1.

Môže nemecký správny orgán ( 2 ), ktorý je podľa vnútroštátneho práva oprávnený vykonávať práva a povinnosti prokuratúry, pokiaľ ide o určité trestné činy, vydať európsky vyšetrovací príkaz (ďalej len „EVP“) bez overenia, ktoré vyžaduje článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41/EÚ ( 3 )?

2.

To je v podstate otázka, ktorú talianska prokuratúra ( 4 ) položila Súdnemu dvoru po tom, čo jej bol doručený EVP vydaný jedným z uvedených nemeckých orgánov, o uznaní a vykonaní ktorého musí rozhodnúť. Ešte pred zodpovedaním uvedenej otázky treba rozhodnúť, či je Prokuratúra v Trente oprávnená využiť mechanizmus justičnej spolupráce zavedený článkom 267 ZFEÚ.

3.

Súdny dvor sa teda opäť musí zaoberať otázkou, či je prokuratúra „justičným“, resp. „súdnym“ orgánom, ( 5 ) tentoraz z hľadiska, ktoré dosiaľ nebolo preskúmané. Bude musieť určiť: a) či je uvedená inštitúcia oprávnená podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s EVP ( 6 ) a b) či správny orgán, ktorému vnútroštátne právo priznáva právomoci charakteristické pre prokuratúru na účely stíhania určitých trestných činov, možno posudzovať ako prokuratúru, a to opäť v súvislosti s EVP.

I.

Právny rámec

A.

Právo Únie. Smernica 2014/41

4.

V odôvodneniach 12 a 15 sa uvádza:

5.

Článok 1 „[EVP] a povinnosť vykonať ho“ znie:

6.

V článku 2 písm. c) je „vydávajúci orgán“ vymedzený takto:

7.

Článok 6 „Podmienky vydania a zaslania EVP“ stanovuje:

8.

V článku 9 „Uznanie a vykonanie“ sa uvádza:

9.

V článku 11 sú vymenované „dôvody neuznania alebo nevykonania“.

B.

Vnútroštátne právo

1.

Nemecké právo. Abgabenordnung (Daňový zákonník)

10.

§ 386 stanovuje:

11.

V § 399 ods. 1 sa uvádza:

12.

Stále zastúpenie Spolkovej republiky Nemecko pri Európskej únii 14. marca 2017 urobilo v súvislosti s EVP vydanými nemeckými správnymi orgánmi toto vyhlásenie:

2.

Talianske právo. Legislatívny dekrét č. 108/17 ( 10 )

13.

Článok 4 ods. 1 tohto legislatívneho dekrétu stanovuje, že „prokurátor republiky pri súde okresného mesta okresu, v ktorom sa majú vykonať požadované úkony, odôvodneným dekrétom uzná vyšetrovací príkaz v lehote tridsiatich dní od jeho doručenia alebo v odlišnej lehote uvedenej vydávajúcim orgánom, ktorá však nemôže byť dlhšia ako šesťdesiat dní“.

14.

V článku 5 ods. 1 sa ďalej uvádza, že „ak vydávajúci orgán žiada, aby úkon vykonal sudca, alebo ak požadovaný úkon podľa talianskych predpisov musí vykonať sudca, prokurátor republiky uzná vyšetrovací príkaz a požiada o jeho vykonanie vyšetrujúceho sudcu“.

15.

Podľa článku 10 ods. 3 „vyšetrovací príkaz sa vráti vydávajúcemu orgánu, ak ho nevydal alebo neoveril justičný orgán“.

II.

Skutkový stav, konanie vo veci samej a návrh na začatie prejudiciálneho konania

16.

Dňa 14. novembra 2019 bol Prokuratúre v Trente doručený EVP, ktorý v ten istý deň vydal Finančný úrad Münster a ktorým sa nariadila prehliadka určitých obchodných priestorov v rámci vyšetrovania daňového úniku vedeného podľa § 369 a 370 nemeckého Daňového zákonníka.

17.

Tento EVP bol podpísaný generálnym riaditeľom Finančného úradu Münster a nebol justične overený.

18.

Dňa 20. decembra 2019 Prokuratúra v Trente potvrdila Finančnému úradu Münster prijatie EVP a zaslala mu list, v ktorom žiadala o kópiu tohto EVP overeného justičným orgánom. Overenie bolo podľa jej názoru potrebné z dôvodu, že vydávajúci orgán bol správnym orgánom.

19.

Dňa 8. januára 2020 Finančný úrad Münster oznámil Prokuratúre v Trente, že nie je potrebné, aby EVP overil justičný orgán, lebo podľa § 399 ods. 1 Daňového zákonníka finančný úrad v konaniach týkajúcich sa daňových trestných činov plní funkcie prokuratúry a treba ho považovať za justičný orgán v zmysle článku 2 smernice 2014/41.

20.

Za týchto okolností Prokuratúra v Trente položila Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

21.

Prokuratúra v Trente zastáva názor, že v pasívnom konaní o uznaní EVP podľa článku 9 smernice 2014/41 a článkov 4 a 10 legislatívneho dekrétu č. 108/17 je orgánom, ktorému je zverená úloha „úplne nezávisle rozhodnúť spor“. Preto je oprávnená podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ.

22.

Čo sa týka veci samej, Prokuratúra v Trente uvádza, že je nevyhnutné, aby EVP vydal alebo overil justičný orgán. Podľa jej názoru to vyplýva – na základe analógie medzi EVP a európskymi zatykačmi ( 11 ) – z rozsudku z 10. novembra 2016, Özçelik ( 12 ).

23.

V dôsledku toho je potrebné určiť, či taký správny orgán ako finančný úrad, ktorý je podľa vnútroštátneho práva oprávnený plniť v určitých prípadoch funkcie prokuratúry, môže vydať EVP bez justičného overenia.

24.

Podľa názoru Prokuratúry v Trente treba uvedený problém vyriešiť analogickým uplatnením judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa európskych zatykačov, teda vychádzajúc z toho, že: a) pojem „justičný orgán“ je jednotný a nemôže závisieť od jednotlivých členských štátov a b) tento pojem zahŕňa len orgány, ktoré nepodliehajú vonkajším pokynom alebo usmerneniam najmä zo strany výkonnej moci.

III.

Konanie na Súdnom dvore

25.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 24. januára 2020.

26.

Písomné pripomienky predložili nemecká, talianska a portugalská vláda, ako aj Komisia.

27.

Súdny dvor nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie, ale vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na dve otázky týkajúce sa súdneho preskúmania EVP ( 13 ) a uplatniteľných talianskych predpisov. ( 14 )

IV.

Analýza

A.

Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania

28.

Podľa článku 267 ZFEÚ len „súdne orgány“ môžu – alebo musia – požiadať Súdny dvor o „prejudiciálne rozhodnutie“ týkajúce sa otázky „výkladu zmlúv“ alebo „platnosti a výkladu“ sekundárnych predpisov Únie.

29.

Na otázku, čo sa v tomto kontexte rozumie pod „súdnymi orgánmi“, treba odpovedať výlučne na základe práva Únie: keďže sa vyžaduje, aby sa právo Únie uplatňovalo jednotne, pojem „súdne orgány“ je autonómnym pojmom, ktorý je nezávislý od jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov. ( 15 )

30.

Pri vymedzení tohto pojmu Súdny dvor tradične bral do úvahy súbor faktorov, ktoré po prvý raz spresnil v rozsudku Vaassen‑Göbbels ( 16 ). Postavenie „súdneho orgánu“ majú len tie orgány, ktoré sú trvalé, boli zriadené na základe zákona a úplne nezávisle uplatňujú právne normy v kontradiktórnom konaní na základe záväznej právomoci ( 17 ).

31.

Podmienky, ktoré som vymenoval vyššie, v zásade spĺňajú len sudcovia a súdy, ktoré sú súčasťou súdnej moci každého členského štátu. Súdny dvor však posudzoval ich splnenie pomerne pružne, čo mu umožnilo priznať postavenie „súdneho orgánu“ inštitúciám, ktoré nepatria k súdnej moci, ako je odvolacia komisia stavovskej komory ( 18 ) alebo výbor, ktorý rozhoduje o odvolaniach podaných proti rozhodnutiam obecných orgánov ( 19 ).

32.

Antiformalistický prístup Súdneho dvora v tejto oblasti bol predmetom kritiky, pričom sa namietalo, že napokon došlo k „skresleniu“ požiadaviek stanovených v rozsudku Vaassen‑Göbbels. ( 20 ) Súdny dvor však uvádza, že nedávno napravil svoj predchádzajúci postoj, ktorý bol príliš benevolentný. ( 21 )

33.

Judikatúra Súdneho dvora v skutočnosti zohľadňuje zásadný dôvod, na ktorom je založený mechanizmus súdnej spolupráce podľa článku 267 ZFEÚ, a to „zachovanie charakteristických znakov a autonómie… právneho poriadku [Únie]“ ( 22 ).

34.

Uvedenému cieľu zodpovedá súdny systém, ktorého „základom… je konanie o prejudiciálnej otázke upravené v článku 267 ZFEÚ, ktoré má za cieľ – prostredníctvom nastoleného dialógu medzi súdmi, konkrétne medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov – zabezpečiť jednotný výklad práva Únie…, čím umožňuje zabezpečiť jeho súdržnosť, plný účinok a autonómiu a nakoniec aj špecifický charakter práva vytvoreného Zmluvami“ ( 23 ).

35.

Dôvodom, pre ktorý je konanie podľa článku 267 ZFEÚ koncipované ako „dialóg medzi súdmi“, je, že práve súdy spravidla s konečnou platnosťou rozhodujú o predpisoch, ktoré sú súčasťou právnych poriadkov členských štátov. Ak na tieto právne poriadky – a na následné spory – majú vplyv právne predpisy Únie, návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore má zabrániť tomu, aby sa uplatnili konečné riešenia, ktoré sú z hľadiska práva Únie nevhodné. ( 24 )

36.

Z vyššie uvedených dôvodov sa vnútroštátne súdy obracajú na Súdny dvor, keď chcú získať odpoveď na otázky, ktoré vznikajú v súvislosti so správnym významom predpisov Únie, ktoré majú vplyv na určitý spor.

37.

Na vnútroštátnych súdoch sa jednotlivé výklady práva podané mimosúdnymi orgánmi aplikácie práva (vrátane správnych orgánov) v rámci vnútroštátneho právneho poriadku zjednocujú na základe opravných prostriedkov. V konečnom dôsledku bude platiť len výklad potvrdený súdnymi orgánmi, a preto je logické, že podľa článku 267 ZFEÚ sú inštitúciami, s ktorými Súdny dvor komunikuje, prirodzene (a výlučne) tieto orgány.

38.

To však nie je všetko. Ako som zdôraznil vyššie, cieľom je zabezpečiť „jednotný výklad práva Únie“ ( 25 ). Článok 267 ZFEÚ samozrejme slúži na to, aby sa vnútroštátnym súdom uľahčil výklad právnych predpisov Únie, ktoré musia uplatniť pri rozhodovaní sporov, ktoré prejednávajú. Slúži však aj na zaručenie toho, aby Súdny dvor mohol podať záväzný výklad ktoréhokoľvek právneho predpisu Únie.

39.

Prostredníctvom článku 267 ZFEÚ sa má zabrániť tomu, aby sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch zakorenili výklady práva Únie, ktoré neodobril Súdny dvor. V takom prípade by okrem nebezpečenstva nesprávneho výkladu takmer nevyhnutne vzniklo viacero chápaní predpisov Únie v jednotlivých členských štátoch, čo by malo za následok narušenie jednotnosti práva Únie. Preto článok 267 ZFEÚ nielen oprávňuje vnútroštátne súdy, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, podávať návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ale im ukladá povinnosť podať ich.

40.

Domnievam sa, že Súdny dvor práve s tým istým zámerom vo svojej judikatúre sústavne uplatňoval funkčný prístup, pričom vyhlásil návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané inštitúciami, ktoré neboli súdnymi orgánmi v užšom zmysle, za prípustné. Ak proti aktom uvedených inštitúcií nie sú vo vnútroštátnom právnom poriadku prípustné opravné prostriedky pred súdom, vzniká nebezpečenstvo, že sa ustália konečné výklady práva Únie bez účasti Súdneho dvora.

41.

Ako som totiž uviedol vyššie, v právnych poriadkoch členských štátov rozhodujú s konečnou platnosťou spravidla súdy. ( 26 ) Pripomínam, že z tohto dôvodu sú v článku 267 ZFEÚ spomenuté ako inštitúcie, s ktorými Súdny dvor prirodzene komunikuje.

42.

Uvedené pravidlo však možno zmierniť, ak sa zistí nebezpečenstvo vzniku rozdielov pri výklade práva Únie, vo výnimočných prípadoch, v ktorých zásah súdneho orgánu v pravom zmysle slova vzhľadom na charakteristiky vnútroštátneho právneho poriadku nie je možný.

43.

Generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer uviedol, že „súdna organizácia Európy, ktorú tvorí 27 členských štátov, zodpovedá veľmi rôznorodým parametrom a koncepciám“, v dôsledku čoho je „ťažké si predstaviť model, ktorý by spoločne opísal súdnu funkciu v toľkých krajinách“. Preto sa kritériá vyvodené v rozsudku Vaassen‑Göbbels vykladali „tak všeobecne a široko“ ( 27 ).

44.

Súdny dvor teda postupoval na základe ideálneho modelu vymedzeného znakmi, ktorými sa obvykle vyznačujú súdne orgány (v podstate to boli znaky stanovené v rozsudku Vaassen‑Göbbels). ( 28 ) V priebehu rokov mu však boli predložené veci, v dôsledku ktorých relativizoval význam kritérií stanovených v uvedenom rozsudku, keď to bolo potrebné na zahrnutie inštitúcií, ktoré síce pôsobili mimo súdnej moci, ale vykonávali súdnictvo, pod pojem „súdny orgán“. ( 29 )

45.

Súdny dvor však nikdy neustúpil, pokiaľ ide o požiadavku, aby inštitúcia, ktorá podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, materiálne vykonávala súdnictvo, teda neodvolateľne uplatňovala právo v konkrétnom spore.

46.

Ako som už uviedol, Súdny dvor nemal výhrady voči tomu, aby sa za „súdny orgán“ považovala odvolacia komisia stavovskej organizácie, hoci jej rozhodnutia bolo možné napadnúť na súde. Táto posledná uvedená okolnosť by musela stačiť na odôvodnenie záveru, že návrh na začatie prejudiciálneho konania by prípadne mal podať tento súd. Skutočnosť, že v praxi neboli podané žaloby proti rozhodnutiam tejto komisie, však stačila na to, aby Súdny dvor rozhodol, že uvedené rozhodnutia boli vzhľadom na svoju povahu de facto súdnymi rozhodnutiami. ( 30 )

47.

V kontexte článku 267 ZFEÚ je teda rozhodujúce, aby sa inštitúcie, ktoré podľa vnútroštátneho práva rozhodujú s konečnou platnosťou, mohli obrátiť na Súdny dvor, ak ide o výklad predpisov Únie. To platí tak pre súdne orgány v užšom zmysle, ako aj pre iné orgány, ktoré síce nie sú súdnymi orgánmi, ale výnimočne vydávajú de facto konečné súdne rozhodnutie v spore. Orgánom oboch kategórií treba priznať možnosť požiadať Súdny dvor, aby rozhodol, s cieľom umožniť mu podať záväzný výklad práva Únie.

48.

Je teda pochopiteľné, že slovné spojenie „vydanie jeho rozhodnutia“ použité v článku 267 ZFEÚ bolo vyložené v širokom zmysle s cieľom vyhnúť sa tomu, „že množstvo procesných otázok sa bude považovať za neprípustné, čiže nebudú môcť byť vyložené Súdnym dvorom, a že Súdny dvor nebude môcť rozhodnúť o výklade všetkých ustanovení práva Únie, ktoré je vnútroštátny súd povinný uplatniť“ ( 31 ).

49.

Súdny dvor teda v snahe zabezpečiť, aby bol inštitúciou, ktorá s konečnou platnosťou vykladá celé právo Únie, zaviedol dve výnimky, ktoré v minulosti spomenul generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer: i) neexistencia opravného prostriedku pred súdmi a ii) priznanie súdnych funkcií kvázisúdnym orgánom na základe ústavy. ( 32 )

50.

Námietky voči prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Prokuratúra v Trente, treba posúdiť na základe týchto predpokladov. Táto inštitúcia spĺňa kritériá týkajúce sa zákonného základu, trvalosti, záväznosti jej právomoci a uplatňovania právnych noriem.

51.

Aj keby konanie o uznaní a vykonaní EVP nemalo kontradiktórny charakter, čo je sporné, Súdny dvor už označil tento znak za menej významný, keďže odmietol názor, že ide o „absolútne kritérium“ ( 33 ).

52.

Všetko teda nasvedčuje tomu, že je splnená prvá z výnimiek, ktoré som spomenul vyššie, lebo podľa informácií, ktoré poskytla Prokuratúra v Trente a talianska vláda, ( 34 ) aj keď rozhodnutie prokuratúry o uznaní EVP môže byť predmetom súdneho preskúmania, nie je prípustný opravný prostriedok pred súdom, ktorý by umožnil napadnúť na súde rozhodnutie o neuznaní EVP, pričom jeho uznanie je potrebné na jeho vykonanie.

53.

Za týchto okolností sa domnievam, že Prokuratúre v Trente by sa malo priznať oprávnenie podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

54.

Napriek tomu by sa dalo namietať, že ak prokuratúra uzná platnosť EVP, bolo by možné napadnúť jej rozhodnutie na súde, ktorý by rozhodol s konečnou platnosťou, a preto by len súd bol oprávnený podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

55.

V súčasnom štádiu konania, v ktorom bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, Prokuratúra v Trente ešte nemohla rozhodnúť o prípustnosti EVP, o ktorého uznaní bude musieť rozhodnúť. Nemohla to urobiť práve preto, lebo pochybuje o tom, či sú splnené podmienky na uznanie sporného EVP podľa smernice 2014/41.

56.

Prokuratúra v Trente by teda mohla umožniť, aby vo veci rozhodol súd, len v prípade, ak by sa rozhodla uznať EVP, bez ohľadu na to, že podľa jej názoru ide o EVP, ktorý vydal nepríslušný orgán (Finančný úrad Münster). V konečnom dôsledku by bola nútená prijať rozhodnutie s vedomím, že je možno nesprávne, a musela by sa spoľahnúť na to, že vo veci rozhodne súd, čo navyše nemožno považovať za zaručené.

57.

Prokuratúra v Trente by mohla prijať rozhodnutie, ktoré je podľa informácií, ktoré má k dispozícii, najvhodnejšie, len v prípade, ak by mala zaručené, že rozhodnutie, ktorým neuzná EVP, tiež môže byť predmetom súdneho preskúmania. Na účely cieľa, ktorý sleduje článok 267 ZFEÚ, by bolo nepodstatné, že toto preskúmanie by vykonal súd členského štátu, v ktorom bol EVP vydaný (Nemecko), ktorý by sa stále mohol obrátiť na Súdny dvor. ( 35 )

58.

EVP, o ktorý ide v prejednávanej veci, však nevydal súd, ale správny orgán, ktorý sa tiež nemôže obrátiť na Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ.

59.

Ak sa obmedzíme na kontext, v ktorom sa podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, Prokuratúra v Trente sa prikláňa k názoru, že EVP, ktorý vydal Finančný úrad Münster, si vyžaduje sporné overenie. Vychádzajúc z tohto predpokladu, žiada Súdny dvor, aby potvrdil jej výklad smernice 2014/41.

60.

Ak by sa návrh na začatie prejudiciálneho konania vyhlásil za neprípustný, Prokuratúra v Trente by mohla postupovať v súlade so svojím výkladom smernice 2014/41 a nevyhovieť žiadosti Finančného úradu Münster o uznanie. Keďže – pripomínam – Finančný úrad Münster by tiež nemohol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a nie je isté, že o vydaní EVP sa rozhodlo v súdnom konaní, ( 36 ) žiadny súdny orgán by nemohol požiadať Súdny dvor, aby sa vyjadril k výkladu uvedenej smernice.

61.

Ak by sa toto riešenie zovšeobecnilo a dospelo by sa k záveru, že Prokuratúra v Trente za okolností tohto prípadu nemôže podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, vznikol by mŕtvy bod vo výklade právneho predpisu Únie. Práve tomu treba – v záujme jednotnosti právneho poriadku Únie – zabrániť, ako to bolo zdôraznené v rozsudku Gradbeništvo Korana.

62.

Okrem toho skutočnosť, že Súdny dvor v minulosti (v rozsudku X) nepriznal Prokuratúre Turín postavenie orgánu oprávneného podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, sama osebe nie je rozhodujúca pre vyriešenie prejednávaného sporu.

63.

Je pravda, že judikatúra obsiahnutá v rozsudku X stále v plnom rozsahu platí. Musí sa však uplatňovať s prihliadnutím na to, že jedinou relevantnou okolnosťou nie je povaha prokuratúry ako orgánu alebo inštitúcie, ale funkcia, ktorú prokuratúra plní ako vykonávajúci orgán v konaní podľa smernice 2014/41.

64.

Na rozdiel od prípadu, o ktorý išlo v rozsudku X, v ktorom Prokuratúra Turín vystupovala ako strana v trestnom konaní vedenom na súde, Prokuratúra v Trente teraz intervenuje ako vnútroštátny orgán, ktorý s konečnou platnosťou uplatňuje predpis Únie. Z funkčného hľadiska koná tak, ako by konal súdny orgán, a proti rozhodnutiu, ktorým neuzná EVP, nie je prípustný opravný prostriedok. Ak koná v tomto postavení, podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby sa jej priznalo postavenie „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

65.

Považujem za dôležité uviesť ešte jednu vec.

66.

To, že Prokuratúra v Trente z vecného alebo funkčného hľadiska vystupuje ako súdny orgán, by mohlo svedčiť o určitom systémovom probléme vo vnútroštátnom právnom poriadku, lebo všetky akty orgánov verejnej moci v zásade musia podliehať súdnemu preskúmaniu. ( 37 )

67.

To však nie je problém, o ktorom má teraz rozhodnúť Súdny dvor, lebo to nesúvisí s predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Aj keby vnútroštátne právo hypoteticky stanovovalo opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiu, ktorým Prokuratúra v Trente neuzná EVP (zdôrazňujem, že táto otázka nesúvisí s týmto konaním a že navyše podľa Komisie a talianskej vlády by bolo potrebné odpovedať na ňu záporne), ( 38 ) nevyriešilo by to problém, ktorý vyplýva z toho, že v konkrétnom prípade, ktorý viedol k podaniu tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, neexistuje možnosť obrátiť sa na Súdny dvor.

68.

Aby som to zhrnul, ak je Prokuratúra v Trente v postavení „súdneho orgánu“ oprávnená za vyššie uvedených podmienok rozhodnúť, že neuzná EVP, pričom proti jej rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, je oprávnená predložiť Súdnemu dvoru tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

B.

O veci samej

69.

V súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 2014/41 je EVP „justičné rozhodnutie“ ( 39 ). Podľa článku 2 písm. c) tej istej smernice také rozhodnutie môže prijať a vydať súd alebo prokurátor ( 40 ) a navyše ten, kto „plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má… právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov“ ( 41 ).

70.

V tomto poslednom uvedenom prípade je potrebné, aby EVP, ktoré vydali tieto „vyšetrovacie orgány“, „preskúma[l]… sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor“ ( 42 ), teda subjekty, ktoré môžu vydať EVP z vlastného podnetu.

71.

Nazdávam sa, že článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 je sformulovaný dostatočne jasne na to, aby bolo možné odpovedať na položenú otázku záporne. Súhlasím teda so stanoviskom talianskej a portugalskej vlády, ako aj Komisie.

72.

Dôvody, ktoré nemecká vláda uviedla na odôvodnenie priznania vyšetrovacích právomocí, ktoré má finančný úrad v daňovej oblasti na základe vnútroštátneho práva, podľa môjho názoru nie sú nezlučiteľné s právom Únie.

73.

Uvedené priznanie právomocí je konkrétne v súlade s ustanovením článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41, v ktorom je spomenutý „akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom“, ktorý „plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov“ ( 43 ).

74.

To však nie je predmetom otázky.

75.

Predmetom otázky je, či vzhľadom na to, že členské štáty majú právomoc určiť orgány oprávnené viesť vyšetrovanie v trestných veciach a nariadiť zabezpečenie dôkazov, článok 2 písm. c) bod ii) smernice 2014/41 nepriznáva takto určeným orgánom inú funkciu, než je funkcia obmedzená na rozhodnutie o vydaní EVP, ktorý sa musí „predtým, ako sa… zašle vykonávajúcemu orgánu,… over[iť]“. Konkrétne ho musí overiť súd, sudca alebo prokurátor.

76.

Finančný úrad Münster je nepochybne správnym orgánom, takže podľa smernice 2014/41 nie je oprávnený sám vydať EVP. Presnejšie nie je oprávnený „zaslať ho“ vykonávajúcemu orgánu bez toho, aby ho predtým overil justičný orgán, pod ktorým sa podľa článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41 rozumie súd, sudca alebo prokurátor.

77.

Nemecká vláda tvrdí, že na základe svojej procesnej autonómie poverila finančný úrad v daňovej oblasti výkonom typických funkcií prokuratúry, pričom mu priznala práva a povinnosti, ktoré sú charakteristické pre prokuratúru. Zastáva názor, že ide o výnimku stanovenú zákonom, ktorou sa ruší monopol prokuratúry vo vyšetrovaní trestných činov.

78.

Znamená toto priznanie právomocí, že finančný úrad je „prokurátorom“ v zmysle smernice 2014/41? Domnievam sa, že nie.

79.

Skutočnosť, že vnútroštátne právo priznáva finančnému úradu v oblasti stíhania daňových trestných činov vyšetrovacie právomoci rovnocenné vyšetrovacím právomociam prokuratúry, nestačí na to, aby sa obe inštitúcie posudzovali v systematike smernice 2014/41 rovnako.

80.

Ako zdôrazňuje Komisia, finančný úrad je správny orgán, ktorý je poverený správou daňových vecí a ktorý je súčasťou výkonnej moci. Aj keď mu nemecké právne predpisy priznávajú obmedzené právomoci vyšetrovať určité trestné činy, daňový orgán sa jednoznačne odlišuje od prokuratúry. Finančný úrad nemá všetky právomoci prokuratúry, a preto ho nemožno považovať za orgán, ktorý vydáva EVP, tak ako prokuratúra.

81.

Článok 2 smernice 2014/41 je odôvodnený tým, že správne orgány – bez ohľadu na to, aké právomoci majú podľa vnútroštátneho práva – nemôžu vydať EVP bez toho, aby ho overili justičné orgány (ku ktorým patrí prokurátor).

82.

Uvedené odôvodnenie by sa stalo obsoletným, ak by členské štáty mohli jednoducho dovoliť orgánom, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, zaslať EVP, ktoré neoverili justičné orgány (vrátane prokurátora), tým, že by na tento účel považovali orgány, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, za justičné orgány.

83.

Okrem uvedeného argumentu treba spomenúť ďalší argument, ktorý sa týka úlohy, ktorú v súvislosti s EVP plnia justičné orgány v pravom zmysle slova (vrátane prokurátora).

84.

Podľa odôvodnenia 12 smernice 2014/41 je vydávajúci orgán povinný venovať osobitnú pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo dodržanie základných práv, keďže „prezumpcia neviny a právo na obhajobu v trestnom konaní sú základom základných práv uznaných v charte v oblasti trestnoprávnej spravodlivosti“.

85.

Preto normotvorca Únie zdôraznil, že „každé obmedzenie takýchto práv vyšetrovacím opatrením nariadeným v súlade s touto smernicou by malo spĺňať v plnom rozsahu požiadavky stanovené v článku 52 charty, pokiaľ ide o nevyhnutnosť, primeranosť a ciele, ktoré by malo sledovať, najmä ochranu práv a slobôd iných“ ( 44 ).

86.

V tomto zmysle článok 6 ods. 1 smernice 2014/41 dovoľuje vydanie EVP len v prípade, ak je „pri zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby nevyhnutné a primerané“. Okrem toho vydávajúci orgán podľa článku 6 ods. 2 musí vziať do úvahy viaceré smernice týkajúce sa procesných práv v trestných konaniach. ( 45 )

87.

Orgán, ktorý vydáva EVP, je preto – v záujme primeraného vyváženia všeobecného záujmu so základnými právami, ktoré môžu byť dotknuté – povinný vykonať posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti, pričom na tento účel je nevyhnutné, aby mal inštitucionálne postavenie, ktorými sa správne orgány nevyznačujú.

88.

Aj keď sú správnemu orgánu, akým je finančný úrad, zverené typické právomoci prokuratúry, ich zverenie neznamená, že finančný úrad je „justičným orgánom“ v zmysle smernice 2014/41, ktorý môže vykonať uvedené posúdenie nevyhnutnosti a primeranosti.

89.

Kvalifikovaná vecná príslušnosť, na základe ktorej nemecký zákonodarca priznal finančným úradom právomoci v oblasti vyšetrovania daňových trestných činov, svedčí o tom, že ide o vysoko špecializované orgány v tejto konkrétnej oblasti. Táto špecializácia však v systematike smernice 2014/41 nestačí na to, aby sa im priznalo všeobecnejšie postavenie, ani všeobecnejšia právomoc, ktoré sú potrebné na zváženie práv a záujmov pred prijatím rozhodnutia o vydaní EVP.

90.

Súdny dvor rozhodol, že pojem „súdny orgán“ „neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach“ ( 46 ), ale nikdy nezahŕňa správne orgány, ktoré spadajú pod výkonnú moc ( 47 ).

91.

Hoci prokuratúra nevyhnutne nemá nezávislosť, ktorou sa vyznačujú súdy, nie je inštitúciou, ktorá podlieha výkonnej moci v zmysle podriadenia a podriadenosti, ktoré sú charakteristické pre správne orgány. Je pravda, že v niektorých právnych systémoch prokurátori môžu dostávať individuálne pokyny od výkonnej moci, ale aj tak majú autonómne postavenie, ktoré ich odlišuje od orgánov výkonnej moci. ( 48 )

92.

Inštitucionálne postavenie prokuratúry ako garanta zákonnosti v súdnom konaní znamená, že prokuratúra sa skutočne podieľa na výkone spravodlivosti, lebo nezohľadňuje výlučne ani hlavne záujem orgánov verejnej moci, ale všeobecný záujem na dodržiavaní zákona. Preto má prokuratúra podľa článku 2 smernice 2014/41 rovnaké postavenie ako sudcovia. ( 49 )

93.

Výkon vyšetrovacích funkcií, ktoré sú podobné vyšetrovacím funkciám prokuratúry, v konkrétnych veciach, nespôsobuje, že finančný úrad už nie je správnym orgánom, ktorý ako taký z organizačného a funkčného hľadiska patrí do hierarchie správnych orgánov a osobitne nemá právomoc potrebnú na vykonanie posúdenia nevyhnutnosti a zváženia, ktoré vyžaduje smernica 2014/41. Toto posúdenie prekračuje rámec zohľadnenia osobitného záujmu daňového orgánu a zahŕňa všeobecný záujem celého štátu a záruku základných práv občanov.

V.

Návrh

94.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú mu položila Procura Distrettuale della Repubblica presso il Tribunale Ordinario di Trento (Okresná prokuratúra pri súde v Trente, Taliansko), takto: