<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-66/20</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62020CC0066</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:200">EU:C:2021:200</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>15</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>15</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – M. Campos Sánchez‑Bordona – Vec C‑66/20</HT></P><P><HT TYPE="SC">Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Manuel Campos Sánchez‑Bordona</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20210311">11. marca 2021</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: španielčina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑66/20</HT></P><P>XK,</P><P>za účasti:</P><P>Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Procura Distrettuale della Repubblica presso il Tribunale ordinario di Trento (Okresná prokuratúra pri súde v Trente, Taliansko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Oprávnenie podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ</KEYWORD><KEYWORD>Justičná spolupráca v trestných veciach</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 2014/41/EÚ</KEYWORD><KEYWORD>Európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach</KEYWORD><KEYWORD>Vydávajúci orgán</KEYWORD><KEYWORD>Správny orgán, ktorý má v trestných konaniach týkajúcich sa daňových trestných činov postavenie prokuratúry</KEYWORD><KEYWORD>Požiadavka justičného overenia</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Môže nemecký správny orgán<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>V tomto prípade ide o Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster (Finančný úrad pre vyšetrovanie a stíhanie daňových trestných vecí a daňových trestných činov Münster, Nemecko; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0001" ID="QS0001"/>Finančný úrad Münster<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>).</P></NOTE>, ktorý je podľa vnútroštátneho práva oprávnený vykonávať práva a povinnosti prokuratúry, pokiaľ ide o určité trestné činy, vydať európsky vyšetrovací príkaz (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0002" ID="QS0002"/>EVP<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>) bez overenia, ktoré vyžaduje článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41/EÚ<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20140403">3. apríla 2014</DATE> o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="130" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2014">Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE>?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>To je v podstate otázka, ktorú talianska prokuratúra<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Procura Distrettuale della Repubblica presso il Tribunale Ordinario di Trento (Okresná prokuratúra pri súde v Trente, Taliansko; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0003" ID="QS0003"/>Prokuratúra v Trente<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/>).</P></NOTE> položila Súdnemu dvoru po tom, čo jej bol doručený EVP vydaný jedným z uvedených nemeckých orgánov, o uznaní a vykonaní ktorého musí rozhodnúť. Ešte pred zodpovedaním uvedenej otázky treba rozhodnúť, či je Prokuratúra v Trente oprávnená využiť mechanizmus justičnej spolupráce zavedený článkom 267 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Súdny dvor sa teda opäť musí zaoberať otázkou, či je prokuratúra <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0004" ID="QS0004"/>justičným<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>, resp. <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0005" ID="QS0005"/>súdnym<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/> orgánom,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Súdny dvor rozhodoval o právomoci prokuratúry vydať európsky zatykač v postavení <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0006" ID="QS0006"/>súdneho orgánu<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/> v rozsudkoch z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190527">27. mája 2019</DATE>, <NAME.CASE>OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)</NAME.CASE> [<NO.CASE>C‑508/18 a C‑82/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:456">EU:C:2019:456</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0007" ID="QS0007"/>rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)]<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/>, a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190527">27. mája 2019</DATE>, <NAME.CASE>PF (Generálna prokuratúra Litvy)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑509/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:457">EU:C:2019:457</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Tiež rozhodoval o právomoci prokuratúry vydať EVP v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201208">8. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)</NAME.CASE> [<NO.CASE>C‑584/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1002">EU:C:2020:1002</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0008" ID="QS0008"/>rozsudok Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)]<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/>.</P></NOTE> tentoraz z hľadiska, ktoré dosiaľ nebolo preskúmané. Bude musieť určiť: a) či je uvedená inštitúcia oprávnená podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s EVP<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Súdny dvor v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19961212">12. decembra 1996</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑74/95 a C‑129/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1996:491">EU:C:1996:491</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0009" ID="QS0009"/>rozsudok X<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>), odpovedal na túto otázku záporne.</P></NOTE><?PAGE NO="2"?> a b) či správny orgán, ktorému vnútroštátne právo priznáva právomoci charakteristické pre prokuratúru na účely stíhania určitých trestných činov, možno posudzovať ako prokuratúru, a to opäť v súvislosti s EVP.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo Únie. Smernica 2014/41</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>V odôvodneniach 12 a 15 sa uvádza:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><CONSID><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0010" ID="QS0010"/>(12)</NO.P><TXT>Vydávajúci orgán by pri vydaní EVP mal venovať osobitnú pozornosť tomu, aby sa v plnej miere zabezpečilo dodržanie práv zakotvených v článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0011" ID="QS0011"/>charta<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="2018" ID="QE0011"/>). Prezumpcia neviny a právo na obhajobu v trestnom konaní sú základom základných práv uznaných v charte v oblasti trestnoprávnej spravodlivosti. Každé obmedzenie takýchto práv vyšetrovacím opatrením nariadeným v súlade s touto smernicou by malo spĺňať v plnom rozsahu požiadavky stanovené v článku 52 charty, pokiaľ ide o nevyhnutnosť, primeranosť a ciele, ktoré by malo sledovať, najmä ochranu práv a slobôd iných.</TXT></NP></ITEM></CONSID><P>…</P><CONSID><ITEM><NP><NO.P>(15)</NO.P><TXT>Pri vykonávaní tejto smernice by sa mali zohľadniť smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ<HT TYPE="SUP">[</HT><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20101020">20. októbra 2010</DATE> o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="280" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2010">Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE><HT TYPE="SUP">]</HT>, 2012/13/EÚ<HT TYPE="SUP">[</HT><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20120522">22. mája 2012</DATE> o práve na informácie v trestnom konaní (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="142" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2012">Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE><HT TYPE="SUP">]</HT> a 2013/48/EÚ<HT TYPE="SUP">[</HT><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20131022">22. októbra 2013</DATE> o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="294" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2013">Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE><HT TYPE="SUP">]</HT>, ktoré sa týkajú procesných práv v trestnom konaní.<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/></TXT></NP></ITEM></CONSID></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 1 <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0012" ID="QS0012"/>[EVP] a povinnosť vykonať ho<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/> znie:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="001.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0013" ID="QS0013"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>[EVP] je justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný orgán členského štátu (ďalej len <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0014" ID="QS0014"/>vydávajúci štát<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="2018" ID="QE0014"/>) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0015" ID="QS0015"/>vykonávajúci štát<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="2018" ID="QE0015"/>) s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou.</ALINEA><ALINEA>EVP sa môže vydať aj na účely získania dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="001.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty vykonajú EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s touto smernicou.</ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>V článku 2 písm. c) je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0016" ID="QS0016"/>vydávajúci orgán<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/> vymedzený takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0017" ID="QS0017"/>i)</NO.P><TXT>sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci, alebo</TXT></NP></ITEM><?PAGE NO="3"?><ITEM><NP><NO.P>ii)</NO.P><TXT>akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov. Okrem toho predtým, ako sa EVP zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie EVP podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte. Ak EVP overil justičný orgán, možno na účely zaslania EVP považovať aj tento orgán za vydávajúci orgán<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/>.</TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 6 <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0018" ID="QS0018"/>Podmienky vydania a zaslania EVP<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/> stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="006.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0019" ID="QS0019"/>1.</NO.PARAG><ALINEA><P>Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>vydanie EVP je pri zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby nevyhnutné a primerané na účely konania uvedeného v článku 4 a</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP by sa mohlo (mohli) za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade.</TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="006.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="006.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>V článku 9 <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0020" ID="QS0020"/>Uznanie a vykonanie<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/> sa uvádza:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="009.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0021" ID="QS0021"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="009.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Vykonávajúci orgán dodržiava formálne náležitosti a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom, pokiaľ v tejto smernici nie je ustanovené inak a pokiaľ takéto formálne náležitosti a postupy nie sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="009.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Ak sa vykonávajúcemu orgánu doručí EVP, ktorý nevydal vydávajúci orgán uvedený v článku 2 písm. c), vykonávajúci orgán vráti EVP vydávajúcemu štátu.</ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>V článku 11 sú vymenované <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0022" ID="QS0022"/>dôvody neuznania alebo nevykonania<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="4"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Vnútroštátne právo</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Nemecké právo. Abgabenordnung (Daňový zákonník)</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>§ 386 stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="386.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0023" ID="QS0023"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>V prípade podozrenia zo spáchania daňového trestného činu vedie vyšetrovanie daňový orgán. Daňovým orgánom v zmysle tohto oddielu sú Hauptzollamt [Hlavný colný úrad], finančný úrad, Bundeszentralamt für Steuern [Spolkový ústredný daňový úrad] a Familienkasse [Fond rodinných dávok].</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="386.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Daňový orgán vedie vyšetrovanie samostatne v medziach § 399 ods. 1 a § 400 a § 401, ak skutok</ALINEA><ALINEA><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>(1)</NO.P><TXT>je výlučne daňovým trestným činom alebo</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>(2)</NO.P><TXT>zároveň porušuje iné trestné zákony a ich porušenie sa týka cirkevných daní alebo iných verejnoprávnych odvodov, ktoré sa určujú podľa základu dane, vymeriavacieho základu alebo výšky dane.</TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="386.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Odsek 2 neplatí, pokiaľ bol proti obvinenému za skutok vydaný zatykač alebo príkaz na zaistenie osoby.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="386.004"><NO.PARAG>4.</NO.PARAG><ALINEA>Daňový orgán môže kedykoľvek postúpiť trestnú vec prokuratúre. Prokuratúra môže kedykoľvek prevziať trestnú vec. V oboch prípadoch môže prokuratúra po dohode s daňovým orgánom vrátiť trestnú vec daňovému orgánu.<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>V § 399 ods. 1 sa uvádza:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0024" ID="QS0024"/>Ak daňový orgán vedie vyšetrovanie na základe § 386 ods. 2 samostatne, vykonáva práva a povinnosti, ktoré má vo vyšetrovaní prokuratúra.<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Stále zastúpenie Spolkovej republiky Nemecko pri Európskej únii <DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE> urobilo v súvislosti s EVP vydanými nemeckými správnymi orgánmi toto vyhlásenie:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0025" ID="QS0025"/>V súlade s článkom 2 písm. c) smernice [2014/41] musia byť žiadosti pochádzajúce od nemeckých správnych orgánov spravidla overené prokuratúrou pri krajinskom súde, v územnom obvode ktorého má sídlo tento správny orgán. Spolkové krajiny však môžu priznať overovaciu právomoc niektorému súdu alebo na miestnej úrovni upraviť overovaciu právomoc prokuratúry iným spôsobom. Žiadosti pochádzajúce od nemeckých daňových orgánov, ktoré sú oprávnené samostatne viesť vyšetrovanie v trestných veciach na základe § 386 ods. 2 Daňového zákonníka, nepotrebujú overenie justičným orgánom alebo súdom. V takomto prípade daňové orgány vykonávajú podľa § 399 ods. 1 Daňového zákonníka… práva a povinnosti prokuratúry, a teda samy konajú v postavení justičného orgánu v zmysle článku 2 písm. c) smernice [2014/41].<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/></P></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="5"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Talianske právo. Legislatívny dekrét č. 108/17<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Decreto legislativo n. 108/17. Norme di attuazione della direttiva 2014/41/UE del Parlamento europeo e del Consiglio, del <DATE ISO="20140403">3 aprile 2014</DATE>, relativa all’ordine europeo di indagine penale (legislatívny dekrét č. 108/17. Ustanovenia, ktorými sa preberá smernica… 2014/41/EÚ…) z <DATE ISO="20170621">21. júna 2017</DATE> (GURI č. 162 z <DATE ISO="20170713">13. júla 2017</DATE>).</P></NOTE></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 1 tohto legislatívneho dekrétu stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0026" ID="QS0026"/>prokurátor republiky pri súde okresného mesta okresu, v ktorom sa majú vykonať požadované úkony, odôvodneným dekrétom uzná vyšetrovací príkaz v lehote tridsiatich dní od jeho doručenia alebo v odlišnej lehote uvedenej vydávajúcim orgánom, ktorá však nemôže byť dlhšia ako šesťdesiat dní<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>V článku 5 ods. 1 sa ďalej uvádza, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0027" ID="QS0027"/>ak vydávajúci orgán žiada, aby úkon vykonal sudca, alebo ak požadovaný úkon podľa talianskych predpisov musí vykonať sudca, prokurátor republiky uzná vyšetrovací príkaz a požiada o jeho vykonanie vyšetrujúceho sudcu<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Podľa článku 10 ods. 3 <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0028" ID="QS0028"/>vyšetrovací príkaz sa vráti vydávajúcemu orgánu, ak ho nevydal alebo neoveril justičný orgán<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkový stav, konanie vo veci samej a návrh na začatie prejudiciálneho konania</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20191114">14. novembra 2019</DATE> bol Prokuratúre v Trente doručený EVP, ktorý v ten istý deň vydal Finančný úrad Münster a ktorým sa nariadila prehliadka určitých obchodných priestorov v rámci vyšetrovania daňového úniku vedeného podľa § 369 a 370 nemeckého Daňového zákonníka.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Tento EVP bol podpísaný generálnym riaditeľom Finančného úradu Münster a nebol justične overený.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20191220">20. decembra 2019</DATE> Prokuratúra v Trente potvrdila Finančnému úradu Münster prijatie EVP a zaslala mu list, v ktorom žiadala o kópiu tohto EVP overeného justičným orgánom. Overenie bolo podľa jej názoru potrebné z dôvodu, že vydávajúci orgán bol správnym orgánom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20200108">8. januára 2020</DATE> Finančný úrad Münster oznámil Prokuratúre v Trente, že nie je potrebné, aby EVP overil justičný orgán, lebo podľa § 399 ods. 1 Daňového zákonníka finančný úrad v konaniach týkajúcich sa daňových trestných činov plní funkcie prokuratúry a treba ho považovať za justičný orgán v zmysle článku 2 smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>Za týchto okolností Prokuratúra v Trente položila Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0029" ID="QS0029"/>Má sa článok 2 ods. 1 písm. c) bod ii) smernice [2014/41] v časti, v ktorej stanovuje, že za vydávajúci orgán možno považovať aj <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0030" ID="QS0030"/>akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="2018" ID="QE0030"/>, pričom však určuje, že v takom prípade <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0031" ID="QS0031"/>predtým, ako sa EVP zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie EVP podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="2018" ID="QE0031"/>, vykladať v tom zmysle, že dovoľuje členskému štátu oslobodiť správny orgán od povinnosti dať overiť európsky vyšetrovací príkaz tým, že ho označí za <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0032" ID="QS0032"/>justičný orgán v zmysle článku 2 smernice<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="2018" ID="QE0032"/>?<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/></P></QUOT.S></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Prokuratúra v Trente zastáva názor, že v <HT TYPE="ITALIC">pasívnom</HT> konaní o uznaní EVP podľa článku 9 smernice 2014/41 a článkov 4 a 10 legislatívneho dekrétu č. 108/17 je orgánom, ktorému je zverená úloha <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0033" ID="QS0033"/>úplne nezávisle rozhodnúť spor<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/>. Preto je oprávnená podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Čo sa týka veci samej, Prokuratúra v Trente uvádza, že je nevyhnutné, aby EVP vydal alebo overil justičný orgán. Podľa jej názoru to vyplýva – na základe analógie medzi EVP a európskymi zatykačmi<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Európske zatykače upravuje rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z <DATE ISO="20020613">13. júna 2002</DATE> o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="190" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z <DATE ISO="20090226">26. februára 2009</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="081" PAGE.FIRST="24" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> – z rozsudku z <DATE ISO="20161110">10. novembra 2016</DATE>, Özçelik<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Vec <REF.DOC.ECR><NO.CASE>C‑453/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:860">EU:C:2016:860</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>V dôsledku toho je potrebné určiť, či taký správny orgán ako finančný úrad, ktorý je podľa vnútroštátneho práva oprávnený plniť v určitých prípadoch funkcie prokuratúry, môže vydať EVP bez justičného overenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Podľa názoru Prokuratúry v Trente treba uvedený problém vyriešiť analogickým uplatnením judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa európskych zatykačov, teda vychádzajúc z toho, že: a) pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0034" ID="QS0034"/>justičný orgán<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/> je jednotný a nemôže závisieť od jednotlivých členských štátov a b) tento pojem zahŕňa len orgány, ktoré nepodliehajú vonkajším pokynom alebo usmerneniam najmä zo strany výkonnej moci.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Konanie na Súdnom dvore</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora <DATE ISO="20200124">24. januára 2020</DATE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky predložili nemecká, talianska a portugalská vláda, ako aj Komisia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Súdny dvor nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie, ale vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na dve otázky týkajúce sa súdneho preskúmania EVP<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Súdny dvor sa ich opýtal, či v prípade, ak rozhodnutie neuznať EVP prijme <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0035" ID="QS0035"/>vykonávajúci orgán<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/> v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2014/41, ktorým nie je sudca ani súd, toto rozhodnutie podľa práva Únie musí podliehať súdnemu preskúmaniu.</P></NOTE> a uplatniteľných talianskych predpisov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Talianska vláda bola vyzvaná, aby vysvetlila postup uznania a vykonania EVP prokuratúrou a uviedla, kedy sa na tomto postupe prípadne musí podieľať sudca alebo súd a kedy sa na ňom zúčastňuje len prokuratúra. Tiež bola vyzvaná, aby vysvetlila, aké opravné prostriedky stanovuje vnútroštátne právo v prípade neuznania a nevykonania EVP.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Podľa článku 267 ZFEÚ len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0036" ID="QS0036"/>súdne orgány<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/> môžu – alebo musia – požiadať Súdny dvor o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0037" ID="QS0037"/>prejudiciálne rozhodnutie<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> týkajúce sa otázky <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0038" ID="QS0038"/>výkladu zmlúv<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0039" ID="QS0039"/>platnosti a výkladu<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/> sekundárnych predpisov Únie.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Na otázku, čo sa v tomto kontexte rozumie pod <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0040" ID="QS0040"/>súdnymi orgánmi<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/>, treba odpovedať výlučne na základe práva Únie: keďže sa vyžaduje, aby sa právo Únie uplatňovalo jednotne, pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0041" ID="QS0041"/>súdne orgány<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/> je autonómnym pojmom, ktorý je nezávislý od jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200121">21. januára 2020</DATE>, <NAME.CASE>Banco de Santander</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑274/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:17">EU:C:2020:17</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0042" ID="QS0042"/>rozsudok Banco de Santander<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Pri vymedzení tohto pojmu Súdny dvor tradične bral do úvahy súbor faktorov, ktoré po prvý raz spresnil v rozsudku Vaassen‑Göbbels<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19960630">30. júna 1996</DATE> (<NO.CASE>C‑61/65</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1966:39">EU:C:1966:39</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0043" ID="QS0043"/>rozsudok Vaassen‑Göbbels<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/>).</P></NOTE>. Postavenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0044" ID="QS0044"/>súdneho orgánu<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/> majú len tie orgány, ktoré sú trvalé, boli zriadené na základe zákona a úplne nezávisle uplatňujú právne normy v kontradiktórnom konaní na základe záväznej právomoci<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Rozsudok Banco de Santander, bod 51 a citovaná judikatúra.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Podmienky, ktoré som vymenoval vyššie, v zásade spĺňajú len sudcovia a súdy, ktoré sú súčasťou súdnej moci každého členského štátu. Súdny dvor však posudzoval ich splnenie pomerne pružne, čo mu umožnilo priznať postavenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0045" ID="QS0045"/>súdneho orgánu<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/> inštitúciám, ktoré nepatria k súdnej moci, ako je odvolacia komisia stavovskej komory<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19811006">6. októbra 1981</DATE>, <NAME.CASE>Broekmeulen</NAME.CASE> (<NO.CASE>246/80</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1981:218">EU:C:1981:218</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0046" ID="QS0046"/>rozsudok Broekmeulen<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/>).</P></NOTE> alebo výbor, ktorý rozhoduje o odvolaniach podaných proti rozhodnutiam obecných orgánov<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20011129">29. novembra 2001</DATE>, <NAME.CASE>De Coster</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑17/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2001:651">EU:C:2001:651</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Antiformalistický prístup Súdneho dvora v tejto oblasti bol predmetom kritiky, pričom sa namietalo, že napokon došlo k <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0047" ID="QS0047"/>skresleniu<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/> požiadaviek stanovených v rozsudku Vaassen‑Göbbels.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer to namietal v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Umweltanwalt von <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Kärnten</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑205/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:397">EU:C:2009:397</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0048" ID="QS0048"/>návrhy Umweltanwalt von Kärnten<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/>, bod 25). Podľa jeho názoru vývoj judikatúry <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0049" ID="QS0049"/>prip[ustil] rôznorodú zmes inštitúcií, ktoré nie vždy zapadajú do rámca súdnej povahy, z ktorého vychádza článok [267 ZFEÚ]<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/>. Takto nadviazal na návrhy, ktoré predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>De Coster</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑17/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2001:366">EU:C:2001:366</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0050" ID="QS0050"/>návrhy De Coster<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/>, bod 14).</P></NOTE> Súdny dvor však uvádza, že nedávno napravil svoj predchádzajúci postoj, ktorý bol príliš benevolentný.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Rozsudok Banco de Santander, bod 55.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Judikatúra Súdneho dvora v skutočnosti zohľadňuje zásadný dôvod, na ktorom je založený mechanizmus súdnej spolupráce podľa článku 267 ZFEÚ, a to <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0051" ID="QS0051"/>zachovanie charakteristických znakov a autonómie… právneho poriadku [Únie]<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141218">18. decembra 2014</DATE> (<NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2454">EU:C:2014:2454</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0052" ID="QS0052"/>stanovisko 2/13<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/>, bod 174).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Uvedenému cieľu zodpovedá súdny systém, ktorého <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0053" ID="QS0053"/>základom… je konanie o prejudiciálnej otázke upravené v článku 267 ZFEÚ, ktoré má za cieľ – prostredníctvom nastoleného dialógu medzi súdmi, konkrétne medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov – <HT TYPE="ITALIC">zabezpečiť jednotný výklad práva Únie</HT>…, čím umožňuje zabezpečiť jeho súdržnosť, plný účinok a autonómiu a nakoniec aj špecifický charakter práva vytvoreného Zmluvami<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Stanovisko 2/13, bod 176. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Dôvodom, pre ktorý je konanie podľa článku 267 ZFEÚ koncipované ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0054" ID="QS0054"/>dialóg medzi súdmi<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/>, je, že práve súdy <HT TYPE="ITALIC">spravidla</HT> s <HT TYPE="ITALIC">konečnou</HT> platnosťou rozhodujú o predpisoch, ktoré sú súčasťou právnych poriadkov členských štátov. Ak na tieto právne poriadky – a na následné<?PAGE NO="8"?> spory – majú vplyv právne predpisy Únie, návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore má zabrániť tomu, aby sa uplatnili konečné riešenia, ktoré sú z hľadiska práva Únie nevhodné.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Práve sudcovia v konečnom dôsledku tým, že neodvolateľne uplatňujú právo (<HT TYPE="ITALIC">ius dicere</HT>) na konkrétny prípad, zaručujú, aby normatívny a rozhodovací postup, ktorý vedie ku konečnému uplatneniu všeobecných a abstraktných právnych predpisov, bol uskutočnený spôsobom, ktorý stanovujú právne predpisy. V tejto súvislosti odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol vo veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑508/18 a C‑82/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:337">EU:C:2019:337</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0066">66</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). V tom istom zmysle som v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>PF (Generálna prokuratúra Litvy)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑509/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:338">EU:C:2019:338</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), uviedol, že úlohou sudcu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0055" ID="QS0055"/>je s <HT TYPE="ITALIC">konečnou platnosťou</HT> rozhodnúť o uplatnení právneho poriadku, aby toto rozhodnutie s <HT TYPE="ITALIC">právnou silou rozhodnutej veci</HT> bolo v súlade s právom a v tomto smere platné<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/>. Schopnosť zaručiť, že konečné rozhodnutie o uplatnení právneho poriadku je v súlade so zákonom, je pre jeho funkciu natoľko dôležité, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0056" ID="QS0056"/>by sa [dalo] povedať, že právny poriadok pre sudcu nie je <HT TYPE="ITALIC">prostriedkom</HT>, al[e] <HT TYPE="ITALIC">cieľom</HT> ako takým. Presnejšie povedané, je <HT TYPE="ITALIC">jediným</HT> odôvodňujúcim <HT TYPE="ITALIC">cieľom</HT><QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/> (tamže, bod 28).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedených dôvodov sa vnútroštátne súdy obracajú na Súdny dvor, keď chcú získať odpoveď na otázky, ktoré vznikajú v súvislosti so správnym významom predpisov Únie, ktoré majú vplyv na určitý spor.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Na vnútroštátnych súdoch sa jednotlivé výklady práva podané mimosúdnymi orgánmi aplikácie práva (vrátane správnych orgánov) v rámci vnútroštátneho právneho poriadku zjednocujú na základe opravných prostriedkov. V konečnom dôsledku bude platiť len výklad potvrdený súdnymi orgánmi, a preto je logické, že podľa článku 267 ZFEÚ sú inštitúciami, s ktorými Súdny dvor komunikuje, prirodzene (a výlučne) tieto orgány.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>To však nie je všetko. Ako som zdôraznil vyššie, cieľom je zabezpečiť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0057" ID="QS0057"/>jednotný výklad práva Únie<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Stanovisko 2/13, bod 176.</P></NOTE>. Článok 267 ZFEÚ samozrejme slúži na to, aby sa vnútroštátnym súdom uľahčil výklad právnych predpisov Únie, ktoré musia uplatniť pri rozhodovaní sporov, ktoré prejednávajú. Slúži však aj na zaručenie toho, aby Súdny dvor mohol podať záväzný výklad ktoréhokoľvek právneho predpisu Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Prostredníctvom článku 267 ZFEÚ sa má zabrániť tomu, aby sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch <HT TYPE="ITALIC">zakorenili</HT> výklady práva Únie, ktoré neodobril Súdny dvor. V takom prípade by okrem nebezpečenstva nesprávneho výkladu takmer nevyhnutne vzniklo viacero <HT TYPE="ITALIC">chápaní</HT> predpisov Únie v jednotlivých členských štátoch, čo by malo za následok narušenie jednotnosti práva Únie. Preto článok 267 ZFEÚ nielen oprávňuje vnútroštátne súdy, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, podávať návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ale im ukladá povinnosť podať ich.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Domnievam sa, že Súdny dvor práve s tým istým zámerom vo svojej judikatúre sústavne uplatňoval funkčný prístup, pričom vyhlásil návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané inštitúciami, ktoré neboli súdnymi orgánmi v užšom zmysle, za prípustné. Ak proti aktom uvedených inštitúcií nie sú vo vnútroštátnom právnom poriadku prípustné opravné prostriedky pred súdom, vzniká nebezpečenstvo, že sa ustália konečné výklady práva Únie bez účasti Súdneho dvora.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Ako som totiž uviedol vyššie, v právnych poriadkoch členských štátov rozhodujú s konečnou platnosťou <HT TYPE="ITALIC">spravidla</HT> súdy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>K zásadám právneho štátu patrí požiadavka, aby súdy rozhodovali s konečnou platnosťou, lebo viazanosť orgánov verejnej moci zákonom je zaručená možnosťou súdneho preskúmania všetkých aktov týchto orgánov bez akejkoľvek výnimky. Okrem uvedenej záruky existuje záruka priznaná jednotlivcom ako nositeľom práva na účinnú súdnu ochranu, deklarovaného v článku 47 Charty. V nedávno prijatom právnom predpise Únie je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0058" ID="QS0058"/>právny štát<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/> vymedzený ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0059" ID="QS0059"/>hodnot[a] Únie zakotven[á] v článku 2 Zmluvy o EÚ<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/>, ktorá zahŕňa okrem iných zásad zásadu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0060" ID="QS0060"/>účinnej súdnej ochrany zo strany… súdov…, a to aj pokiaľ ide o základné práva<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/> [článok 2 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2020/2092 zo <DATE ISO="20201216">16. decembra 2020</DATE> o všeobecnom režime podmienenosti na ochranu rozpočtu Únie (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="433" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2020">Ú. v. EÚ L 433I, 2020, s. 1</REF.DOC.OJ>)].</P></NOTE> Pripomínam, že z tohto dôvodu sú v článku 267 ZFEÚ spomenuté ako inštitúcie, s ktorými Súdny dvor <HT TYPE="ITALIC">prirodzene</HT> komunikuje.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Uvedené pravidlo však možno zmierniť, ak sa zistí nebezpečenstvo vzniku rozdielov pri výklade práva Únie, vo výnimočných prípadoch, v ktorých zásah súdneho orgánu v pravom zmysle slova vzhľadom na charakteristiky vnútroštátneho právneho poriadku nie je možný.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer uviedol, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0061" ID="QS0061"/>súdna organizácia Európy, ktorú tvorí 27 členských štátov, zodpovedá veľmi rôznorodým parametrom a koncepciám<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/>, v dôsledku čoho je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0062" ID="QS0062"/>ťažké si predstaviť model, ktorý by spoločne opísal súdnu funkciu v toľkých krajinách<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/>. Preto sa kritériá vyvodené v rozsudku Vaassen‑Göbbels vykladali <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0063" ID="QS0063"/>tak všeobecne a široko<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Návrhy Umweltanwalt von Kärnten, bod 35. Súdny dvor to urobil <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0064" ID="QS0064"/>s cieľom prijať spoločné ústavné tradície do rámca európskeho prejudiciálneho dialógu<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/> (tamže, bod 36).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Súdny dvor teda postupoval na základe ideálneho modelu vymedzeného znakmi, ktorými sa obvykle vyznačujú súdne orgány (v podstate to boli znaky stanovené v rozsudku Vaassen‑Göbbels).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Je pozoruhodné, že medzi nimi sa nenachádzalo kritérium súdnej nezávislosti. Generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer v bode 17 návrhov De Coster poukázal na to, že požiadavka nezávislosti sa objavila po prvý raz v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19870611">11. júna 1987</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>14/86</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1987:275">EU:C:1987:275</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a bola bezpodmienečne prijatá až v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19930330">30. marca 1993</DATE>, <NAME.CASE>Corbiau</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑24/92</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:118">EU:C:1993:118</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V priebehu rokov mu však boli predložené veci, v dôsledku ktorých relativizoval význam kritérií stanovených v uvedenom rozsudku, keď to bolo potrebné na zahrnutie inštitúcií, ktoré síce pôsobili mimo súdnej moci, ale vykonávali súdnictvo, pod pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0065" ID="QS0065"/>súdny orgán<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Napriek tomu, že vo vnútroštátnom práve sa označovali výslovne ako správne orgány. Tak to bolo napríklad v prípade Tribunal Català de Contractes del Sector Públic, správnej inštitúcie podľa španielskeho práva, ktorú Súdny dvor v rozsudku zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151006">6. októbra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Consorci Sanitari del Maresme</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑203/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:664">EU:C:2015:664</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), považoval za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0066" ID="QS0066"/>súdny orgán<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/> v zmysle článku 267 ZFEÚ.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Súdny dvor však nikdy neustúpil, pokiaľ ide o požiadavku, aby inštitúcia, ktorá podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, <HT TYPE="ITALIC">materiálne</HT> vykonávala súdnictvo, teda neodvolateľne uplatňovala právo v konkrétnom spore.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Ako som už uviedol, Súdny dvor nemal výhrady voči tomu, aby sa za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0067" ID="QS0067"/>súdny orgán<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/> považovala odvolacia komisia stavovskej organizácie, hoci jej rozhodnutia bolo možné napadnúť na súde. Táto posledná uvedená okolnosť by musela stačiť na odôvodnenie záveru, že návrh na začatie prejudiciálneho konania by prípadne mal podať tento súd. Skutočnosť, že v praxi neboli podané žaloby proti rozhodnutiam tejto komisie, však stačila na to, aby Súdny dvor rozhodol, že uvedené rozhodnutia boli vzhľadom na svoju povahu <HT TYPE="ITALIC">de facto</HT> súdnymi rozhodnutiami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Rozsudok Broekmeulen, bod 17: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0068" ID="QS0068"/>pokiaľ v určitej oblasti týkajúcej sa uplatňovania práva [Únie] <HT TYPE="ITALIC">prakticky</HT> neexistuje účinný prostriedok nápravy pred všeobecným súdom, odvolaciu komisiu<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/>, ktorej rozhodnutia <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0069" ID="QS0069"/><HT TYPE="ITALIC">sú fakticky uznané za konečné</HT>, treba považovať za vnútroštátny súdny orgán na účely článku [267 ZFEÚ]<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/> (kurzívou zvýraznil generálny advokát).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>V kontexte článku 267 ZFEÚ je teda rozhodujúce, aby sa inštitúcie, ktoré podľa vnútroštátneho práva rozhodujú s konečnou platnosťou, mohli obrátiť na Súdny dvor, ak ide o výklad predpisov Únie. To platí tak pre súdne orgány v užšom zmysle, ako aj pre iné orgány,<?PAGE NO="10"?> ktoré síce nie sú súdnymi orgánmi, ale výnimočne vydávajú <HT TYPE="ITALIC">de facto</HT> konečné súdne rozhodnutie v spore. Orgánom oboch kategórií treba priznať možnosť požiadať Súdny dvor, aby rozhodol, s cieľom umožniť mu <HT TYPE="ITALIC">podať</HT> záväzný výklad práva Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Je teda pochopiteľné, že slovné spojenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0070" ID="QS0070"/>vydanie jeho rozhodnutia<QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/> použité v článku 267 ZFEÚ bolo vyložené v širokom zmysle s cieľom vyhnúť sa tomu, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0071" ID="QS0071"/>že množstvo procesných otázok sa bude považovať za neprípustné, čiže <HT TYPE="ITALIC">nebudú môcť byť vyložené Súdnym dvorom, a že Súdny dvor nebude môcť rozhodnúť o výklade všetkých ustanovení práva Únie</HT>, ktoré je vnútroštátny súd povinný uplatniť<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190228">28. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>Gradbeništvo Korana</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑579/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:162">EU:C:2019:162</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>; ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0072" ID="QS0072"/>rozsudok Gradbeništvo Korana<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/>, bod 35). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Súdny dvor teda v snahe zabezpečiť, aby bol inštitúciou, ktorá s konečnou platnosťou vykladá celé právo Únie, zaviedol dve výnimky, ktoré v minulosti spomenul generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer: i) neexistencia opravného prostriedku pred súdmi a ii) priznanie súdnych funkcií kvázisúdnym orgánom na základe ústavy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Návrhy Umweltanwalt von Kärnten, body 40 až 49.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Námietky voči prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Prokuratúra v Trente, treba posúdiť na základe týchto predpokladov. Táto inštitúcia spĺňa kritériá týkajúce sa zákonného základu, trvalosti, záväznosti jej právomoci a uplatňovania právnych noriem.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Aj keby konanie o uznaní a vykonaní EVP nemalo kontradiktórny charakter, čo je sporné, Súdny dvor už označil tento znak za menej významný, keďže odmietol názor, že ide o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0073" ID="QS0073"/>absolútne kritérium<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19970917">17. septembra 1997</DATE>, <NAME.CASE>Dorsch Consult</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑54/96</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:413">EU:C:1997:413</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Všetko teda nasvedčuje tomu, že je splnená prvá z výnimiek, ktoré som spomenul vyššie, lebo podľa informácií, ktoré poskytla Prokuratúra v Trente a talianska vláda,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Výslovne je to uvedené v písomnej odpovedi (bod 8) talianskej vlády na otázku, ktorú jej položil Súdny dvor, citovanú v poznámke pod čiarou 14 vyššie.</P></NOTE> aj keď rozhodnutie prokuratúry o <HT TYPE="ITALIC">uznaní</HT> EVP môže byť predmetom súdneho preskúmania, nie je prípustný opravný prostriedok pred súdom, ktorý by umožnil napadnúť na súde rozhodnutie o <HT TYPE="ITALIC">neuznaní</HT> EVP, pričom jeho uznanie je potrebné na jeho vykonanie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Za týchto okolností sa domnievam, že Prokuratúre v Trente by sa malo priznať oprávnenie podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Napriek tomu by sa dalo namietať, že ak prokuratúra uzná platnosť EVP, bolo by možné napadnúť jej rozhodnutie na súde, ktorý by rozhodol s konečnou platnosťou, a preto by len súd bol oprávnený podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>V súčasnom štádiu konania, v ktorom bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, Prokuratúra v Trente ešte nemohla rozhodnúť o prípustnosti EVP, o ktorého uznaní bude musieť rozhodnúť. Nemohla to urobiť práve preto, lebo pochybuje o tom, či sú splnené podmienky na uznanie sporného EVP podľa smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Prokuratúra v Trente by teda mohla umožniť, aby vo veci rozhodol súd, len v prípade, ak by sa rozhodla uznať EVP, <HT TYPE="ITALIC">bez ohľadu na to, že podľa jej názoru ide o EVP, ktorý vydal nepríslušný orgán</HT> (Finančný úrad Münster). V konečnom dôsledku by bola nútená prijať rozhodnutie s vedomím, že je možno nesprávne, a musela by sa spoľahnúť na to, že vo veci rozhodne súd, čo navyše nemožno považovať za zaručené.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Prokuratúra v Trente by mohla prijať rozhodnutie, ktoré je podľa informácií, ktoré má k dispozícii, najvhodnejšie, len v prípade, ak by mala zaručené, že rozhodnutie, ktorým neuzná EVP, tiež môže byť predmetom súdneho preskúmania. Na účely cieľa, ktorý sleduje článok 267 ZFEÚ, by bolo nepodstatné, že toto preskúmanie by vykonal súd členského štátu, v ktorom bol EVP vydaný (Nemecko), ktorý by sa stále mohol obrátiť na Súdny dvor.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Súdny dvor v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>AY (Zatykač – Svedok)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑268/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:602">EU:C:2018:602</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), pripustil možnosť, aby súd štátu pôvodu pri výklade práva Únie, ktorý podali orgány vykonávajúceho členského štátu, využil článok 267 ZFEÚ. Súdny dvor v uvedenej veci na základe toho, že výklad práva Únie v jednom členskom štáte mohol viesť k tomu, že súd iného členského štátu zruší európsky zatykač určený prvému členskému štátu, dospel k záveru, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0074" ID="QS0074"/>nemožno tvrdiť, že položené otázky nijako nesúvisia s existenciou alebo predmetom konania prebiehajúceho na vnútroštátnom súde, ani že by šlo o hypotetický problém<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/> (tamže, bod 27).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>EVP, o ktorý ide v prejednávanej veci, však nevydal súd, ale správny orgán, ktorý sa tiež nemôže obrátiť na Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Ak sa obmedzíme na kontext, v ktorom sa podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, Prokuratúra v Trente sa prikláňa k názoru, že EVP, ktorý vydal Finančný úrad Münster, si vyžaduje sporné overenie. Vychádzajúc z tohto predpokladu, žiada Súdny dvor, aby potvrdil jej výklad smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Ak by sa návrh na začatie prejudiciálneho konania vyhlásil za neprípustný, Prokuratúra v Trente by mohla postupovať v súlade so svojím výkladom smernice 2014/41 a nevyhovieť žiadosti Finančného úradu Münster o uznanie. Keďže – pripomínam – Finančný úrad Münster by tiež nemohol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a nie je isté, že o vydaní EVP sa rozhodlo v súdnom konaní,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach (bod 54) tvrdí, že pred tým, ako Finančný úrad Münster vydal EVP, Amtsgericht Münster (Okresný súd Münster, Nemecko) vydal príkaz na vykonanie prehliadky. Táto vláda však neuvádza, či je v EVP len citovaný obsah tohto súdneho príkazu – pričom v takom prípade by bolo možné konštatovať, že autorom EVP je tento okresný súd – alebo či tento súdny príkaz slúži ako všeobecné odôvodnenie na prijatie rozhodnutia, ktorého konkrétny obsah určil jedine finančný úrad. V každom prípade nemožno vylúčiť EVP vydané správnymi orgánmi pred formálnym začatím súdneho konania.</P></NOTE> žiadny súdny orgán by nemohol požiadať Súdny dvor, aby sa vyjadril k výkladu uvedenej smernice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Ak by sa toto riešenie zovšeobecnilo a dospelo by sa k záveru, že Prokuratúra v Trente za okolností tohto prípadu nemôže podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, vznikol by <HT TYPE="ITALIC">mŕtvy bod</HT> vo výklade právneho predpisu Únie. Práve tomu treba – v záujme jednotnosti právneho poriadku Únie – zabrániť, ako to bolo zdôraznené v rozsudku Gradbeništvo Korana.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Okrem toho skutočnosť, že Súdny dvor v minulosti (v rozsudku X) nepriznal Prokuratúre Turín postavenie orgánu oprávneného podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, sama osebe nie je rozhodujúca pre vyriešenie prejednávaného sporu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Je pravda, že judikatúra obsiahnutá v rozsudku X stále v plnom rozsahu platí. Musí sa však uplatňovať s prihliadnutím na to, že jedinou relevantnou okolnosťou nie je povaha prokuratúry ako orgánu alebo inštitúcie, ale funkcia, ktorú prokuratúra plní ako vykonávajúci orgán v konaní podľa smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Na rozdiel od prípadu, o ktorý išlo v rozsudku X, v ktorom Prokuratúra Turín vystupovala ako <HT TYPE="ITALIC">strana</HT> v trestnom konaní vedenom na súde, Prokuratúra v Trente teraz intervenuje ako vnútroštátny orgán, ktorý s <HT TYPE="ITALIC">konečnou</HT> platnosťou uplatňuje predpis Únie. Z funkčného hľadiska koná tak, ako by konal súdny orgán, a proti rozhodnutiu, ktorým neuzná EVP, nie je prípustný opravný prostriedok. Ak koná v tomto postavení, podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby sa jej priznalo postavenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0075" ID="QS0075"/>súdneho orgánu<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/> v zmysle článku 267 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Považujem za dôležité uviesť ešte jednu vec.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>To, že Prokuratúra v Trente z <HT TYPE="ITALIC">vecného alebo funkčného hľadiska</HT> vystupuje ako súdny orgán, by mohlo svedčiť o určitom systémovom probléme vo vnútroštátnom právnom poriadku, lebo všetky akty orgánov verejnej moci v zásade musia podliehať súdnemu preskúmaniu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pokiaľ ide o túto otázku, pozri bod 41 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>To však nie je problém, o ktorom má teraz rozhodnúť Súdny dvor, lebo to nesúvisí s predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Aj keby vnútroštátne právo hypoteticky stanovovalo opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiu, ktorým Prokuratúra v Trente neuzná EVP (zdôrazňujem, že táto otázka nesúvisí s týmto konaním a že navyše podľa Komisie a talianskej vlády by bolo potrebné odpovedať na ňu záporne),<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>V uvedenom zmysle sa vyjadrila Komisia vo svojej písomnej odpovedi na otázku Súdneho dvora citovanú v poznámke pod čiarou 13 vyššie. Toto stanovisko zastáva aj talianska vláda (body 22 až 30 jej odpovede).</P></NOTE> nevyriešilo by to problém, ktorý vyplýva z toho, že v <HT TYPE="ITALIC">konkrétnom prípade, ktorý viedol k podaniu tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania</HT>, neexistuje možnosť obrátiť sa na Súdny dvor.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Aby som to zhrnul, ak je Prokuratúra v Trente v postavení <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0076" ID="QS0076"/>súdneho orgánu<QUOT.END REF.START="QS0076" CODE="201C" ID="QE0076"/> oprávnená za vyššie uvedených podmienok rozhodnúť, že neuzná EVP, pričom proti jej rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, je oprávnená predložiť Súdnemu dvoru tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O veci samej</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>V súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 2014/41 je EVP <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0077" ID="QS0077"/>justičné rozhodnutie<QUOT.END REF.START="QS0077" CODE="201C" ID="QE0077"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Nemecká vláda zdôraznila (body 38 až 43 jej písomných pripomienok), že – na rozdiel od iných jazykových verzií – v nemeckej verzii tohto ustanovenia nie je použité prídavné meno <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0078" ID="QS0078"/>justičné<QUOT.END REF.START="QS0078" CODE="201C" ID="QE0078"/> (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0079" ID="QS0079"/>justizielle<QUOT.END REF.START="QS0079" CODE="201C" ID="QE0079"/>), ale výraz <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0080" ID="QS0080"/>súdne<QUOT.END REF.START="QS0080" CODE="201C" ID="QE0080"/> (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0081" ID="QS0081"/>gerichtliche<QUOT.END REF.START="QS0081" CODE="201C" ID="QE0081"/>). Tento rozdiel nepovažujem za podstatný, lebo výslovná zmienka o prokurátoroch v článku 2 písm. c) smernice 2014/41 svedčí o tom, že EVP sa nepovažuje za rozhodnutie, ktoré v každom prípade prijíma subjekt vykonávajúci súdnictvo v užšom zmysle.</P></NOTE>. Podľa článku 2 písm. c) tej istej smernice také rozhodnutie môže prijať a vydať súd alebo prokurátor<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Konkrétne podľa bodu i) <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0082" ID="QS0082"/>sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci<QUOT.END REF.START="QS0082" CODE="201C" ID="QE0082"/>.</P></NOTE> a navyše ten, kto <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0083" ID="QS0083"/>plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má… právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov<QUOT.END REF.START="QS0083" CODE="201C" ID="QE0083"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>V tomto poslednom uvedenom prípade je potrebné, aby EVP, ktoré vydali tieto <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0084" ID="QS0084"/>vyšetrovacie orgány<QUOT.END REF.START="QS0084" CODE="201C" ID="QE0084"/>, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0085" ID="QS0085"/>preskúma[l]… sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor<QUOT.END REF.START="QS0085" CODE="201C" ID="QE0085"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Tamže.</P></NOTE>, teda subjekty, ktoré môžu vydať EVP z vlastného podnetu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Nazdávam sa, že článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 je sformulovaný dostatočne jasne na to, aby bolo možné odpovedať na položenú otázku záporne. Súhlasím teda so stanoviskom talianskej a portugalskej vlády, ako aj Komisie.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Dôvody, ktoré nemecká vláda uviedla na odôvodnenie priznania vyšetrovacích právomocí, ktoré má finančný úrad v daňovej oblasti na základe vnútroštátneho práva, podľa môjho názoru nie sú nezlučiteľné s právom Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Uvedené priznanie právomocí je konkrétne v súlade s ustanovením článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41, v ktorom je spomenutý <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0086" ID="QS0086"/>akýkoľvek iný príslušný orgán <HT TYPE="ITALIC">určený vydávajúcim štátom</HT><QUOT.END REF.START="QS0086" CODE="201C" ID="QE0086"/>, ktorý <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0087" ID="QS0087"/>plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v <HT TYPE="ITALIC">súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom</HT> právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov<QUOT.END REF.START="QS0087" CODE="201C" ID="QE0087"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>To však nie je predmetom otázky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Predmetom otázky je, či vzhľadom na to, že členské štáty majú právomoc určiť orgány oprávnené viesť vyšetrovanie v trestných veciach a nariadiť zabezpečenie dôkazov, článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 nepriznáva takto určeným orgánom inú funkciu, než je funkcia obmedzená na rozhodnutie o vydaní EVP, ktorý sa musí <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0088" ID="QS0088"/>predtým, ako sa… zašle vykonávajúcemu orgánu,… over[iť]<QUOT.END REF.START="QS0088" CODE="201C" ID="QE0088"/>. Konkrétne ho musí overiť súd, sudca alebo prokurátor.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Finančný úrad Münster je nepochybne správnym orgánom, takže podľa smernice 2014/41 nie je oprávnený sám vydať EVP. Presnejšie nie je oprávnený <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0089" ID="QS0089"/>zaslať ho<QUOT.END REF.START="QS0089" CODE="201C" ID="QE0089"/> vykonávajúcemu orgánu bez toho, aby ho predtým overil justičný orgán, pod ktorým sa podľa článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41 rozumie súd, sudca alebo prokurátor.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Nemecká vláda tvrdí, že na základe svojej procesnej autonómie poverila finančný úrad v daňovej oblasti výkonom typických funkcií prokuratúry, pričom mu priznala práva a povinnosti, ktoré sú charakteristické pre prokuratúru. Zastáva názor, že ide o výnimku stanovenú zákonom, ktorou sa ruší monopol prokuratúry vo vyšetrovaní trestných činov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Znamená toto priznanie právomocí, že finančný úrad je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0090" ID="QS0090"/>prokurátorom<QUOT.END REF.START="QS0090" CODE="201C" ID="QE0090"/> v zmysle smernice 2014/41? Domnievam sa, že nie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že vnútroštátne právo priznáva finančnému úradu v oblasti stíhania daňových trestných činov vyšetrovacie právomoci rovnocenné vyšetrovacím právomociam prokuratúry, nestačí na to, aby sa obe inštitúcie posudzovali v systematike smernice 2014/41 rovnako.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Ako zdôrazňuje Komisia, finančný úrad je správny orgán, ktorý je poverený správou daňových vecí a ktorý je súčasťou výkonnej moci. Aj keď mu nemecké právne predpisy priznávajú obmedzené právomoci vyšetrovať určité trestné činy, daňový orgán sa jednoznačne odlišuje od prokuratúry. Finančný úrad nemá všetky právomoci prokuratúry, a preto ho nemožno považovať za orgán, ktorý vydáva EVP, tak ako prokuratúra.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>Článok 2 smernice 2014/41 je odôvodnený tým, že správne orgány – bez ohľadu na to, aké právomoci majú podľa vnútroštátneho práva – nemôžu vydať EVP bez toho, aby ho overili justičné orgány (ku ktorým patrí prokurátor).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Uvedené <HT TYPE="ITALIC">odôvodnenie</HT> by sa stalo obsoletným, ak by členské štáty mohli jednoducho dovoliť orgánom, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, zaslať EVP, ktoré neoverili justičné orgány (vrátane prokurátora), tým, že by na tento účel považovali orgány, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, za justičné orgány.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Okrem uvedeného argumentu treba spomenúť ďalší argument, ktorý sa týka úlohy, ktorú v súvislosti s EVP plnia justičné orgány v pravom zmysle slova (vrátane prokurátora).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>Podľa odôvodnenia 12 smernice 2014/41 je vydávajúci orgán povinný venovať osobitnú pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo dodržanie základných práv, keďže <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0091" ID="QS0091"/>prezumpcia neviny a právo na obhajobu v trestnom konaní sú základom základných práv uznaných v charte v oblasti trestnoprávnej spravodlivosti<QUOT.END REF.START="QS0091" CODE="201C" ID="QE0091"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Preto normotvorca Únie zdôraznil, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0092" ID="QS0092"/>každé obmedzenie takýchto práv vyšetrovacím opatrením nariadeným v súlade s touto smernicou by malo spĺňať v plnom rozsahu požiadavky stanovené v článku 52 charty, pokiaľ ide o <HT TYPE="ITALIC">nevyhnutnosť, primeranosť a ciele</HT>, ktoré by malo sledovať, najmä <HT TYPE="ITALIC">ochranu práv a slobôd</HT> iných<QUOT.END REF.START="QS0092" CODE="201C" ID="QE0092"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>V tomto zmysle článok 6 ods. 1 smernice 2014/41 dovoľuje vydanie EVP len v prípade, ak je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0093" ID="QS0093"/>pri zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby nevyhnutné a primerané<QUOT.END REF.START="QS0093" CODE="201C" ID="QE0093"/>. Okrem toho vydávajúci orgán podľa článku 6 ods. 2 musí vziať do úvahy viaceré smernice týkajúce sa procesných práv v trestných konaniach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Smernice 2010/64, 2012/13 a 2013/48. Pozri bod 4 a poznámky pod čiarou 7, 8 a 9 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Orgán, ktorý vydáva EVP, je preto – v záujme primeraného vyváženia všeobecného záujmu so základnými právami, ktoré môžu byť dotknuté – povinný vykonať posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti, pričom na tento účel je nevyhnutné, aby mal inštitucionálne postavenie, ktorými sa správne orgány nevyznačujú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>Aj keď sú správnemu orgánu, akým je finančný úrad, zverené typické právomoci prokuratúry, ich zverenie neznamená, že finančný úrad je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0094" ID="QS0094"/>justičným orgánom<QUOT.END REF.START="QS0094" CODE="201C" ID="QE0094"/> v zmysle smernice 2014/41, ktorý môže vykonať uvedené posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Kvalifikovaná vecná príslušnosť, na základe ktorej nemecký zákonodarca priznal finančným úradom právomoci v oblasti vyšetrovania daňových trestných činov, svedčí o tom, že ide o vysoko špecializované orgány v tejto konkrétnej oblasti. Táto špecializácia však v systematike smernice 2014/41 nestačí na to, aby sa im priznalo všeobecnejšie postavenie, ani všeobecnejšia právomoc, ktoré sú potrebné na zváženie práv a záujmov pred prijatím rozhodnutia o vydaní EVP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Súdny dvor rozhodol, že pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0095" ID="QS0095"/>súdny orgán<QUOT.END REF.START="QS0095" CODE="201C" ID="QE0095"/> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0096" ID="QS0096"/>neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach<QUOT.END REF.START="QS0096" CODE="201C" ID="QE0096"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 50.</P></NOTE>, ale nikdy nezahŕňa správne orgány, ktoré spadajú pod výkonnú moc<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161110">10. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Poltorak</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑452/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:858">EU:C:2016:858</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Hoci prokuratúra nevyhnutne nemá nezávislosť, ktorou sa vyznačujú súdy, nie je inštitúciou, ktorá podlieha výkonnej moci v zmysle podriadenia a podriadenosti, ktoré sú charakteristické pre správne orgány. Je pravda, že v niektorých právnych systémoch prokurátori môžu dostávať individuálne pokyny od výkonnej moci, ale aj tak majú autonómne postavenie, ktoré ich odlišuje od orgánov výkonnej moci.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Skutočnosť, že prokuratúra podlieha individuálnym pokynom zo strany výkonnej moci, znamená, že nemôže vydať európsky zatykač [rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)], ale nebráni tomu, aby vydala EVP [rozsudok Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)].</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>Inštitucionálne postavenie prokuratúry ako garanta zákonnosti v súdnom konaní znamená, že prokuratúra sa skutočne podieľa na výkone spravodlivosti, lebo nezohľadňuje výlučne ani hlavne záujem orgánov verejnej moci, ale všeobecný záujem na dodržiavaní zákona. Preto má prokuratúra podľa článku 2 smernice 2014/41 rovnaké postavenie ako sudcovia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>V rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210302">2. marca 2021</DATE>, <NAME.CASE>Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom o elektronickej komunikácii)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑746/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:152">EU:C:2021:152</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Súdny dvor v súvislosti s osobitným prípadom prístupu k údajom o prenose dát a polohe na účely trestného vyšetrovania vykladal smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z <DATE ISO="20020712">12. júla 2002</DATE> týkajúcu sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="201" PAGE.FIRST="37" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 13/029, s. 514), zmenenú smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z <DATE ISO="20091125">25. novembra 2009</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="337" PAGE.FIRST="11" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11</REF.DOC.OJ>) v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznáva právomoc prokuratúre povoliť takýto prístup, keď vedie prípravné trestné konanie a prípadne podáva obžalobu.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>Výkon vyšetrovacích funkcií, ktoré sú podobné vyšetrovacím funkciám prokuratúry, v konkrétnych veciach, nespôsobuje, že finančný úrad už nie je správnym orgánom, ktorý ako taký z organizačného a funkčného hľadiska patrí do hierarchie správnych orgánov a osobitne nemá právomoc potrebnú na vykonanie posúdenia nevyhnutnosti a zváženia, ktoré vyžaduje smernica 2014/41. Toto posúdenie prekračuje rámec zohľadnenia osobitného záujmu daňového orgánu a zahŕňa všeobecný záujem celého štátu a záruku základných práv občanov.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú mu položila Procura Distrettuale della Repubblica presso il Tribunale Ordinario di Trento (Okresná prokuratúra pri súde v Trente, Taliansko), takto:</TXT><P>Článok 2 písm. c) bod ii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z <DATE ISO="20140403">3. apríla 2014</DATE> o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že nedovoľuje členskému štátu oslobodiť vnútroštátne správne orgány príslušné v daňových veciach – dokonca aj v prípade, ak sú oprávnené viesť vyšetrovanie v určitých trestných veciach – od povinnosti požiadať pred zaslaním európskeho vyšetrovacieho príkazu vykonávajúcemu orgánu sudcu, súd, vyšetrujúceho sudcu alebo prokurátora vo vydávajúcom štáte, aby ho overil.</P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>