Úvod

1.

Profesor François Rigaux vo svojom všeobecnom kurze medzinárodného práva súkromného na Akadémii medzinárodného práva v Haagu vysvetľuje, že v športovom právnom poriadku existencia faktického monopolu športových orgánov vnáša do akceptácie pravidiel stanovených týmito orgánmi prvok donútenia, ktorý dáva týmto pravidlám právnu silu. Situácia osôb, ktoré sa rozhodli podriadiť sa im, je tak podľa neho porovnateľná so situáciou „medziplanetárneho cestovateľa“, ktorý „aby mohol pristáť na Mesiaci alebo na Marse, musí sa podvoliť podmienkam gravitácie alebo teploty a naplniť svoje potreby kyslíka pomocou vhodného vybavenia“ ( 2 ).

2.

Právna povaha „športových“ pravidiel znamená, že orgán alebo orgány, ktoré majú faktický monopol, majú právomoc sankcionovať ich porušenie, najmä uložením disciplinárnych sankcií. Táto osobitosť športového právneho poriadku tvorí jadro prejednávanej veci.

3.

Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) sa vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania pýta Súdneho dvora, či sú s právom Únie zlučiteľné niektoré právne ustanovenia, ktoré v Taliansku vymedzujú výkon sankčnej právomoci, ktorou disponujú športové zväzy voči osobám patriacim do ich pôsobnosti.

4.

Súdny dvor sa bude musieť vyjadriť predovšetkým k otázke, či súdne preskúmanie, ktoré môže viesť iba k priznaniu náhrady škody spôsobenej osobám, ktorým boli uložené disciplinárne sankcie, je v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu vyplývajúcim z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

Právny rámec

Právo Únie

5.

V prejednávaných veciach je relevantný článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj články 45, 56, 101 a 102 ZFEÚ.

Talianske právo

Ústava

6.

Článok 2 Costituzione della Repubblica Italiana (talianska Ústava) (ďalej len „Ústava“) ( 3 ) uvádza:

7.

Podľa prvého odseku článku 18 tejto Ústavy:

8.

Článok 24 uvedenej Ústavy v prvom odseku stanovuje:

9.

Podľa prvého odseku článku 103 tej istej Ústavy:

10.

Podľa článku 113 talianskej Ústavy:

Správny súdny poriadok

11.

Článok 1 codice del processo amministrativo (Správny súdny poriadok), schválený decreto legislativo č. 104 (legislatívny dekrét č. 104) ( 4 ), z 2. júla 2010 v odseku 1 uvádza:

12.

Článok 30 tohto poriadku v odseku 6 stanovuje:

13.

Článok 133 uvedeného poriadku obsahuje okrem iného odsek 1, podľa ktorého:

Zákon č. 280/2003

14.

Decreto‑legge no 220 recante disposizioni urgenti in materia di giustizia sportiva (zákonný dekrét č. 220 o naliehavých ustanoveniach v športovom súdnictve) ( 5 ) z 19. augusta 2003, bol zmenený na zákon zákonom legge n. 280, conversione in legge, con modificazioni, del decreto‑legge n. 220, recante disposizioni urgenti in materia di giustizia sportiva (zákon č. 280, ktorým sa zákonný dekrét č. 220 o naliehavých ustanoveniach v športovom súdnictve v znení zmien mení na zákon) ( 6 ) zo 17. októbra 2003 (ďalej len „zákon č. 280/2003“).

15.

Články 1 až 3 zákona č. 280/2003 znejú takto:

Kódex športového súdnictva FIGC

16.

Právnou úpravou, podľa ktorej boli uložené sankcie, o ktoré ide vo veci samej, je Codice di giustizia sportiva della Federazione Italiana Giuoco Calcio [Kódex športového súdnictva talianskej futbalovej federácie (FGIC)] ( 7 ).

17.

Podľa článku 2 ods. 1 tohto kódexu sa tento kódex vzťahuje okrem iného na „funkcionárov“, ktorí vykonávajú profesionálnu činnosť v oblasti športu, čo je kategória osôb, do ktorej nesporne patria ZD a MI.

18.

Článok 4 uvedeného kódexu, nazvaný „Záväznosť všeobecných ustanovení“, stanovuje:

19.

Popri iných sankciách článok 9 toho istého kódexu v odseku 1 písm. f) odkazuje na „diskvalifikáciu na určitú dobu v rámci FIGC s možnosťou požiadať o jej rozšírenie na [Úniu európskych futbalových zväzov (UEFA)]“.

20.

Článok 31 Kódexu športového súdnictva FIGC, nazvaný „Porušenia v oblasti riadenia a hospodárenia“, v odseku 1 uvádza:

Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

21.

ZD a MI sú bývalý prezident a bývalý člen správnej rady spoločnosti Juventus F.C. SpA (ďalej len „Juventus“), ktorá je profesionálnym futbalovým klubom so sídlom v Taliansku.

22.

Federazione Italiana Giuoco Calcio (Talianska futbalová federácia, ďalej len „FIGC“) je súkromnoprávne združenie so sídlom v Taliansku. Jeho cieľom je podpora a regulácia profesionálneho a amatérskeho futbalu v tomto členskom štáte. Je členom Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) a Únie európskych futbalových zväzov (UEFA).

23.

Comitato Olimpico Nazionale Italiano (Taliansky národný olympijský výbor, ďalej len „CONI“) je zase verejnoprávna organizácia so sídlom v Taliansku. Podľa vnútroštátneho súdu je táto organizácia poverená koordináciou činností rôznych talianskych športových zväzov.

24.

Dňa 1. apríla 2022 Procura Federale Presso La Federazione Italiana Giuoco Calcio (Prokuratúra federácie pri FIGC, Taliansko) (ďalej len „prokuratúra federácie“), ktorá je orgánom FIGC príslušným vo veciach disciplinárneho stíhania, podala na Tribunale Federale nazionale (Súd národnej federácie pri FIGC, Taliansko) (ďalej len „súd federácie“) žalobu proti viacerým talianskym profesionálnym futbalovým klubom, vrátane Juventusu, ako aj proti ich viacerým funkcionárom. Prokuratúra federácie obviňuje týchto funkcionárov okrem iného z porušenia zásad fair‑play, korektnosti a bezúhonnosti uvedených v článkoch 4 a 31 Kódexu športového súdnictva FIGC. Funkcionárom ZD a MI vytýka konkrétne v podstate to, že sa zúčastnili na zavedení systému fiktívnych výnosov v celkovej výške viac ako 60 miliónov eur tým, že v účtovných výkazoch a súvahách Juventusu za roky 2020 a 2021 urobili alebo schválili vyhlásenia, ktoré súbor transakcií prevodu športových služieb hráčov, a teda prestupov, nepravdivo prezentovali ako nezávislé transakcie. Podľa prokuratúry federácie totiž v skutočnosti išlo o výmenné transakcie s cieľom vyhnúť sa uplatneniu medzinárodného účtovného štandardu, ktorý sa na ne vzťahuje, a v konečnom dôsledku vykázať lepšie výsledky a väčší majetok, ako sú skutočné výsledky a majetok klubov zúčastnených na tomto systéme.

25.

Rozhodnutím z 22. apríla 2022 súd federácie, ktorý je orgánom FIGC príslušným okrem iného vo veciach disciplinárnych sankcií, prijal rozhodnutie, ktorým oslobodil všetky fyzické a právnické osoby, na ktoré sa táto žaloba vzťahovala. ( 8 )

26.

Prokuratúra federácie podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Corte Federale d’appello presso la Federazione Italiana Giuoco Calcio (Odvolací súd federácie FIGC, Taliansko) (ďalej len „Odvolací súd federácie“).

27.

Rozhodnutím z 27. mája 2022 Odvolací súd federácie potvrdil rozhodnutie súdu federácie ( 9 ).

28.

Dňa 24. novembra 2022 boli prokuratúre federácie doručené od štátneho prokurátora pri Tribunale di Torino (súd v Turíne, Taliansko) kópie dokumentov nachádzajúcich sa v spise trestného konania, ktoré paralelne začala štátna prokuratúra vo veci skutkov, na ktoré sa vzťahuje žaloba uvedená v bode 24 vyššie. Po tomto doručení sa prokuratúra federácie domnievala, že tieto dokumenty odôvodňujú podanie návrhu na čiastočné preskúmanie na Odvolací súd federácie.

29.

V januári 2023 prijal Odvolací súd federácie rozhodnutie, v ktorom vyhovel návrhu prokuratúry federácie na preskúmanie. ( 10 ) Týmto rozhodnutím okrem iného uložil ZD a MI disciplinárnu sankciu spočívajúcu v zákaze činnosti v rámci FIGC na dobu 24 mesiacov, spolu s požiadavkou o rozšírenie tohto zákazu na UEFA a FIFA. Tento zákaz, ktorý v praxi zahŕňa výkon akejkoľvek profesionálnej činnosti v oblasti, ktorá je v pôsobnosti FIGC, teda v oblasti profesionálneho alebo amatérskeho futbalu v Taliansku, neskôr disciplinárna komisia FIFA rozšírila na úroveň celého sveta.

30.

Uvedené rozhodnutie napadli okrem iného ZD a MI na Collegio di Garanzia della Sport presso il Comitato Olimpico Nazionale Italiano (Garančná rada pre šport pri CONI, Taliansko) (ďalej len „Garančná rada pre šport“), ktorá je najvyšším súdom športového súdnictva.

31.

Rozhodnutím z 8. mája 2023 Garančná rada pre šport zamietla odvolania, ktoré podali ZD a MI, pričom vyhovela odvolaniam podaným inými osobami a vrátila vec Odvolaciemu súdu federácie, aby tento mohol definitívne určiť disciplinárne sankcie, ktoré majú byť uložené. ( 11 )

32.

Dňa 25. mája 2023 bolo vo vyššie uvedenom trestnom konaní vydané uznesenie o zastavení konania.

33.

ZD a MI následne podali na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio), ktorý je vnútroštátnym súdom, žalobu proti rozhodnutiam, ktoré postupne prijali Odvolací súd federácie a Garančná rada pre šport v rozsahu, v akom sa tieto rozhodnutia vzťahujú na nich.

34.

Vo svojom rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, tento súd uvádza, v prvom rade, že ZD a MI vo svojich žalobách navrhujú hlavne, aby bola pozastavená a zrušená disciplinárna sankcia, ktorú im uložil Odvolací súd federácie, a až subsidiárne, aby bola nahradená škoda, ktorú im táto sankcia spôsobila. Podľa príslušných talianskych právnych predpisov tak, ako ich vykladá Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), je však vnútroštátny súd povinný tieto dve žaloby zamietnuť ako „neprípustné pre nedostatok právomoci“ v rozsahu, v akom sa v nich navrhuje zrušenie týchto disciplinárnych sankcií.

35.

V dvoch rozsudkoch zo 7. februára 2011 ( 12 ) a zo 17. apríla 2019 ( 13 ) totiž Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) v podstate rozhodol, že články 2 a 3 zákona č. 280/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že priznávajú „orgánom športového súdnictva“, ktorými sú súd federácie, Odvolací súd federácie a Garančná rada pre šport, výlučnú právomoc rozhodovať o návrhoch na pozastavenie a zrušenie disciplinárnych sankcií uložených právnickým alebo fyzickým osobám, ktoré sú členmi alebo pridruženými subjektmi rôznych talianskych športových zväzov. Správny súd má zase podľa článku 133 ods. 1 písm. z) Správneho súdneho poriadku výlučnú právomoc na rozhodovanie sporov týkajúcich sa aktov CONI a talianskych športových zväzov, ktoré nie sú vyhradené „orgánom športového súdnictva“. K týmto sporom patria spory na základe žalôb, v ktorých osoby, ktorým boli uložené takéto disciplinárne sankcie, navrhujú po „vyčerpaní všetkých stupňov športového súdnictva“, aby ako vedľajšia otázka bola incidenčne preskúmaná zákonnosť týchto sankcií s cieľom získať „rovnocennú súdnu ochranu“ svojej „subjektívnej právnej situácie“ a svojich „oprávnených práv a záujmov“. Takáto ochrana môže mať iba formu peňažnej náhrady škody spôsobenej týmto osobám.

36.

