorá vzniká a rozvíja sa postupne, pričom jej rozsah sa zvyšuje úmerne s plynutím času. ( 17 ) Inými slovami, príčinou škody nie je jednorazová udalosť, ale pretrvávajúca situácia, zatiaľ čo v danom prípade údajná škoda zostáva od prijatia motivačného plánu nezmenená.

14.

Je pravda, že v čase prijatia motivačného plánu odvolateľka nebola schopná vyčísliť presnú výšku ujmy, ktorá sa mohla meniť v závislosti od úspechu alebo neúspechu tohto plánu. V tom čase však mohla odhadnúť maximálnu výšku údajnej ujmy a vyčleniť prostriedky potrebné na riešenie tejto možnosti. Okrem toho článok 340 druhý odsek ZFEÚ nebráni tomu, aby bol na Súdny dvor podaný návrh s cieľom v zásade s dostatočnou istotou konštatovať zodpovednosť Únie z dôvodu bezprostrednej a predvídateľnej škody, aj keď ešte nemožno škodu presne vyčísliť. ( 18 )

15.

Okrem toho aj za predpokladu, ako to urobila odvolateľka, že údajná ujma sa začala prejavovať „od prvej výplaty“ alebo že jej účinky sa postupne prejavovali v rozsahu, v akom zamestnanci akceptujú motivačný plán, tieto okolnosti neznamenajú to, že túto ujmu možno kvalifikovať ako „pokračujúcu“. Podľa môjho názoru v takejto situácii na jednej strane neexistuje žiadny právny základ, ktorý by umožňoval rozlišovať medzi prvou výplatou a nasledujúcimi výplatami, ( 19 ) a na druhej strane by uvedená škoda skôr pozostávala zo súboru škôd spojených s postupným akceptovaním motivačného plánu zamestnancami, pričom na každého z nich sa vzťahuje jeho vlastná premlčacia lehota.

16.

V tejto súvislosti však, ako uvádza Komisia vo svojich písomných podaniach, stačí uviesť, že odvolateľka svoj návrh na náhradu škody vymedzila odkazom na tvorbu rezerv uvedenú v súvahe z 31. decembra 2015 a nepredložila nijaký dôkaz týkajúci sa rôznych okamihov, keď zamestnanci akceptovali motivačný plán navrhnutý odvolateľkou.

17.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť.

O druhom odvolacom dôvode

18.

Druhý odvolací dôvod je založený na porušení článku 340 druhého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom Všeobecný súd vylúčil, že protiprávne konanie Komisie predstavuje „dostatočne závažné porušenie“ práva Únie, a nesprávne uplatnil kritérium závažného a zjavného porušenia tohto práva. Podľa odvolateľky jednak Komisia nedisponovala žiadnou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní, či zásah FITD v prospech banky Tercas predstavoval štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, alebo v každom prípade disponovala obmedzenou mierou voľnej úvahy, a jednak Všeobecný súd nemal zohľadniť skutkovú a právnu zložitosť veci, ktorá bola predmetom rozhodnutia Tercas, alebo v každom prípade mal túto zložitosť v prejednávanej veci vylúčiť.

19.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že napriek nesprávnemu posúdeniu, ktoré možno Komisii pripísať, ( 20 ) sa nedopustila dostatočne závažného porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že pochybenie, ktorého sa dopustila, nebolo cudzie bežnému, prezieravému a starostlivému konaniu inštitúcie zodpovednej za zabezpečenie uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže. ( 21 )

20.

Na úvod pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, ktoré patrí medzi podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou. ( 22 ) Identifikácia takéhoto prekročenia teda predpokladá zistenie pochybenia, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán. ( 23 )

21.

Okrem toho na a účely určenia, či sa má porušenie právnej normy Únie považovať za dostatočne závažné, treba odkázať na oblasť, podmienky, ako aj kontext, v ktorom inštitúcia koná, pričom skutočnosti, ktoré treba v tejto súvislosti zohľadniť, patrí najmä stupeň jasnosti a presnosti porušeného pravidla, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý táto norma ponecháva orgánu Únie, zložitosť situácie, ktorú treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, ako aj ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného nesprávneho právneho posúdenia. ( 24 )

22.

V tejto súvislosti rozsah miery voľnej úvahy, ktorú porušená právna norma ponecháva orgánu Únie, je len jednou z viacerých skutočností, ktoré treba zohľadniť na účely určenia, či sa tento orgán dopustil dostatočne závažného porušenia tejto normy. Hoci ide o relevantnú skutočnosť, ktorú treba preskúmať vo všetkých prípadoch, skutočnosť, že porušené ustanovenie neponecháva žiadnu mieru voľnej úvahy, nemusí nevyhnutne znamenať, že porušenie tohto ustanovenia je dostatočne závažné. V závislosti od okolností každej veci totiž možno zohľadniť aj ďalšie skutočnosti vzhľadom na kontext, v ktorom došlo k zistenému porušeniu. Porušenie právnej normy, ktorá neponecháva dotknutému orgánu žiadnu mieru voľnej úvahy, sa preto s prihliadnutím na okolnosti každej veci nemusí javiť ako zjavné, a teda dostatočne závažné, najmä ak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktorý je ospravedlniteľný s ohľadom na výkladové ťažkosti prepisu obsahujúceho túto normu. ( 25 )

23.

Kritérium zodpovednosti uplatňované Súdnym dvorom tak zahŕňa na jednej strane subjektívny prvok týkajúci sa miery voľnej úvahy inštitúcie a na druhej strane objektívne prvky súvisiace s kontextom. ( 26 ) Hoci v určitých situáciách môže samotné porušenie práva Únie viesť k preukázaniu, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu, ak porušená norma ponecháva orgánu Únie, ktorý sa dopustil tohto porušenia, len obmedzenú, či dokonca žiadnu mieru voľnej úvahy, ( 27 ) takéto konštatovanie môže vyplývať len zo súhrnu okolností, ktoré toto porušenie sprevádzajú, ak z preskúmania týchto okolností nevyplýva žiadna iná relevantná skutočnosť, ktorá by viedla k vylúčeniu zjavnej a závažnej povahy prekročenia tejto hranice voľnej úvahy. ( 28 )

24.

V prejednávanej veci bolo v rozsudkoch Tercas rozhodnuté, že nezákonnosť rozhodnutia Tercas vyplýva v podstate z dvoch pojmových omylov, z ktorých prvý je spojený so zámenou podmienky týkajúcej sa pripísateľnosti pomoci a podmienky týkajúcej sa štátnych prostriedkov ( 29 ) a druhý s posúdením podmienky pripísateľnosti pomoci, ktorú v prejednávanej veci poskytol súkromný subjekt, štátu prostredníctvom toho istého postupu uplatneného v prípade, že pomoc poskytuje verejný podnik. ( 30 )

25.

Pokiaľ ide v prvom rade o zámenu medzi podmienkou pripísateľnosti pomoci a podmienkou týkajúcou sa štátnych prostriedkov, konštatujem, že Komisia v rozhodnutí Tercas nerozlišovala medzi týmito dvoma podmienkami, pretože nepriame dôkazy súvisiace s uvedenými podmienkami boli podľa nej rovnaké.

26.

V tejto súvislosti konštatujem, že nie je nezvyčajné, že Komisia, podobne ako súdy Únie, posudzuje niektoré kritériá, ktoré tvoria štátnu pomoc, spoločne, ak sú preskúmané skutkové okolnosti spoločné pre tieto podmienky. ( 31 ) To platí najmä v prípade podmienok týkajúcich sa výhody pre príjemcu a selektivity opatrenia (napríklad pokiaľ ide o daňovú pomoc) ( 32 ), podmienok narušenia hospodárskej súťaže a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi ( 33 ) a, pokiaľ je to v danom prípade relevantné, podmienok pripísateľnosti opatrenia štátu a použitia štátnych zdrojov. ( 34 )

27.

Pokiaľ ide v druhom rade o posúdenie podmienky pripísateľnosti pomoci štátu, je pravda, že ako vyplýva z rozsudkov Tercas ( 35 ), Komisia sa v prejednávanej veci nemohla opierať o nepravdepodobnosť neexistencie vplyvu a účinnej kontroly orgánov verejnej moci nad FITD, ale bola povinná preukázať, že predmetné opatrenie pomoci bolo prijaté pod vplyvom alebo skutočnou kontrolou orgánov verejnej moci. Podľa súdov Únie Komisia v podstate uplatnila nesprávny postup.

28.

Vzhľadom na to sa domnievam, že za daných okolností bola Komisia povinná preskúmať zložitý súbor nepriamych dôkazov, aby mohla stanoviť mieru zapojenia verejných orgánov do procesu prijímania opatrení, ktoré boli poskytnuté subjektom ako je FITD, ktorého „súkromný“ charakter nebol na prvý pohľad zrejmý, najmä vzhľadom na jeho hybridný charakter a prepojenie s Národnou bankou Talianska. ( 36 ) Ako správne uznal Všeobecný súd v bode 120 napadnutého rozsudku, Komisia mala uplatniť pojem „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v mimoriadne zložitom právnom a skutkovom kontexte, v ktorom opatrenia pomoci poskytol súkromnoprávny subjekt, a teda posúdiť okolnosti a faktory umožňujúce vyvodiť pripísateľnosť opatrenia, skutkový a právny kontext vnútroštátnych opatrení uvedených v rozhodnutí Tercas, účasť zástupcov štátu v rôznych fázach zásahu a verejný mandát udelený FITD.

29.

Hoci pojem „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ je objektívnym pojmom, výklad jeho kritérií, ktoré ho tvoria môže, aj keď nevyžaduje komplexné skutkové alebo ekonomické posúdenie ( 37 ), vyvolať, ako v tomto prípade, zložité právne otázky. ( 38 ) Aj napriek neexistencii miery voľnej úvahy môže preskúmanie skutkového stavu už vzhľadom na svoju povahu spôsobiť ťažkosti pri výklade a najmä pri uplatňovaní príslušných právnych pojmov a viesť k pojmovým omylom, ako sú tie, ktoré sa v tejto veci vytýkajú Komisii. ( 39 )

30.

Preto sa domnievam, že hoci Komisia v prejednávanej veci disponovala obmedzenou, či dokonca žiadnou mierou voľnej úvahy, zložitosť situácie, ktorú skúmala, je naďalej relevantná na účely overenia, či sa táto inštitúcia dopustila dostatočne závažného porušenia práva Únie. ( 40 ) Relevantným kritériom na posúdenie existencie „dostatočne závažného porušenia“ je preto v každom prípade kritérium správania správneho orgánu s náležitou starostlivosťou.

31.

Z toho vyplýva, že pochybenia, ktorých sa dopustila Komisia v prejednávanej veci, možno kvalifikovať ako „jednoduché nesprávne posúdenie“, ktoré ako také nemôže stačiť na prijatie záveru o existencii zjavného a závažného porušenia práva Únie – alebo inými slovami, pochybenie, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán – v dôsledku ktorého by mohla byť založená zodpovednosť Únie. ( 41 )

32.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem druhý odvolací dôvod zamietnuť.

O treťom odvolacom dôvode

33.

Tretí odvolací dôvod je založený na porušení článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ako aj článku 91 písm. e) a článku 96 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, keď Všeobecný súd dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním Komisie a údajnou škodou, teda zhoršení dôvery klientov v žalobkyňu. ( 42 )

34.

Podľa judikatúry Súdneho dvora sa podmienka týkajúca sa existencie príčinnej súvislosti v podstate týka existencie dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi konaním inštitúcií Únie a škodou, pričom túto súvislosť musí preukázať žalobca tak, že vytýkané konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy. ( 43 )

35.

V prejednávanej veci odvolateľka Všeobecnému súdu v prvom rade vytýka, že na účely vylúčenia existencie príčinnej súvislosti medzi konaním Komisie a zložkami škody týkajúcimi sa straty klientov rozhodol, že neodlíšila svojich vlastných klientov od klientov banky Tercas, ani nespresnila hodnotu, ktorú možno pripísať každému z nich.

36.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa však Všeobecný súd neobmedzil na konštatovanie, že žalobkyňa neodlíšila svojich vlastných klientov od klientov banky Tercas, ale rozhodol, že nepredložila ani žiadne konkrétne argumenty, ktoré by umožnili určiť, či strata klientov a priamych vkladov banky Tercas je pripísateľná rozhodnutiu Tercas ( 44 ), čo odvolateľka nespochybnila.

37.

V každom prípade Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že rozhodnutia klientov odvolateľky, ktoré mali spôsobiť údajnú ujmu, boli prijaté na základe posúdenia a vyhodnotenia, ktoré títo klienti vykonali so zreteľom na svoje finančné záujmy, a to s ohľadom na tieto okolnosti: v prvom rade z rozhodnutia Tercas pre klientov odvolateľky nevyplývala žiadna právna povinnosť, ďalej toto rozhodnutie neobsahovalo žiadny prvok, ktorý by naznačoval, že odvolateľka nebola schopná prijať alternatívne opatrenia v prospech banky Tercas alebo ktorý by mal znížiť dôveryhodnosť odvolateľky a dôveru jej klientov, a napokon talianska vláda a odvolateľka už po oznámení rozhodnutia Tercas uviedli, že dobrovoľné intervenčné opatrenia už boli pripravené, a preto z rozhodnutia Tercas nevyplývajú žiadne nepriaznivé účinky. ( 45 )

38.

V tejto súvislosti sa odvolateľka obmedzuje na kritiku záverov Všeobecného súdu bez toho, aby preukázala, že sú založené na nesprávnom právnom posúdení alebo na skreslení skutkových okolností alebo dôkazov.

39.

V druhom rade odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa nesprávne odvolával na rozsudok Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro a i./Komisia ( 46 ).

40.

V tejto súvislosti stačí uviesť, že Všeobecný súd odkázal na tento rozsudok len na účely zamietnutia tvrdenia odvolateľky, podľa ktorého tento rozsudok potvrdil jej stanovisko, a dospel k záveru, že uvedený rozsudok nepostačuje na preukázanie existencie príčinnej súvislosti. Kritika vyjadrená odvolateľkou preto nemôže spochybniť posúdenie Všeobecného súdu, ktorý sa na tomto rozsudku nezakladá.

41.

V treťom rade odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že konštatoval, že k údajnej škode prispeli rôzne faktory.

42.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora je potrebné, aby uvádzaná ujma bola skutočne zapríčinená vytýkaným konaním inštitúcií. Aj v prípade, že inštitúcie Únie prípadne prispeli k ujme, ktorej náhrada sa požaduje, toto prispenie môže byť veľmi vzdialené z dôvodu iných faktorov, ako je zodpovednosť tretích osôb alebo prípadne odvolateľov. ( 47 ) Okrem toho hoci otázka existencie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou je otázkou právnou, a z toho dôvodu podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania, ( 48 ) skutkové posúdenie príčinnej súvislosti vykonané Všeobecným súdom naopak nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania, okrem prípadov skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov. ( 49 ) Takéto skreslenie možno zohľadniť len vtedy, ak z dokumentov uvedených v spise jasne vyplýva, že hodnotenie existujúcich dôkazov sa javí ako zjavne nesprávne, bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k novému posúdeniu skutkového stavu a dôkazov. ( 50 )

43.

V prejednávanej veci odvolateľka spochybňuje štyri z piatich skutočností, ktoré Všeobecný súd zohľadnil v bodoch 144 až 149 napadnutého rozsudku s cieľom vylúčiť existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním Komisie a údajnou ujmou, a to po prvé existenciu strát vykázaných v súvahe za rok 2015, po druhé neposkytnutie informácií investorom, ktoré viedlo k uplatneniu správnych sankcií a trestnému vyšetrovaniu, po tretie skutočnosť, že banka Tercas už v roku 2013 zlyhávala, a po štvrté okolnosť, že náklady spôsobené opatreniami na zmiernenie údajných negatívnych účinkov rozhodnutia Tercas neboli pripísateľné tomuto rozhodnutiu. ( 51 )

44.

Na úvod sa domnievam, že na rozdiel od tvrdení odvolateľky sa účinok potenciálnych sprievodných príčin nemusí nevyhnutne obmedzovať na vyčíslenie náhrady škody, ale prípadne môže ovplyvniť samotnú existenciu príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a údajnou ujmou.

45.

Po prvé, pokiaľ ide o straty vykázané v súvahe za rok 2015, odvolateľka tvrdí, že podľa jej vlastných odborníkov mohli tieto straty prispieť nanajvýš k pomernej časti straty zákazníkov, ktorú títo odborníci vyčíslili na 50 %. ( 52 ) Nepreukázala však, že napadnutý rozsudok je poznačený skreslením skutkových okolností alebo dôkazov, a nespochybňuje ani ostatné súvislosti, ktoré Všeobecný súd v tomto ohľade zohľadnil, a to v prvom rade skutočnosť, že od akvizície banky Tercas v priebehu roka 2014 sa finančné ukazovatele odvolateľky neustále zhoršovali a že zníženie menovitej hodnoty akcií tejto spoločnosti, o ktorom sa rozhodlo v reakcii na schválenie výročnej správy odvolateľky za rok 2015 (konkrétne 24. apríla 2016) a súčasne s ním, spôsobilo nespokojnosť jej klientov, ( 53 ) ďalej konštatovanie, že odvolateľka už pred prijatím rozhodnutia Tercas, najmä v období od decembra 2014 do decembra 2015, prišla o 4,9 % svojich priamych vkladov, ( 54 ) napokon okolnosť, že reforma družstevných bánk, ktorú sama odvolateľka označila za jeden z dôvodov, pre ktoré musela prehodnotiť svoj obchodný plán na roky 2015 – 2019 a nahradiť ho novým plánom na roky 2016 – 2020, tiež prispela k oslabeniu dôvery jej klientov. ( 55 )

46.

Po druhé, pokiaľ ide o skutočnosť, že podľa odvolateľky boli sankcie uložené jej vedeniu prijaté po vzniku uvádzanej škody, treba uviesť, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že z rozhodnutí Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) (Národná komisia pre obchodné spoločnosti a burzu cenných papierov, Taliansko), ktoré jej boli poskytnuté Komisiou, vyplýva, že v rámci zvýšení základného imania, ku ktorým došlo v období od novembra 2014 do júna 2015 odvolateľka neinformovala investorov o použitej metóde, a stanovila cenu akcií na vyššej úrovni, ako stanovil znalec zodpovedný za jej určenie, v dôsledku čoho sa vedúci pracovníci odvolateľky stali predmetom správnych sankcií a vyšetrovania v trestnom konaní, ktoré sa začalo v roku 2017. ( 56 ) Preto podľa posúdenia Všeobecného súdu tieto sankcie prijaté po období predpokladaného vzniku škody iba potvrdzovali predchádzajúce konanie odvolateľky, ktoré bolo pravdepodobne príčinou straty dôvery jej zákazníkov.

47.

Po tretie, pokiaľ ide o predchádzajúce zlyhanie banky Tercas ( 57 ), odvolateľka tvrdí, že toto zlyhanie nemohlo predstavovať rozhodujúcu príčinu predmetnej ujmy, keďže išlo o dlhodobo známu okolnosť a že z dôvodu tohto stavu zlyhania predchádzalo procesu zlúčenia banky Tercas a odvolateľky od roku 2014 nielen úplné pokrytie finančného deficitu banky Tercas zo strany FITD, ale aj dodatočné zásahy na konsolidáciu vlastného kapitálu a to tak banky Tercas, ako aj odvolateľky. Treba teda konštatovať, že tieto tvrdenia nepreukazujú, že finančná situácia banky Tercas nepredstavovala zlyhanie, ani že sa Všeobecný súd v tejto súvislosti dopustil zneužitia skutkových okolností alebo dôkazov.

48.

Po štvrté, pokiaľ ide o náklady, ktoré vznikli v dôsledku opatrení na zmiernenie údajných negatívnych účinkov rozhodnutia Tercas ( 58 ), odvolateľka nepreukázala, že ak by toto rozhodnutie nebolo prijaté, nedošlo by k zníženiu vkladov alebo strát klientov, ani že by opatrenia na nápravu boli v skutočnosti prijaté v reakcii na straty osobitne spojené s uvedeným rozhodnutím, a nie s inými okolnosťami.

49.

Vo štvrtom rade odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že považoval technické správy, ktoré predložila, teda jednu od audítorskej spoločnosti a druhú od univerzitného profesora, za nespoľahlivé bez toho, aby nariadil vypracovanie znaleckého posudku v zmysle článku 91 písm. e) a článku 96 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

50.

Konštatujem však, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku neobmedzil na spochybnenie spoľahlivosti týchto správ. Naopak sa domnieval po prvé, že technická správa audítorskej spoločnosti nepreukazuje, že rozhodnutie Tercas bolo priamou a rozhodujúcou príčinou tejto ujmy, po druhé, že spoľahlivosť technickej správy univerzitného profesora bola oslabená skutočnosťou, že samotná táto správa pripustila, že odvolateľka utrpela v priebehu roka 2015 značnú stratu a že od konca roka 2016 bolo rozhodnutie Tercas len jedným z viacerých faktorov, ktoré spôsobili údajnú ujmu, a po tretie, že tieto dve správy, ktoré sa navyše zakladali na dokumentoch predložených odvolateľkou, neobsahovali žiadnu právnu analýzu týkajúcu sa príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím Tercas a údajnou ujmou. ( 59 )

51.

V každom prípade sa mi znova zdá, že odvolateľka sa obmedzuje na spochybnenie posúdenia skutkových okolností zo strany Všeobecného súdu, pričom navrhuje nové posúdenie, bez toho, aby preukázala alebo aspoň namietala existenciu skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov.

52.

Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd vylúčil predmetné technické správy bez nariadenia vypracovania znaleckého posudku, treba zdôrazniť, že posúdenie vhodnosti prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania alebo opatrenie na vykonanie dokazovania patrí výlučne do právomoci súdov Únie, ktorý nie je povinný tak urobiť, ak rozhodne, že dôkazy predložené účastníkmi konania nie sú dostatočné na posúdenie existencie príčinnej súvislosti.

53.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem tretí odvolací dôvod zamietnuť.

Návrh

54.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odvolanie zamietol.