Smernica 2004/18 bola prebratá do portugalského právneho poriadku zákonníkom verejného obstarávania (Código dos Contratos Públicos), schváleným zákonným dekrétom č. 18/2008 z 29. januára 2008 v znení neskorších predpisov, znovu uverejneným v prílohe k zákonnému dekrétu č. 278/2009 z 2. októbra 2009 (Diário da República, 1. séria, č. 192, z 2. októbra 2009, ďalej len „zákonník verejného obstarávania“).

Článok 165 zákonníka verejného obstarávania znie: „1 – Minimálne požiadavky v oblasti technickej spôsobilosti uvedené v bode h) odseku 1 predchádzajúceho článku musia byť prispôsobené povahe plnení, ktoré sú predmetom zákazky, ktorá sa má uzatvoriť, a musia popisovať situácie, vlastnosti, charakteristiky alebo iné skutočnosti týkajúce sa najmä:

a)odbornej skúsenosti uchádzačov;

b)ľudských a technologických zdrojov, zdrojov týkajúcich sa vybavenia a iných zdrojov, ktoré uchádzači používajú na základe akéhokoľvek titulu;

c)organizačného modelu a schopnosti uchádzačov, predovšetkým pokiaľ ide o riadenie a integráciu odborných schopností, podporné informačné systémy a systémy kontroly kvality;

d)schopnosti uchádzačov prijať opatrenia environmentálneho riadenia v rámci plnenia zákazky, ktorá sa má uzatvoriť;

e)informácií uvedených v databáze Instituto da Construção e do Imobiliário, I. P., týkajúcich sa podnikateľov, pokiaľ ide o zadanie zákazky na práce alebo o koncesiu na verejné práce.

… 5 – Minimálne požiadavky v oblasti technickej spôsobilosti uvedené v odseku 1 a faktor ,f‘ uvedené v bode i) odseku 1 predchádzajúceho článku nemôžu byť stanovené diskriminačne.“

Článok 12 oznámenia o vyhlásení zadávacieho konania stanovuje: „Na účely výberu musia žiadatelia predložiť tieto dokumenty: …

c)opečiatkované vyhlásenie klienta na hlavičkovom papieri, ktoré osvedčuje implementáciu systému environmentálneho riadenia a/alebo systému riadenia kvality [vyžadovanú článkom 8 oznámenia o vyhlásení zadávacieho konania] zo strany uchádzača v súlade so vzorom vyhlásenia obsiahnutým v prílohe VIII k tomuto oznámeniu o vyhlásení zadávacieho konania. Vyhlásenie musí obsahovať overenie podpisu notárom, advokátom alebo akýmkoľvek iným príslušným subjektom s uvedením funkcie podpisujúcej osoby;

…

f)opečiatkované vyhlásenie klienta na hlavičkovom papieri, ktoré osvedčuje implementáciu systémov riadenia a rozvoja a implementáciu on‑line technologickej platformy, softvéru riadenia a koordinačných činností [vyžadovanú článkom 8 oznámenia o vyhlásení zadávacieho konania] zo strany uchádzača s uvedením predmetnej sumy v súlade so vzorom vyhlásenia obsiahnutým v prílohe IX k tomuto oznámeniu o vyhlásení zadávacieho konania. Vyhlásenie musí obsahovať overenie podpisu notárom, advokátom alebo akýmkoľvek iným príslušným subjektom s uvedením funkcie podpisujúcej osoby;…“

Podmienky a obmedzenia uznania priameho účinku ustanovení smernice sú známe. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska ich obsahu ako bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa ich dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, pokiaľ štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne. 3  – Spomedzi mnohých rozsudkov pozri v tomto zmysle rozsudok Portgás (C‑425/12, EU:C:2013:829, bod 18 a citovanú judikatúru).

Ustanovenie práva Únie sa považuje za bezpodmienečné vtedy, ak vyjadruje povinnosť, ktorá nie je viazaná na nijakú podmienku, a jej uplatnenie ani účinky si nevyžadujú prijatie právneho aktu inštitúciami Únie alebo orgánmi členských štátov. 4  – Pozri v tomto zmysle rozsudky Almos Agrárkülkereskedelmi (C‑337/13, EU:C:2014:328, bod 32), a Larentia + Minerva a Marenave Schiffahrt (C‑108/14 a C‑109/14, EU:C:2015:496, bod 49).

Podľa môjho názoru článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhá zarážka smernice 2004/18 spĺňa vyššie uvedené podmienky bezpodmienečnosti a presnosti. Toto ustanovenie totiž na svoje uplatnenie nevyžaduje žiadne dodatočné opatrenie, keď jednak stanovuje, že technickú spôsobilosť hospodárskych subjektov možno preukázať zoznamom hlavných dodávok vykonaných alebo hlavných služieb poskytnutých za posledné tri roky, na ktorom sú uvedené sumy, dátumy a príslušní verejní alebo súkromní príjemcovia, a jednak spresňuje, že ak bol príjemcom súkromný kupujúci, poskytnutie služieb sa preukáže potvrdením kupujúceho, alebo ak takéto potvrdenie nie je k dispozícii, jednoduchým vyhlásením hospodárskeho subjektu.

Súdny dvor už navyše mal príležitosť rozhodnúť, že jednotlivec sa môže dovolávať článku 26 smernice Rady 71/305/EHS z 26. júla 1971 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce [neoficiálny preklad] 5  – Ú. v. ES L 185, s. 5. na vnútroštátnych súdoch, „keďže na rešpektovanie požiadaviek [ktoré sú v ňom stanovené] nie je potrebné žiadne vykonávacie opatrenie“ 6  – Rozsudok Beentjes (31/87, EU:C:1988:422, bod 43). . Hoci sa pritom tento článok smernice 71/305 vzťahoval iba na zákazky na práce, a nie aj na zákazky na služby, pravidlá preukázania technickej spôsobilosti, ktoré sú upravené v tomto ustanovení, je z hľadiska ich bezpodmienečnosti a presnosti možné považovať za analogické pravidlám upraveným v článku 48 smernice 2004/18.

Napokon uvádzam, že Súdny dvor tiež vo všeobecnosti usúdil, že jednotlivec sa môže dovolávať ustanovení hlavy VI smernice Rady 92/50/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii postupov verejného obstarávania služieb 7  – Ú. v. ES L 209, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 322. na vnútroštátnom súde, „keďže z individuálneho preskúmania ich znenia vyplýva, že sú bezpodmienečné a dostatočne jasné a presné“ 8 – Rozsudok Tögel (C‑76/97, EU:C:1998:432, bod 47). . Medzi tieto ustanovenia pritom patril článok 32, ktorý už vo svojom článku 2 stanovoval, že technickú spôsobilosť poskytovateľa služieb možno preukázať „zoznamom podstatných služieb poskytovaných v uplynulých troch rokoch, s uvedením súm, termínov a zákazníkov, či už verejných alebo súkromných, ktorým boli tieto služby poskytnuté, [a že] pokiaľ boli poskytnuté súkromnému zákazníkovi, poskytnutie má byť potvrdené týmto zákazníkom, alebo, ak to nie je možné, poskytovateľ služieb jednoducho vyhlási, že tieto služby boli poskytnuté“.

Treba pritom konštatovať, že článok 48 ods. 2 smernice 2004/18 preberá toto ustanovenie v takmer identickom znení. Uvedené ustanovenie je tak podľa môjho názoru bezpodmienečné a dostatočne presné na to, aby bolo možné sa ho dovolávať na vnútroštátnych súdoch.

Na to, aby sa Ambisig mohla dovolávať článku 48 ods. 2 písm. a) bodu ii) druhej zarážky smernice 2004/18 na vnútroštátnom súde, však prináleží vnútroštátnemu súdu, aby sa ubezpečil, že verejný obstarávateľ, o akého ide vo veci samej, nie je „jednotlivcom“.

Podľa ustálenej judikatúry totiž smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi. Preto sa voči nemu nemožno odvolávať na ustanovenie smernice ako také na vnútroštátnom súde. 9  – Pozri v tomto zmysle rozsudky Marshall (152/84, EU:C:1986:84, bod 48); Faccini Dori (C‑91/92, EU:C:1994:292, bod 20), ako aj Portgás (C‑425/12, EU:C:2013:829, bod 22).

Hoci sa však v dôsledku uvedeného možno dovolávať ustanovení smernice s priamym účinkom iba voči štátu, postavenie, v akom tento štát koná, je irelevantné. 10  – Pozri v tomto zmysle rozsudok Portgás (C‑425/12, EU:C:2013:829, bod 23).

Podľa ustálenej judikatúry tak „medzi subjekty, voči ktorým sa možno dovolávať ustanovení smernice, ktoré môžu mať priame účinky, patrí organizácia, ktorá bola bez ohľadu na svoju právnu formu v zmysle aktu verejného orgánu poverená poskytovať pod kontrolou tohto orgánu službu vo verejnom záujme a na tento účel disponuje mimoriadnymi právomocami v porovnaní s pravidlami uplatniteľnými vo vzťahoch medzi jednotlivcami“ 11  – Rozsudok Portgás (C‑425/12, EU:C:2013:829, bod 24 a citovaná judikatúra). .

Z názvu verejného obstarávateľa, o akého ide vo veci samej, zjavne vyplýva, že ide o čisto súkromnú asociáciu podnikov, ktorá neposkytuje službu vo verejnom záujme a v každom prípade nedisponuje mimoriadnymi právomocami na plnenie svojich úloh.

Predstaviteľ portugalskej vlády v odpovedi na otázky položené Súdnym dvorom na pojednávaní z 28. januára 2016 potvrdil, že AICP je asociáciou, ktorá sa spravuje súkromným právom a ktorá nevykonáva ani jej neboli zverené úlohy vo verejnom záujme. Podľa jeho vysvetlení by k uplatneniu právnych predpisov týkajúcich sa verejných zákaziek mohlo dôjsť iba na základe toho, že činnosti AICP sú z väčšej časti financované z verejných zdrojov. 12  – Podľa článku 1 ods. 9 smernice 2004/18.

Vzhľadom na uvedené prináleží práve Tribunal Central Administrativo Sul (Ústredný správny súd Juh), aby preveril, či v čase skutkových okolností veci samej bola AICP organizáciou, ktorá pod kontrolou verejného orgánu poskytuje službu vo verejnom záujme, a či táto asociácia podnikov mala na tento účel mimoriadne právomoci. 13  – Pozri v tomto zmysle rozsudok Portgás (C‑425/12, EU:C:2013:829, bod 31).

Ak to tak nebolo, článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhú zarážku smernice 2004/18 voči nej nie je možné uplatniť. V tomto prípade by však vnútroštátnemu súdu prináležalo uplatňovať zásadu konformného výkladu a vykladať každú relevantnú normu vnútroštátneho práva v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 2004/18 tak, aby sa dosiahol výsledok sledovaný touto smernicou, a teda zabezpečil súlad s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. 14  – Pozri v tomto zmysle rozsudok Dominguez (C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 24 a citovanú judikatúru). Súdny dvor výslovne potvrdil poradie riešení uplatniteľných v spore medzi jednotlivcami, a to v rámci veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Fenoll (C‑316/13, EU:C:2015:200), keď uviedol, že «v prípade, ak vnútroštátne právo nemožno vykladať v súlade s [predmetnou] smernicou, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu, [relevantný] článok… tejto smernice nemožno uplatniť v rámci sporu medzi jednotlivcami…, s cieľom zaručiť úplný účinok nároku [, ktorý zakotvuje,] a neuplatniť akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva. Okrem toho v takejto situácii sa môže osoba poškodená nesúladom vnútroštátneho práva s právom Únie odvolať na judikatúru vo veci Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428) [, ktorá sa týka mimozmluvnej zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie,] s cieľom prípadne získať náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená (pozri rozsudok Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 43)“ (bod 48). Inými slovami, ak sa vnútroštátnemu súdu v spore medzi jednotlivcami nepodarí dospieť k výkladu vnútroštátneho práva v súlade s uplatniteľnou smernicou, nemôže túto smernicu uplatniť, ale nemôže ani vylúčiť uplatnenie vnútroštátneho práva, ktoré je s ňou v rozpore. V takomto prípade má jednotlivec, ktorý je poškodenou osobou, jedinú možnosť dosiahnutia nápravy, a tou je domáhať sa určenia zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Únie.

Pri porovnaní rôznych jazykových verzií článku 48 ods. 2 písm. a) bodu ii) druhej zarážky smernice 2004/18 sa ukazuje, že pokiaľ je prívlastok „reconhecida“ („uznané“ alebo „osvedčené“) obsiahnutý iba v portugalskej jazykovej verzii, ide tiež o jedinú verziu, ktorá tento pojem používa pre obidva spôsoby preukázania, ktoré prichádzajú do úvahy.

V ostatných jazykových verziách je totiž slovo „vyhlásenie“ vyhradené pre druhú hypotézu (vyhlásenie hospodárskeho subjektu), zatiaľ čo prvá hypotéza sa vzťahuje na „potvrdenie“ kupujúceho o dodávkach alebo službách. Takto sa najmä v španielskej, nemeckej, anglickej alebo francúzskej jazykovej verzii dajú nájsť pojmy „certificado“ a „declaración“, „Bescheinigung“ a „Erklärung“, „certification“ a „declaration“, ako aj „certification“ a „déclaration“ 26  – Podotýkam, že slovenská jazyková verzia používa pojem „potvrdenie“, ktorý skôr vyjadruje „konfirmáciu“, než „osvedčenie“, a pojem „vyhlásenie“. .

Použitie odlišného slova pre každú z uvedených hypotéz uvedených v článku 48 ods. 2 písm. a) bode ii) druhej zarážke smernice 2004/18 by mohlo vysvetľovať vôľu normotvorcu Únie odlíšiť s nimi súvisiace dôkazné bremeno. Rozdiel medzi pojmami „potvrdenie“ a „vyhlásenie“ by tak evokoval myšlienku prísnejších formálnych požiadaviek pri prvej hypotéze. Tento výklad by bol potvrdený znením ustanovenia v portugalskej jazykovej verzii, ktorá používa pojem „vyhlásenie“ v obidvoch prípadoch, no prídavné meno „uznané“ alebo „osvedčené“ pred neho stavia iba v prvom prípade.

Nemôžem však vôbec nezohľadniť skutočnosť, že článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhá zarážka smernice 2004/18 umožňuje preukázanie poskytnutia služieb, ktoré uvádza hospodársky subjekt, potvrdením kupujúceho, pričom sa v ňom nespomína žiadny oficiálny dokument, ani intervencia tretej strany. Vzhľadom na neexistenciu takéhoto spresnenia pritom bežný zmysel slova „potvrdenie“ neznamená nič iné, než písomné ubezpečenie sa o niečom. 27  – Podľa slovníka Le Petit Robert (2014), potvrdenie je v prvom rade právny pojem, ktorý znamená „písomné ubezpečenie“. V španielčine, podľa on‑line slovníka Real Academia Española, slovo „certificado“ odkazuje na pojem „certificación“, ktorý môže byť definovaný ako dokument ubezpečujúci o pravdivosti určitej skutočnosti.

Som teda nútený konštatovať, že doslovná analýza predmetného ustanovenia neumožňuje sama osebe poskytnúť jeho výklad s požadovanou istotou.

V prvom rade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 48 smernice 2004/18 stanovuje uzavretý systém, ktorý obmedzuje spôsoby hodnotenia a preverovania, ktoré majú k dispozícii verejní obstarávatelia, a v dôsledku toho aj ich možnosti formulovať kritériá. 28  – Pozri v tomto zmysle rozsudok Édukövízig a Hochtief Construction (C‑218/11, EU:C:2012:643, bod 28).

Súdny dvor navyše spresnil, že ani v rámci otvoreného systému (akým je systém upravený v článku 47 ods. 4 smernice 2004/18, pokiaľ ide o ekonomickú a finančnú situáciu uchádzačov) nie je možnosť voľby verejných obstarávateľov neobmedzená a že zvolené prvky musia byť „objektívne vhodné na poskytnutie informácie o tomto postavení…, pričom nejde nad rámec toho, čo je v tejto súvislosti rozumne nevyhnutné“ 29  – Tamže, bod 29. .

Inak tomu a fortiori nemôže byť ani vo vzťahu k požiadavkám stanoveným v uzatvorenom systéme článku 48 smernice 2004/18, týkajúcom sa preukázania schopností. Podľa môjho názoru pritom povinnosť overiť podpis súkromného kupujúceho potvrdzujúceho dodávku alebo poskytnutie služieb zo strany hospodárskeho subjektu, ktorý je uchádzačom o zákazku, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na účely preukázania technickej spôsobilosti dotknutého hospodárskeho subjektu, a ide o prehnane formalistickú povinnosť v porovnaní s jednoduchým vyhlásením hospodárskeho subjektu, ktoré je subsidiárnym spôsobom preukázania umožneným na základe článku 48 ods. 2 písm. a) bodu ii) druhej zarážky smernice 2004/18.

Pokiaľ má verejný obstarávateľ pochybnosti o pravdivosti dokumentu, ktorý mu bol predložený, podľa môjho názoru si môže vyžiadať aj doplňujúce informácie, ktoré by mohli preukázať pravosť doručeného potvrdenia. V rámci kontextovej analýzy totiž netreba zabudnúť, že článok 45 ods. 2 písm. g) smernice 2004/18 umožňuje vylúčiť zo zadávacieho konania subjekt, ktorý „bol uznaný vinným zo skresľovania skutočností pri poskytovaní [požadovaných] informácií“.

Ďalej, vývoj uplatniteľnej právnej úpravy tiež svedčí v prospech neformalistického výkladu požadovaného potvrdenia.

Myšlienka, na ktorej je založený článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhý odsek smernice 2004/18, už bola prítomná v smernici 92/50, ale v mierne odlišnom znení. Podľa článku 32 ods. 2 písm. b) druhej zarážky smernice 92/50, poskytnutie služieb, ktoré uviedol hospodársky subjekt na účely preukázania svojej technickej spôsobilosti, malo „byť potvrdené… zákazníkom“ 30  – Kurzívou zvýraznil generálny advokát. .

Aj keď myšlienku použiť slovo „potvrdenie“ je možné nájsť v slovese „potvrdiť“, neexistencia akejkoľvek intervencie tretej strany v podobe úradnej osoby bola naopak dostatočne jasná, pretože dôraz sa jasne kládol na úkon kupujúceho, keďže poskytnutie služieb musel potvrdiť práve tento kupujúci.

Navyše sa dá tiež konštatovať, že už portugalská jazyková verzia smernice 92/50 používala pojem „declaração“ pre obidve hypotézy týkajúce sa preukázania schopností, no bez toho, aby k nemu pridala akékoľvek prídavné meno v prvom prípade.

Znenie článku 32 ods. 2 smernice 92/50 pritom v návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na dodávku tovaru, verejných zákaziek na služby a verejných zákaziek na práce [KOM(2000) 275 v konečnom znení] 31  – Ú. v. ES C 29 E, 2001, s. 11. Pozri článok 49 ods. 3 uvedeného návrhu smernice. , ktorý viedol k článku 48 ods. 2 smernice 2004/18, pôvodne vôbec nebolo menené.

Až po zapracovaní pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov Európskeho parlamentu, ktoré sa týkali jednak účasti zoskupenia hospodárskych subjektov, a jednak obáv súvisiacich so životným prostredím a zdravím, ako aj bezpečnosťou pracovníkov, bol článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhá zarážka smernice 2004/18 sformulovaný vo svojom súčasnom znení 32  – Pozri zmenený a doplnený návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na dodávku tovaru, verejných zákaziek na služby a verejných zákaziek na práce [KOM(2002) 236 v konečnom znení, Ú. v. ES C 203 E, 2002, s. 210, osobitne s. 223 a 224]. .

Na zmene znenia sporného ustanovenia teda nemožno založiť žiadne tvrdenie, pretože úvahy, ktoré k tejto zmene viedli, nemajú nič spoločné s akoukoľvek vôľou normotvorcu sprísniť formálne požiadavky týkajúce sa preukázania schopností, súvisiace s potvrdením kupujúceho o poskytnutí služieb zo strany hospodárskeho subjektu.

Naopak, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES 33  – Ú. v. EÚ L 94, s. 65. zachádza ešte ďalej v zmysle zmenšovania formálnych požiadaviek týkajúcich sa preukázania schopností, keď odstraňuje každú zmienku o akomkoľvek potvrdení kupujúceho.

Článok 60 ods. 4 tejto smernice, ktorý nahrádza článok 48 ods. 2 smernice 2004/18, už jednoducho iba stanovuje, že „podľa povahy, množstva alebo dôležitosti, ako aj využitia prác, tovaru alebo služieb, možno technickú spôsobilosť hospodárskych subjektov preukázať jedným alebo viacerými spôsobmi uvedenými v prílohe XII časti II“.

Podľa tejto prílohy XII časti II písm. a) bodu ii) smernice 2014/24 sú dôkazovými prostriedkami preukazujúcimi technickú spôsobilosť hospodárskych subjektov „zoznam hlavných dodaní tovaru vykonaných alebo hlavných služieb poskytnutých za najviac posledné tri roky s uvedením súm, dátumov a príslušných verejných alebo súkromných príjemcov. Ak je to potrebné na zaistenie primeranej úrovne hospodárskej súťaže, verejní obstarávatelia môžu uviesť, že zohľadnia dôkazy o príslušných tovaroch dodaných alebo službách poskytnutých za viac ako posledné tri roky“. Povinnosť priložiť k uvedenému zoznamu potvrdenie kupujúceho tak bola odstránená.

Hoci smernica 2014/24 nie je uplatniteľná na vec samú, táto nová smernica, ktorá zrušuje smernicu 2004/18, je užitočná vzhľadom na to, že vyjadruje súčasnú vôľu normotvorcu Únie. Táto vôľa mi tak môže pomôcť prisúdiť súčasný význam podobnému predchádzajúcemu ustanoveniu, avšak pod podmienkou, že to nebude contra legem.

V prejednávanom prípade podľa môjho názoru smernica 92/50 a smernica 2014/24 bez toho, aby to protirečilo zneniu uplatniteľného ustanovenia, potvrdzujú neustálu vôľu normotvorcu Únie nespájať s preukázaním technickej spôsobilosti hospodárskeho subjektu osobitné formálne požiadavky.

Inými slovami, článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhá zarážka smernice 2004/18, zasadený do daného kontextu a z historického hľadiska, nevyžaduje nič iné, ako ubezpečenie alebo konfirmáciu zo strany kupujúceho, že poskytnutie služieb, ktoré uvádza hospodársky subjekt s cieľom získať zákazku, je v súlade so skutočnosťou.

Takýto výklad je napokon v súlade aj s účelom smernice 2004/18, ktorým je uľahčiť voľný pohyb tovaru, slobodu usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb, ako aj vo všeobecnosti liberalizácia verejného obstarávania 34  – Pozri odôvodnenie 2 smernice 2004/18. .

Podmienenie akceptovania potvrdenia kupujúceho jeho overením notárom, advokátom alebo akýmkoľvek iným príslušným subjektom pritom podľa môjho názoru môže byť v rozpore s týmto účelom.

Takáto požiadavka by totiž mohla odrádzať určitých potenciálnych záujemcov, ktorí by sa pri narazení na praktický problém (napríklad z dôvodu lehôt stanovených v oznámení o vyhlásení zadávacieho konania) spočívajúci v splnení tejto dodatočnej podmienky rozhodli nepredložiť ponuku.

Na záver usudzujem, že kontextuálny a teleologický výklad článku 48 ods. 2 písm. a) bodu ii) druhej zarážky smernice 2004/18 potvrdzujú bežný zmysel, ktorý sa pripisuje pojmu „potvrdenie“ obsiahnutému v tomto ustanovení, a že zo slova „reconhecida“, ktoré je pridané v portugalskej jazykovej verzii, netreba vyvodzovať osobitné dôsledky.

Kontext, do ktorého patrí článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhá zarážka smernice 2004/18, ako aj jeho teleologický výklad, vedú k uplatneniu výkladu, podľa ktorého slovo „osvedčenie“ alebo slovné spojenie „osvedčené vyhlásenie“, ktoré sú použité v portugalskej jazykovej verzii, nevyžadujú žiadne osobitné formality.

V dôsledku uvedeného usudzujem, že článok 48 ods. 2 písm. a) bod ii) druhá zarážka smernice 2004/18 bráni tomu, aby sa uplatnili pravidlá stanovené verejným obstarávateľom, ktoré pod hrozbou vylúčenia vyžadujú, aby potvrdenie súkromného kupujúceho obsahovalo overenie podpisu notárom, advokátom alebo akýmkoľvek iným príslušným subjektom.