Ako vyplýva z tých istých rozsudkov, Corte costituzionale (Ústavný súd) zakladá tento výklad rôznych ustanovení zákona č. 280/2003, o ktoré ide, a Správneho súdneho poriadku na zistení, že tieto ustanovenia sú výsledkom „racionálneho vyváženia“, ktoré vykonal taliansky zákonodarca v článku 1 zákona č. 280/2003 medzi zásadou účinnej a úplnej súdnej ochrany zakotvenou v článkoch 24, 103 a 113 Ústavy na jednej strane a potrebou zachovať autonómiu športového poriadku, ktorá je chránená podľa článkov 2 a 18 tejto Ústavy, na druhej strane. Súdna ochrana dotknutých osôb je tak účinne zabezpečená „športovým súdnictvom“, ktoré je osobitným výrazom „zväzového súdnictva“ v súvislosti s takými právnymi situáciami, ako sú tie, ktoré vyplývajú z ukladania disciplinárnych sankcií, ktoré sú relevantné pre „odvetvový právny poriadok“, ktorým je „športový poriadok“, ale nie pre „všeobecný právny poriadok“. Súčasne je účinná súdna ochrana „subjektívnej právnej situácie“ týchto osôb z hľadiska „všeobecného právneho poriadku“ naďalej zabezpečovaná správnymi súdmi.

37.

V druhom rade vnútroštátny súd považuje za potrebné požiadať Súdny dvor o výklad práva Únie, aby mohol rozhodnúť tak o prípustnosti žalôb, ktoré podali ZD a MI, ako aj o ich dôvodnosti.

38.

V treťom a poslednom rade vnútroštátny súd v podstate uvádza, že má pochybnosti o súlade zákona č. 280/2003 s právom Únie.

39.

Za týchto okolností vo veci C‑424/24 Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

40.

Za tých istých okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) vo veci C‑425/24 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru v podstate rovnaké prejudiciálne otázky.

41.

Písomné pripomienky predložili ZD, MI, CONI, FIGC, talianska vláda, portugalská vláda, ako aj Európska komisia.

42.

Prednesy ZD, MI, CONI, FIGC, talianskej vlády a Komisie boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. septembra 2025.

Analýza

43.

Na žiadosť Súdneho dvora sa tieto návrhy budú týkať výlučne prvej a tretej prejudiciálnej otázky. Najskôr sa budem zaoberať treťou otázkou a potom prvou.

O tretej otázke

44.

Vo svojej tretej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 45, 56, 101 a 102 ZFEÚ ( 16 ) majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v tejto veci, umožňovala športovým orgánom uložiť funkcionárovi športového klubu disciplinárnu sankciu, ktorej účinkom je zakázať mu výkon jeho profesionálnej činnosti na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni na dobu 24 mesiacov.

O prípustnosti

45.

Komisia a talianska vláda spochybňujú prípustnosť tejto otázky, ( 17 ) keďže sa v podstate domnievajú, že vnútroštátny súd vo svojich návrhoch nevysvetlil súvislosť, ktorú vidí medzi ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spory vo veci samej.

46.

Podľa Komisie sa zdá, že spory vo veci samej nemajú cezhraničnú povahu. Podľa nej sa všetky okolnosti týchto vecí obmedzujú na územie Talianska, keďže ide o disciplinárne sankcie uložené talianskym funkcionárom, ktorí sú viazaní pracovnoprávnym vzťahom s talianskym futbalovým klubom a nevykonali svoje právo na voľný pohyb. Tieto sankcie spočívajú v „dočasnom zákaze výkonu činnosti v rámci FIGC na dobu 24 mesiacov, spolu s požiadavkou o rozšírenie tohto zákazu na UEFA a FIFA“. K prekážke voľného pohybu dotknutých funkcionárov by teda došlo až v okamihu, keď by UEFA alebo FIFA vyhoveli žiadosti FIGC o rozšírenie geografického rozsahu uvedených sankcií na európsku úroveň alebo úroveň celého sveta.

47.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Súdny dvor už súhlasil s odpoveďou na otázky, ktoré mu boli predložené, v prípade, keď vzhľadom na svoj predmet alebo samotnú povahu mohla mať príslušná vnútroštátna právna úprava cezhraničné účinky. ( 18 ) Tak je to v prípade predmetného talianskej právnej úpravy, ktorá medzi sankciami určenými na zabezpečenie dodržiavania týchto ustanovení stanovuje sankcie, ktoré môžu byť spojené s požiadavkou o rozšírenie v rámci UEFA a FIFA.

48.

Na základe toho navrhujem, aby Súdny dvor zamietol túto námietku neprípustnosti.

O veci samej

49.

Na úvod treba uviesť, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú predmetom tejto otázky a ktoré sú obsiahnuté v Kódexe športového súdnictva FIGC, upravujú niektoré aspekty sankčnej činnosti tejto federácie. Tento kódex, ktorý vydalo súkromnoprávne združenie, ktorým FIGC je, schválil CONI. Táto verejnoprávna organizácia má totiž za úlohu posúdiť jeho súlad so zákonom, so Statuto Comitato Olimpico Nazionale Italiano (stanovy CONI) ( 19 ), základnými zásadami, ako aj s usmerneniami a kritériami stanovenými národnou radou CONI. ( 20 )

50.

Následne treba preskúmať otázky týkajúce sa zlučiteľnosti týchto ustanovení s pravidlami hospodárskej súťaže (články 101 a 102 ZFEÚ) v prvom rade a s pravidlami týkajúcimi sa voľného pohybu pracovníkov a služieb (články 45 a 56 ZFEÚ) v druhom rade. Najskôr je však vhodná jedna úvodná poznámka.

51.

Podľa ustálenej judikatúry právo Únie upravuje športovú činnosť vtedy, ak predstavuje hospodársku činnosť. Ako Súdny dvor nedávno uviedol, iba osobitné pravidlá, ktoré boli na jednej strane prijaté výlučne z dôvodov nehospodárskej povahy a na druhej strane sa týkajú výlučne športu ako takého, treba považovať za pravidlá, ktoré nesúvisia s nijakou hospodárskou činnosťou. ( 21 ) Je evidentné, že pravidlá týkajúce sa hospodárskeho riadenia profesionálneho športového klubu, ako sú pravidlá v tejto veci, nepatria do tejto kategórie, a preto nie sú vyňaté z pôsobnosti práva Únie.

52.

Vzhľadom na článok 101 ZFEÚ sa zdá, že vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či také rozhodnutia prijaté súkromnoprávnymi združeniami organizujúcimi futbalové súťaže, ako je rozhodnutie o uložení dotknutej sankcie, treba kvalifikovať ako „rozhodnutia združení podnikov“ a či sa teda na ne vzťahuje zákaz zakotvený v tomto ustanovení.

53.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aby sa na dohodu, rozhodnutie združenia podnikov alebo zosúladený postup vzťahoval tento zákaz, musia byť spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a zároveň mať „za cieľ alebo za následok“ vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. ( 22 ) Porušenie článku 101 ZFEÚ možno teda konštatovať len vtedy, ak sú splnené obe tieto podmienky.

54.

Aj keby však vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide, predstavovala „rozhodnutie združenia podnikov“, zo spisu vôbec nevyplýva, že by z tejto právnej úpravy a sankcií, ktoré umožňuje uložiť, mohli vyplývať obmedzenia hospodárskej súťaže, či už z hľadiska cieľa alebo následku.

55.

Táto právna úprava sa totiž týka ukladania disciplinárnych sankcií fyzickým osobám, akými sú funkcionári futbalových klubov. Nič v spise však neumožňuje predpokladať, že uloženie týchto sankcií môže mať nepriamo za následok vyradenie futbalového klubu, v ktorom sankcionovaní funkcionári vykonávali ich profesionálnu činnosť, zo súťaže. Vzhľadom na to nemožno dospieť k záveru, že uvedená právna úprava môže narušiť hospodársku súťaž medzi podnikmi.

56.

Článok 102 ZFEÚ zase zakazuje zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu jedným alebo viacerými podnikmi, pokiaľ to môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Toto ustanovenie má teda zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže na úkor všeobecného záujmu, jednotlivých podnikov a spotrebiteľov sankcionovaním správania podnikov v dominantnom postavení, ktoré obmedzuje hospodársku súťaž na základe kvality alebo jej bráni a môže tak spôsobiť priamu alebo nepriamu škodu týmto subjektom. ( 23 )

57.

Aj keby bolo v tomto prípade možné uznať, že FIGC a CONI možno kvalifikovať ako „podniky“ v zmysle práva hospodárskej súťaže, nevidím, na ktorom trhu by mali dominantné postavenie a mohli by ho zneužívať prostredníctvom výkonu svojej právomoci ukladať sankcie funkcionárom futbalových klubov.

58.

Údajná neexistencia transparentných, jasných a presných hmotnoprávnych kritérií upravujúcich výkon tejto sankčnej právomoci, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia vo veci samej, preto v žiadnom prípade nepredstavuje problém z hľadiska článku 102 ZFEÚ. ( 24 )

59.

Články 101 a 102 ZFEÚ preto podľa môjho názoru nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v prejednávanej veci.

60.

V súvislosti s pravidlami Zmluvy o FEÚ upravujúcimi voľný pohyb je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry všetky ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu osôb majú uľahčiť štátnym príslušníkom Únie vykonávanie zárobkovej činnosti akejkoľvek povahy na území Únie a bránia opatreniam, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov, keď chcú vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu. ( 25 ) V dôsledku toho článok 45 ZFEÚ bráni každému vnútroštátnemu opatreniu, ktoré štátnym príslušníkom Únie zabraňuje vykonávať základnú slobodu zaručenú týmto článkom alebo robí jej výkon pre nich menej príťažlivým. To isté právne kritérium sa uplatňuje aj na slobodné poskytovanie služieb, ako je upravené v článku 56 ZFEÚ. ( 26 )

61.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že disciplinárne sankcie upravené v Kódexe športového súdnictva FIGC, uložené okrem iného funkcionárom talianskych profesionálnych futbalových klubov, môžu týmto funkcionárom brániť v prijatí ponúk zamestnania v iných európskych futbalových kluboch alebo v poskytovaní služieb týmto klubom. Za týchto okolností sa existencia prekážky voľného pohybu sankcionovaných funkcionárov v zmysle článkov 45 a 56 ZFEÚ sotva javí sporná.

62.

Podľa ustálenej judikatúry však takúto prekážku možno napriek tomu pripustiť, ak sa preukáže, po prvé, že prijatie dotknutých opatrení je odôvodnené legitímnym cieľom všeobecného záujmu a, po druhé, že sú v súlade so zásadou proporcionality. ( 27 )

63.

Pokiaľ ide o existenciu legitímneho cieľa všeobecného záujmu, je potrebné spresniť nasledujúce.

64.

Zo spisu vyplýva, že článok 4 Kódexu športového súdnictva FIGC stanovuje povinnosť dodržiavať zásady fair‑play, korektnosti a bezúhonnosti vo všetkých vzťahoch súvisiacich so športovou činnosťou, pod hrozbou sankcií upravených najmä v článku 9 tohto kódexu.

65.

Prvé z týchto ustanovení sa tak týka konania, ktoré porušuje zásadu čestnej účasti na športových súťažiach, a v dôsledku toho zásadu rovnosti zaobchádzania so zúčastnenými klubmi.

66.

Také konanie, akého sa dopustili žalobcovia vo veci samej, ( 28 ) umožňuje klubu, ktorého sú členmi, získať nezákonnú ekonomickú výhodu oproti ostatným klubom, ktoré sa zúčastňujú na tých istých súťažiach. Porušuje tak rovnosť podmienok účasti na týchto súťažiach medzi zúčastnenými klubmi. Sankčný mechanizmus zavedený dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou má teda za cieľ zabezpečiť čestný a riadny priebeh športovej súťaže za podmienok, ktoré nie sú skreslené podvodom.

67.

Osobne som presvedčený, že na takýto cieľ sa možno odvolávať na odôvodnenie prijatia dotknutej právnej úpravy, a to tým skôr, že Súdny dvor nedávno uznal, že „cieľ zabezpečiť regulérnosť športových súťaží je legitímnym cieľom všeobecného záujmu, ktorý môže sledovať športové združenie“ ( 29 ).

68.

Pokiaľ ide o otázku, či je dotknutá vnútroštátna právna úprava vhodná na zabezpečenie dosiahnutia tohto cieľa a nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné, je potrebné poznamenať, že judikatúra Súdneho dvora zdôrazňuje, že voľná úvaha, ktorou disponujú orgány oprávnené ukladať sankcie, nesmie byť vykonávaná svojvoľne. Z tejto judikatúry okrem toho vyplýva, že združenia, ako je FIGC, sú oprávnené upraviť ukladanie sankcií v prípade porušenia pravidiel zakotvených v ich Kódexe športového súdnictva, ak sú tieto pravidlá a sankcie určené na zabezpečenie ich dodržiavania odôvodnené legitímnym cieľom všeobecného záujmu. Podľa Súdneho dvora však takéto sankcie možno pripustiť len pod podmienkou, že ich stanovenie sa riadi transparentnými, objektívnymi, nediskriminačnými a primeranými kritériami. Táto posledná požiadavka zahŕňa najmä zohľadnenie špecifických okolností daného prípadu pri určovaní výšky a trvania sankcií. Navyše musí byť možné podrobiť tieto kritériá účinnému súdnemu preskúmania. ( 30 )

69.

Je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či právna úprava, o ktorú ide, je schopná zaručiť cieľ, ktorým je zabezpečiť čestný a riadny priebeh športovej súťaže a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

70.

Chcem však zdôrazniť, že články 12 až 18 Kódexu športového súdnictva FIGC, ktoré sa nachádzajú v časti II tohto poriadku, nazvanej „Ukladanie sankcií“, možno považovať za úpravu vymedzujúcu sankčnú právomoc v súlade s požiadavkami uvedenej judikatúry.

71.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na tretiu otázku odpovedal tak, že články 45 a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, umožňovala športovým orgánom uložiť funkcionárovi športového klubu disciplinárnu sankciu, zakazujúcu mu vykonávať jeho profesionálnu činnosť na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni na dobu 24 mesiacov, pokiaľ sú táto právna úprava a sankcie určené na zabezpečenie jej dodržiavania odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa všeobecného záujmu a pokiaľ sa stanovenie týchto sankcií riadi transparentnými, objektívnymi, nediskriminačnými a primeranými kritériami. Rovnako ani články 101 a 102 ZFEÚ nebránia takejto vnútroštátnej právnej úprave.

O prvej otázke

72.

Vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ZEÚ s prihliadnutím na článok 47 Charty ( 31 ) vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje súdne preskúmanie takých disciplinárnych sankcií, o aké ide vo veci samej, vnútroštátnymi orgánmi spĺňajúcimi požiadavky kladené na „súdny orgán“ v zmysle práva Únie na incidenčné preskúmanie, ktoré môže v prípade nezákonnosti viesť výlučne k priznaniu peňažnej náhrady osobám, ktorým boli tieto disciplinárne sankcie uložené, čím sa vylučuje možnosť, aby príslušný súdny orgán zrušil takéto disciplinárne sankcie a v prípade potreby nariadil predbežné opatrenia v prospech dotknutých osôb.

O prípustnosti

73.

Talianska vláda tvrdí, že táto otázka je neprípustná z dôvodu blížiaceho sa uplynutia účinku zákazu vyplývajúceho z rozhodnutí prijatých orgánmi vnútroštátneho športového súdnictva. Konkrétne táto vláda pripomína, že na jednej strane boli žalobcovia vo veci samej odsúdení na zákaz na obdobie 24 mesiacov a na druhej strane, že táto sankcia bola uložená Odvolacím súdom federácie rozhodnutím z 20. januára 2023, ktoré je okamžite vykonateľné. Z toho vyplýva, že predmetný zákaz uplynie 20. januára 2025, kedy by prejudiciálne rozhodnutie pravdepodobne ešte nebolo vydané. Zrušenie zákazu by tak už nemalo pre žalobcov vo veci samej skutočný význam, keďže účinky, ktoré sa prostredníctvom žaloby o neplatnosť snažili odstrániť, by už pominuli.

74.

Je síce pravda, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora odôvodnením prejudiciálnej otázky nie je formulovanie poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam, ale potreba účinného vyriešenia sporu. Podľa Súdneho dvora by teda v prípade, ak by sa ukázalo, že žalobcovia vo veci samej skutočne stratili záujem na zrušení dotknutých rozhodnutí, prejudiciálne otázky by už neboli relevantné pre riešenie sporov, ktoré sú predmetom konania pred vnútroštátnym súdom, a Súdny dvor by musel konanie zastaviť. ( 32 )

75.

Nedomnievam sa však, že v danom prípade to tak je. Okrem toho konštatujem, že počas pojednávania žalobcovia vo veci samej uviedli, že prípadné zrušenie dotknutého rozhodnutia vnútroštátnym súdom by umožnilo chrániť ich morálne záujmy tým, že by sa odstránili alebo aspoň minimalizovali dôsledky disciplinárnych sankcií na ich povesť.

O veci samej

76.

Na úvod treba pripomenúť, že táto otázka sa týka niektorých ustanovení zákona č. 280/2003, ktorý formuluje základné zásady upravujúce vzťah medzi športovým poriadkom a štátnym právnym poriadkom.

77.

Právny rámec stanovený touto právnou úpravou, ako ho vykladá talianska ústavná judikatúra, možno zhrnúť takto.

78.

Zásada účinnej súdnej ochrany a právo na obhajobu zakotvené v Ústave boli v uvedenej právnej úprave „racionálne vyvážené“ so zásadou „autonómie športového poriadku“ vyplývajúcou z jej článkov 2 a 18. Toto vyváženie sa prejavuje zavedením „výhrady právomoci“ v prospech súdnych orgánov zriadených pri talianskych športových zväzoch a CONI, na základe ktorej majú tieto orgány výlučnú právomoc na zrušenie takých disciplinárnych sankcií, ako sú sankcie vo veci samej. Naproti tomu správne súdy zostávajú po vyčerpaní troch stupňov športového súdnictva príslušné na priznanie peňažnej náhrady dotknutým osobám v prípade nezákonnosti týchto disciplinárnych sankcií.

79.

Vo svojich písomných pripomienkach talianska vláda tvrdí, že tento právny rámec definuje podstatnú črtu jej „národnej identity“ v zmysle článku 4 ZEÚ. Táto poznámka si podľa môjho názoru vyžaduje pripomenutie relevantnej judikatúry. ( 33 )

–

O vzťahu medzi článkom 4 ods. 2 ZEÚ a článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ

80.

Článok 4 ods. 2 ZEÚ stanovuje najmä, že Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch.

81.

Podmienky vzťahu medzi týmto článkom a článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ boli výslovne definované v rozsudkoch Maďarsko/Parlament ( 34 ) a Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) ( 35 ).

82.

V týchto rozsudkoch Súdny dvor uviedol, že nemožno dôvodne tvrdiť, že požiadavky, ktoré ako podmienky pristúpenia a členstva v Únii vyplývajú z dodržiavania takých hodnôt a zásad zakotvených v článku 2 a v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, ako je právny štát, účinná súdna ochrana a nezávislosť súdnictva, môžu mať vplyv na národnú identitu členského štátu v zmysle článku 4 ods. 2 ZEÚ. Z toho vyplýva, že toto ustanovenie, ktoré treba vykladať so zreteľom na ustanovenia rovnakej právnej sily, najmä články 2 a 19 ZEÚ, nemôže oslobodzovať členské štáty od povinnosti rešpektovať požiadavky, ktoré z nich vyplývajú. Aj keď teda podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch, takže tieto štáty majú určitú mieru voľnej úvahy pri zabezpečovaní uplatňovania zásad právneho štátu, nijako z toho nevyplýva, že táto povinnosť dosiahnuť určitý výsledok môže byť odlišná v závislosti od členského štátu. Hoci totiž členské štáty majú odlišnú národnú identitu, ktorú Únia rešpektuje, uznávajú pojem „právny štát“, ktorý je spoločnou hodnotou ich vlastných ústavných tradícií a ktorý sa zaviazali neustále dodržiavať. Z toho vyplýva, že pri výbere svojho ústavného modelu sú členské štáty povinné rešpektovať požiadavky vyplývajúce z článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ tak, ako ich vykladá Súdny dvor. ( 36 )

83.

V konečnom dôsledku je to práve zásada prednosti práva Únie, ktorá bráni prijatiu výkladu, ktorý by členským štátom umožňoval odvolávať sa na ustanovenia vnútroštátneho práva, hoci aj ústavnej povahy, aby zabránili uplatňovaniu ustanovení práva Únie. Prináleží Súdnemu dvoru, aby pri výkone svojej výlučnej právomoci vykladať právo Únie spresnil pôsobnosť zásady prednosti vo vzťahu k relevantným ustanoveniam tohto práva, takže táto pôsobnosť nemôže závisieť od výkladu ustanovení vnútroštátneho práva ani od výkladu ustanovení práva Únie, ktorý vykonal taký vnútroštátny súd, ako je napríklad Corte costituzionale (Ústavný súd), a ktorý nezodpovedá výkladu Súdneho dvora. ( 37 )

84.

Hoci teda niet pochýb o tom, že Talianska republika je oprávnená upraviť autonómny systém spravodlivosti, aby umožnila národným športovým zväzom chrániť ich výsady voči verejným orgánom, normatívne vyjadrenie takéhoto systému nesmie porušovať právo na účinnú súdnu ochranu.

85.

Pred preskúmaním, či v danom prípade došlo k takémuto porušeniu, je potrebné uviesť niekoľko úvodných poznámok k obsahu ochrany, ktorú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ponúka osobám podliehajúcim súdnej právomoci.

–

O pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ

86.

V rozsudku Associação Sindical dos Juízes Portugueses ( 38 ) Súdny dvor uviedol, že zásada účinnej súdnej ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je potvrdená v článku 47 Charty. Toto konštatovanie viedlo Súdny dvor k spresneniu, v prvom rade, že uvedené ustanovenie Charty treba „náležite zohľadniť“ na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ( 39 ) a v druhom rade, že právu na účinný prostriedok nápravy zaručenému v článku 47 Charty zodpovedá povinnosť uložená členským štátom v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, systém prostriedkov nápravy potrebných na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany. ( 40 )

87.

Článok 47 Charty bol tak využitý na definovanie vecného obsahu povinnosti, ktorá vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a to v troch ohľadoch. Po prvé z organického hľadiska táto povinnosť vyžaduje, aby orgány, ktoré môžu vykladať alebo uplatňovať právo Únie, spĺňali požiadavky vyplývajúce z postavenia „súdneho orgánu“, akými sú požiadavky nezávislosti, nestrannosti a „súdu zriadeného zákonom“ ( 41 ). Po druhé z procesného hľadiska uvedená povinnosť vyžaduje, aby boli pred týmito orgánmi rešpektované rôzne záruky týkajúce sa „spravodlivého procesu“ ( 42 ). Po tretie v súvislosti s rozsahom súdneho preskúmania, z rozsudku vo veci Royal Football Club Seraing ( 43 ), vydaného po skončení písomnej časti konania v prejednávanej veci, ktorý bol predmetom živej diskusie na pojednávaní, vyplýva, že právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v článku 47 Charty predpokladá, že uvedené orgány môžu vykonať účinné súdne preskúmanie aktov, opatrení alebo konania, o ktorých sa tvrdí, že porušili práva alebo slobody osoby podliehajúcej súdnej právomoci. V tomto rozsudku Súdny dvor tiež definoval požiadavky, ktoré musí spĺňať toto súdne preskúmanie, aby ho bolo možné posúdiť ako účinné. ( 44 ) Tieto požiadavky majú určitý význam pre odpoveď, ktorú treba dať na prejednávanú prejudiciálnu otázku.

88.

Pripomínam, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, išlo o vnútroštátne predpisy, ktoré priznávali rozhodcovským rozsudkom vydaným súdom tretieho štátu (Športovým arbitrážnym súdom) právnu silu rozhodnutej veci inter partes na území členského štátu a v dôsledku toho aj dôkaznú silu vo vzťahoch medzi účastníkmi sporu a tretími osobami. Keďže však súlad týchto rozsudkov s právom Únie nebol vopred preskúmaný súdom oprávneným podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, vznikla otázka, či takéto vnútroštátne predpisy sú v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, vykladaným s prihliadnutím na článok 267 ZFEÚ a článok 47 Charty.

89.

Podstata odôvodnenia, ktoré Súdny dvor vysvetlil vo svojej odpovedi, je zhrnutá v nasledujúcich troch bodoch. ( 45 )

90.

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ nevyžaduje priamy prostriedok nápravy umožňujúci jednotlivcom spochybniť tieto rozhodcovské rozsudky, pokiaľ vo vnútroštátnom súdnom systéme existuje možnosť dotknutých jednotlivcov dosiahnuť incidenčne účinné súdne preskúmanie týchto rozsudkov, ktorým sa zabezpečí dodržiavanie práv a slobôd, ktoré im zaručuje právo Únie. ( 46 )

91.

Na to, aby bolo toto súdne preskúmanie účinné, nemusí sa nevyhnutne vzťahovať na všetky právne a skutkové otázky relevantné pre vyriešenie sporov, v ktorých boli uvedené rozsudky vydané, ale môže mať obmedzenú povahu. V každom prípade dotknuté súdy musia byť oprávnené overiť, či sú také rozsudky zlučiteľné so zásadami a ustanoveniami, ktoré sú súčasťou verejného poriadku Únie a ktoré sú relevantné v dotknutom spore, ako je voľný pohyb pracovníkov a slobodné poskytovanie služieb zakotvené v článkoch 45 a 56 ZFEÚ. ( 47 )

92.

Navyše, keď sa tieto súdy domnievajú, že tie isté rozsudky sú nezlučiteľné s týmito zásadami a ustanoveniami, musia mať tiež možnosť vyvodiť v rámci svojich príslušných právomocí a v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi ustanoveniami všetky právne dôsledky, ktoré sú potrebné v prípade konštatovania takejto nezlučiteľnosti. ( 48 ) Konkrétne v prípade, že ide o porušenie slobody pohybu, uvedené súdy musia mať nielen možnosť konštatovať toto porušenie a nariadiť náhradu škody, ktorú spôsobilo dotknutým jednotlivcom, ale aj možnosť zrušiť rozhodnutie postihnuté takýmto porušením. ( 49 ) Táto právomoc musí byť nevyhnutne sprevádzaná právomocou nariadiť predbežné opatrenia, ktoré umožnia zabezpečiť plnú účinnosť budúceho rozhodnutia vo veci samej, a to aj v prípade, keď tie isté súdy predložia Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania a prerušia konanie až do jeho odpovede. ( 50 )

93.

Na rozdiel od toho, čo tvrdila talianska vláda na pojednávaní v prejednávaných veciach, rozsudok vydaný Súdnym dvorom v spojených veciach Cairo Network nezavádza výnimku z týchto zásad.

94.

Vysvetlím to. Podľa tejto vlády z rozsudku Cairo Network vyplýva, že hoci účinnosť súdneho preskúmania vo všeobecnosti predpokladá, že vnútroštátny sudca má právomoc zrušiť všetky škodlivé dôsledky aktu alebo konania, ktoré je v rozpore s právom Únie, priznanie výlučne peňažnej náhrady škody môže byť odôvodnené, keď tak, ako v tomto prípade, by takéto zrušenie mohlo poškodiť verejný záujem.

95.

Disciplinárne sankcie, o ktoré ide, ukladané fyzickým osobám, súvisia s udeľovaním trestných bodov v celkovom poradí futbalového klubu, ktorým boli tieto osoby zamestnané, v rámci talianskej národnej futbalovej ligy prvej divízie (séria A). Ak by bolo možné navrhnúť vnútroštátnemu súdu, aby zrušil alebo zmenil tieto sankcie alebo ich dokonca iba predbežne pozastavil, neistota týkajúca sa konečného poradia v tejto lige by pretrvávala po dobu nezlučiteľnú s požiadavkou určiť národné tímy kvalifikované na európske súťaže. Takáto situácia by zjavne poškodila kontinuitu talianskej futbalovej ligy.

96.

V tejto súvislosti považujem za nevyhnutné pripomenúť nasledujúce. Je samozrejme pravda, že v rozsudku Cairo Network dospel Súdny dvor k záveru, že skutočnosť, že právomoc vnútroštátneho súdu príslušného na preskúmanie žalôb podaných proti aktom týkajúcim sa prideľovania práv na používanie rádiových frekvencií je obmedzená na priznanie peňažnej náhrady nutne neznamená, že súdne preskúmanie vykonané týmto súdom nebolo účinné. ( 51 ) Zároveň však platí, že na rozdiel od prejednávaných vecí bol tento rozsudok vydaný v oblasti, ktorú upravuje sekundárne právo Únie, najmä smernica v oblasti elektronických komunikácií ( 52 ) a rozhodnutie (EÚ) 2017/899 o využívaní frekvenčného pásma 470 – 790 MHz v Únii. ( 53 )

97.

To nie je zanedbateľná skutočnosť. Podľa Súdneho dvora totiž možnosť vnútroštátnych súdov zrušiť uvedené akty mohla brániť rekonfigurácii frekvenčného pásma 700 MHz, vyžadovanej rozhodnutím 2017/899, a tak narušiť riadne fungovanie 5G v Únii. ( 54 )

98.

Z toho vyvodzujem, že upravenie iba možnosti priznať peňažnú náhradu škody bez možnosti zrušiť nezákonný akt je odôvodnené, ak by takéto zrušenie mohlo narušiť niektorý z cieľov príslušnej právnej úpravy Únie, čo nie je tento prípad.

–

Záver k prvej otázke

99.

Z toho teda vyplýva, že disciplinárne sankcie, o aké ide v prejednávanej veci, musia byť preskúmateľné, hoci iba incidenčne, orgánmi, ktoré spĺňajú požiadavky kladené na „súdny orgán“ v zmysle práva Únie, pričom musí ísť o preskúmanie, ktoré sa týka zlučiteľnosti týchto sankcií so zásadami a ustanoveniami, ktoré sú súčasťou verejného poriadku Únie, a ktoré v prípade nezákonnosti vedie k ich zrušeniu.

100.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, ktorými sa ukladajú také disciplinárne sankcie, o aké ide v prejednávanej veci, „súdnymi orgánmi“ v zmysle práva Únie, na incidenčné preskúmanie, ktoré môže v prípade nezákonnosti viesť výlučne k priznaniu peňažnej náhrady osobám, ktorým boli tieto sankcie uložené. Tieto súdy musia byť oprávnené zrušiť takéto sankcie a v prípade potreby nariadiť predbežné opatrenia, ktoré umožňujú zabezpečiť plnú účinnosť budúceho rozhodnutia vo veci samej. ( 55 )

101.

Chcem zdôrazniť, že mnou navrhovaná odpoveď vychádza z predpokladu, že preskúmanie vykonávané talianskymi správnymi súdmi je jediným preskúmaním zákonnosti športových disciplinárnych sankcií, ktoré vykonávajú „súdne orgány“ v zmysle práva Únie. Ak by naproti tomu jeden z talianskych orgánov športového súdnictva, ktorého účinnosť preskúmania zákonnosti nie je v tomto prípade spochybnená, spĺňal všetky požiadavky kladené na „súdny orgán“, nebolo by možné konštatovať žiadne porušenie článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. ( 56 )

102.

Považujem preto za užitočné venovať niekoľko úvah tejto problematike týkajúcej sa povahy talianskych orgánov športového súdnictva ako „súdneho orgánu“.

–

O postavení talianskych orgánov športového súdnictva ako „súdneho orgánu“

103.

Podľa ustálenej judikatúry už od rozsudku Vaassen‑Göbbels ( 57 ) povaha „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ predpokladá splnenie určitých podmienok, ktorými sú zákonný základ orgánu, jeho stála povaha, imperatívnosť jeho právomoci, kontradiktórna povaha konania, ktoré na ňom prebieha, uplatňovanie právnych predpisov týmto orgánom a jeho nezávislosť. ( 58 )

104.

Požiadavka nezávislosti má vonkajší a vnútorný rozmer. Vnútorný rozmer sa zhoduje s pojmom „nestrannosť“ a jeho cieľom je rovnaký odstup od účastníkov sporu a ich príslušných záujmov vzhľadom na predmet sporu. ( 59 ) Podľa môjho názoru by práve nestrannosť talianskych orgánov športového súdnictva mala byť predmetom dôkladného preskúmania zo strany vnútroštátneho súdu.

105.

Vzhľadom na okolnosti veci samej by takéto preskúmanie nemalo ignorovať právny rámec pre analýzu vyplývajúci z rozsudku Ali Riza a i. v. Turecko ( 60 ) vyhláseného Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)  ( 61 ).

106.

Je potrebné pripomenúť, že základom vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, boli odvolania podané na rozhodcovský výbor Tureckej futbalovej federácie (TFF) proti rozhodnutiam, ktoré voči hráčom alebo futbalovým rozhodcom prijali výbor pre riešenie sporov (DRC) a disciplinárna komisia tejto federácie. Po zistení, že členov rozhodcovského výboru vymenovala Správna rada (Board of Directors) TFF, ktorá bola sama ako celok vymenovaná valným zhromaždením tej istej federácie (Congress), a že Správna rada pri výkone svojej vymenovacej právomoci disponovala širokou mierou voľnej úvahy, ESĽP preskúmal v prvom rade otázku, či existujú dostatočné záruky toho, že členovia rozhodcovského výboru vykonávajú svoju funkciu bez vonkajšieho tlaku, a v druhom rade, či bol rozhodcovský výbor zložený z členov, ktorých možno považovať za nezávislých a nestranných voči profesijným organizáciám, ktoré sú účastníkmi týchto konaní. ( 62 )

107.

V prvom rade ESĽP usúdil, že členovia rozhodcovského výboru neboli chránení pred tlakom, najmä zo strany správnej rady, vzhľadom na existenciu určitých „silných organizačných a štrukturálnych väzieb“ medzi týmito dvoma orgánmi, ktoré svedčili o „značnom vplyve správnej rady na fungovanie rozhodcovského výboru“ ( 63 ). Na podloženie tohto záveru ESĽP zohľadnil tieto skutočnosti. Po prvé, hoci členovia tohto výboru požívali istotu zamestnania, dĺžka ich funkčného obdobia zodpovedala dĺžke funkčného obdobia členov správnej rady. Po druhé členovia rozhodcovského výboru mali právo na odmenu, ako aj náhradu cestovných výdavkov a príspevok na ubytovanie, ktorých výšku určovala správna rada. Po tretie nebol stanovený žiadny osobitný postup v prípade, ak by účastníci napadli nezávislosť alebo nestrannosť člena rozhodcovského výboru.

108.

V druhom rade ESĽP konštatoval, že správna rada a valné zhromaždenie TFF boli obe väčšinovo zložené zo zástupcov futbalových klubov, teda subjektov, ktoré sú nevyhnutne účastníkmi niektorých sporov patriacich do pôsobnosti rozhodcovského výboru.

109.

Je potrebné pripomenúť, že podľa talianskej právnej úpravy je prijatie disciplinárnych sankcií uložených zo strany FIGC a CONI zverené dvom orgánom federácie (súd federácie a Odvolací súd federácie) a v poslednom stupni orgánu, ktorý nie je orgánom federácie (Garančná rada pre šport).

110.

Pokiaľ ide o súd federácie a Odvolací súd federácie, právomoc vymenovať ich členov má Consiglio federale (Rada federácie) ( 64 ) a výkon tejto právomoci sa zdá byť vymedzený výlučne kritériom „špecifickej spôsobilosti a skúseností získaných v oblasti športu“ ( 65 ). Riziko, že členovia týchto orgánov budú vystavení tlaku zo strany Rady federácie, môže zvyšovať skutočnosť, že dĺžka ich funkčného obdobia zodpovedá dĺžke funkčného obdobia členov Rady federácie (štyri roky, s možnosťou dvoch obnovení) a že Commissione federale di garanzia (Garančná komisia federácie) ( 66 ) ktorú takisto vymenúva Rada federácie, má právomoc odvolať ich, okrem iného, „ak je to vhodné z vážnych dôvodov“ ( 67 ).

111.

Pokiaľ ide o zloženie Rady federácie, štrnásť z jej dvadsiatich členov volia rôzne národné futbalové ligy, ( 68 ) ktoré sú zase výtvorom futbalových klubov, ktorých funkcionári môžu byť, ako v tomto prípade, účastníkmi konaní pred uvedenými orgánmi federácie.

112.

Pokiaľ ide o Garančnú rada pre šport, vymenovanie jej členov je vyhradené Národnej rade CONI. ( 69 ) Dĺžka ich funkčného obdobia (štyri roky) zodpovedá dĺžke funkčného obdobia členov tejto rady. ( 70 ) Národná rada vymenúva aj členov Commissione di garanzia degli organi di giustizia, di controllo e di tutela dell’etica sportiva (garančná komisia orgánov súdnictva, dohľadu a ochrany športovej etiky), ktorá má právomoc odvolávať členov Garančnej rady pre šport. ( 71 ) Zloženie národnej rady sa vyznačuje prítomnosťou zástupcov národných športových federácií, ktorých hlasy musia tvoriť väčšinu hlasujúcich v tomto orgáne. ( 72 )

113.

Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby so zreteľom na skutočnosti, ktoré boli práve pripomenuté, preskúmal, či niektorý z orgánov športového súdnictva v Taliansku predstavuje „súdny orgán“ v zmysle práva Únie. Ak by to tak bolo, systém športového súdnictva navrhnutý talianskym zákonodarcom, posudzovaný ako celok, by nebol nezlučiteľný s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

Návrh

114.

Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú a tretiu prejudiciálnu otázku, ktoré položil Tribunale administrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), odpovedal takto: